Americká speváčka Sheila Jordan brázdi americkú a svetovú jazzovú scénu už dlhé roky. Táto vzrastom malá, ale duchom večne jará osobnosť východoamerického bebopu, ovplyvnila celé generácie mladých talentov, ktoré prešli jej pedagogickou prípravou: Nehovoriac už o tisíckach divákov a poslucháčov, ktorí všade s nadšením vítajú jej pomerne slabý, ale nesmierne výrazný hlas. Hlas plný rýchlych bebopových fráz a vtipných improvizácií, prešpikovaných brilantným scatom, ale aj ad-hoc veršíkmi. Sheila Jordan dokáže oslniť aj rovnako citlivými baladami, ktoré v jej podaní, ako napísal denník New York Times, prekonávajú hranice emocionálnych a výrazových možností väčšiny spevákov. Veľkú časť života sa táto skromná a príjemná dáma venovala jazzu iba poloprofesionálne. V jazzových kluboch vystupovala až po práci. Dnes má za sebou stovky vyškolených speváčok, ktoré prešli jej kurzami a triedami. Vyučovala mimochodom aj na Univerzite pre dramatické umenie a hudbu v rakúskom Grazi.
So Sheilou Jordan sme sa stretli na jazzovom festivale v nemeckom Viersene, kde vystúpila spolu s brilantným americkým kontrabasistom Cameronom Brownom. Aj on si na Sheile váži predovšetkým jej nesmierny vzťah k bebopovej hudbe Charlieho Parkera. Jordan sa učila predovšetkým od jazzových inštrumentalistov. Spolu s nenápadným, ale nesmierne vycibreným zmyslom pre rytmus, dokáže vytvoriť atmosféru plnú vkusu, citu a radosti, akoby na jej mieste stál celý orchester.

* Sheila, vy svojim študentom údajne radíte, že pokiaľ nedokážu scatovať tak ako Ella Fitzgerald, tak nech si radšej vymyslia čosi iné. Vy sama dokážete so svojimi poslucháčmi počas sóla „laškovať“ aj pomocou improvizovaných veršov, ktoré sú mimochodom mimoriadne vtipné..

SJ: Oh, páčilo sa vám to, aj ste tomu rozumeli? No to som rada, ďakujem.... Viete, ja mojim študentom vravím iba to, že pokiaľ im to vyhovuje, tak samozrejme nech scatujú. Ja sama som tak začínala, že som scatovala spolu s platňami Charlieho Parkera. Ale ak ku mne prídu mladí speváci a majú pocit, že musia scatovať len preto, aby boli jazzovými spevákmi, ale nejde im to, tak nech to radšej nerobia.

* Takže vás ka jazzu pritiahol Charlie Parker. Ale vy nie ste saxofonistka, vy hráte iba so svojim hlasom, tak ako je možné, že to bol práve Parker, ktorý vás primäl spievať?

SJ: Pretože ma ovládol! Dlho som nevedela, čo chcem spievať, ale spievala som už od troch rokov. Nikdy som však nevedela, akú hudbu chcem robiť. Až raz, keď som mala štrnásť a bola som na strednej škole, tak som si počas obedovej prestávky zašla do bufetu s hamburgermi. A v jukeboxe mali práve takú novú platňu. Volalo sa to Charlie Parker and his Reboppers. Povedala som si „To vyzerá zaujímavo“ a pustila som so to a zrazu som počula Birda, ako hrá na saxofóne. A to mi zmenilo celý život. „Bože môj,“ povedala som si, „túto hudbu chcem robiť po celý život.“ A tak sa aj stalo. Milovala som tú hudbu od začiatku a venovala som jej všetok svoj čas, či som ju spievala, učila, hrala alebo počúvala. Milovala som Charlieho Parkera a nevynechala som ani jednu príležitosť vidieť ho, keď prišiel do Detroitu. Dnes samozrejme nerobím iba bebop, s ním som však začala. Bebop má veľmi veľa do činenia s tým, ako frázujem a ako cítim.

* Bebop bol výrazom pocitu tej doby.

SJ: Áno, to bolo nádherné. Bol to úplne iný prístup k hudbe, ten timing, rytmus, všetko mi vtedy pripadalo fantastické.

* Máte pocit, že bebop sa stal aj súčasťou vtedajšej populárnej hudby?

SJ: Nie, nestal, bohužiaľ, tak ako sa ňou nestal ani samotný jazz. Ten stále nie je akceptovaný tak, ako by mal byť. A je to pritom jediná hudba Ameriky. Stále ju neakceptujeme tak, ako by sme mali!

* Myslíte, že americký jazz je dnes viac akceptovaný v Európe?

SJ: Myslím, že áno. Samozrejme, že v Štátoch sú miesta, kde akceptujú jazz absolútne, ale myslím, že to množstvo hudobníkov, ktoré sem do Európy za tie roky pricestovalo, sem prišlo preto, lebo tu mohli robiť to, čo robia radi a dokázať z toho aj žiť. To sa v Amerike všade nedá.