Tu je druhá časť rozhovoru so speváčkou Sheilou Jordan, ktorú pre vás pripravil spolupracovník redakcie
Jazzovinky Jaroslav Rozsíval. Rozhovr vznikol na nemeckom jazzovom festivale v meste Viersen.
* Zmenila sa situácia, s ktorou ste boli pred rokmi konfrontovaná, keď ste sa snažili vystupovať s černošskými hudobníkmi?
SJ: Nezmenilo sa to nikdy, až na posledných pár rokov. Viete z tohto dôvodu som sa aj presťahovala do New Yorku. Bola som už unavená z toho neustáleho vypytovania. V Detroite ma totiž neustále zastavovali policajti s otázkami: „Čo tam v tých kluboch robím s tými čiernymi ľuďmi?“ Ale ja som takto neuvažovala.
Spolupracovala a stýkala som sa s ľuďmi, s ktorými som si rozumela a s ktorými som chcela byť, pretože ja som chcela byť s tou hudbou. Mňa nezaujímala farba pleti! Viete, som zo štvrtiny Indiánka, z kmeňa Cherokee a viem, čo sú to predsudky. Vyrastala som s nimi od malička.
* Ľudia, ktorí počúvajú jazz, zvyčajne netrpia veľkými predsudkami, nemyslíte?
SJ: To je pravda, ale poviem vám, že keď som odišla do New Yorku, tak som si myslela, že to bude lepšie. A takmer som tam prišla o život! Štyria belosi ma zbili na ulici a chceli ma zabiť za to, že som išla na obed s dvoma černošskými maliarmi, ktorí za mnou prišli do môjho
baru – našťastie šiel okolo jeden detektív a s pištoľou v ruke mi zachránil život: Takže poliši ma síce vyštvali z Detroitu, ale v New Yorku mi zase zachránili život.
* Vy veľa vyučujete, čo radíte svojim študentom, čo by mali počúvať?
SJ: Hovorím im, aby si obstarali originálnu hudbu a naučili sa ju - ako je napísaná. Ale nie, aby ju kopírovali. „Počúvajte ju, nechajte sa ňou inšpirovať, ale nekopírujte ju.“ Viete, vždy som vedela, že nikdy nebudem spievať ako Ella Fitzgerald, na to som nemala. Našťastie som narazila na Parkera, takže som ho začala počúvať, tak ako aj všetkých tých skvelých spevákov, ale nechala
som sa nimi inšpirovať. Ale vždy keď som mala nejaké peniaze, kupovala som si Parkerove platne. A učila som sa spievať podľa nich.
* Pre vás nie je dôležitá iba hudba, ale aj texty.
SJ: Áno, veľmi. Na rozdiel od toho, čo si mnohí myslia, sa veľmi venujem textom.
* Aj si ich sama píšete ?
SJ: Napríklad k piesňam Dona Cherryho, to sú moje texty, napísala som ich zopár, aj piesne, ale nepovažujem sa za skladateľku, napísala som aj zopár textov k Parkerovým skladbám, napísala som pieseň Bird, aj baladu The Ballad for Miles. Napísala som skladbu Crossing po tom, čo som sa vyliečila z drogovej a alkoholovej závislosti.
To samozrejme má pre mňa istý význam, ale nie som skladateľkou. To určite nie.
* Vy ste sa pomerne dlho venovali hudbe iba popri svojom občianskom povolaní?
SJ: Pracovala som až do 58-ich rokov, tak, aby som si mohla dovoliť venovať sa hudbe. Jedného dňa som si povedala, že ma tá hudba dokáže uživiť. A možno, že mi to nevydrží, ale je mi to jedno, pretože ja tú hudbu milujem. Viete, musela som sama vychovávať dcéru, po tom, čo ma opustil môj manžel - Duke Jordan (niekdajší klavirista Charlieho Parkera)....
* Kto vás ešte ovplyvnil okrem Charlieho Parkera?
SJ: Nikto! Bird bol moja jediná inšpirácia, ale mala som
to šťastie spolupracovať s celým radom skvelých hudobníkov, milujem Johna Carolla, veľmi si vážim Briana Kellocka (škótsky klavirista), ale veľa počúvam...vždy som sa však vrátila k Birdovi. ... Svojim študentom vždy radím, aby boli originálni a aby tomu zasvätili svoj život. „Neopúšťajte tento princíp, ak ho opustíte, odídete od toho a už sa k tomu nikdy nevrátite,“ to im vždy hovorím.
* Radíte im, aby vo svojich vystúpeniach používali humor, tak ako vy?
SJ: To prichádza až s vekom (smiech).
* Takže na začiatku ste nemali žiaden humor?
SJ: Ohó – no možno. Ale asi nie toľko, ako teraz (smiech).
* Ako dlho účinkujete s kontrabasistom Cameronom Brownom?
SJ: Toto je naše druhé turné. S Cameronom sme boli v Európe už veľakrát. Ale s basou spolupracujem ako duo už od 50-tych rokov. To je projekt, ku ktorému mám mimoriadny vzťah, spievala som aj s triom, ale najviac sa mi páči spojenie hlasu s basou.
* Nestratíte sa pri tom niekedy?
SJ: Nikdy! No ak chcete, tak môžem, ale to by bol iba vtip.
* Tak to by bol dobrý vtip.
SJ: Ale samozrejme, že všetci robíme chyby a niekedy sa aj stratíme... ale viete, bez chýb by som sa nikdy nezlepšila. A ja nechcem byť perfektná. To určite nie!
