Dve dievčatá a jeden chlapec – to je berlínske trio SoWeiss. Ich spoločným menovateľom je lyrika a jazz, i keď jazz v presne vymedzenom rámci. Autorka projektu, skladateľka a
saxofonistka Susan Folk a speváčka Kristiina Tuomi pôsobia na scéne ako dievčatká, ktoré sa práve rozhodli, že budú vystupovať, lenže – už po prvých tónoch je každému poslucháčovi jasné, že tieto mladé dámy to myslia so svojou hudbou smrteľne vážne a majú za sebou aj dôslednú profesionálnu interpretačnú, ale aj kompozičnú prípravu. Spolu s nimi účinkuje rovnako mladý, ale skvelý kontrabasista Roland Fidezius. Zhudobnené básne starých
majstrov sa striedajú s pôvodnými textami Susanne Folk, čiKristiiny Tuomi alebo iných textárok a každá jedna pieseň má svoju hĺbku, presvedčivosť i interpretačnú zrelosť. Samotný názov tria je zjavne odvodený od Shakesperaovho textu z drámy Macbeth So White, ktorý Susanne zhudobnila, takisto ako aj básne Lorda Byrona, či iných poétov. Krátko po koncerte, ktorý sa uskutočnil vo vinárni miestneho kultúrneho domu Festhalle mesta Viersen v rámci jazzového festivalu, sme sa porozprávali so Susanne a Kristiinou o ich spoločnom projekte v druhej časti rozhovoru:

* Ako dlho už spolu fungujete?

Susanne: 5 rokov.

Kristiina: Je to neobvyklé obsadenie a žiada si to pomerne veľa práce, bez harmonických nástrojov, bez bicích. A miestami hráme dosť popové veci, takže to musí všetko sedieť do bodky, každý tón, každý má svoju zodpovednosť a musí vedieť, čo má teraz za úlohu. A to je dosť rizikové a tým pádom aj napínavé.

* A ako kapela fungujete, dobre?

Kristiina: Sme veľmi spolu a zatiaľ nám to klape. Niekedy sa aj pohádame, ale to nám dáva aj potrebné napätie.

Susanne: Chceme sa aj vyvíjať.

* Neuvažovali ste hrať aj bežný, mainstream jazz, s klavírom a tak...?

Kristiina: No ja nie.

Susanne: Ani nie, kedysi som to robila, ale teraz už nie.

* Nemáte pocit, že sa svojou hudbou približujete k šansónu?

Kristiina: Ani nie, šansón je čosi iné, tam sa viac pracuje s textom a výrazom. Viete, čo sa týka remesla, tak sme v podstate jazzmani, to áno. Poznáme harmónie, vieme improvizovať, robíme to aj tak, aby sme mali priestor pre improvizáciu, pre určitú voľnosť, snažíme sa pritom udržať balans medzi všetkými troma. Ale nie je to šansón.

Susanne: V šansóne hrá každý nejakú rolu, my nikoho nehráme, sme to my, naše texty vychádzajú z našej skúsenosti.

* Ste Berlínčanky, ako často hrávate v Berlíne?

Kristiina: Nie veľmi, iba dva - tri razy do roka.

Susanne: Ale publikum v Berlíne je veľmi rozličné, niektorí, čo žijú vo východnej časti, sa málokedy vyberú do západnej na koncert a keď tam potom hráme, tak cítime ten rozdiel.

Kristiina: Vo východnej časti hráme napríklad v jednej umeleckej štvrti, kam zväčša chodia mladí ľudia, umelci, ale keď vystupujeme v A train, v Charlottenburgu, tam prídu skôr starší ľudia a tí sú celkom iní. Skúšame hrať na rôznych scénach a aj tam je to neuveriteľne rozdielne. Prednedávnom sme hrali v Grüner Salon – to je hlavne šansónová scéna a má skvelú atmosféru a celkom dobre sme tam dopadli.

* Ale v rockovom klube ste to ešte neskúšali.

Susanne: Nie.

Kristiina: Viete, keď vám tam sedí nejaký rockový zvukár a zrazu musí namiešať saxofón, tak to môže šeredne dopadnúť,.

* Neskúsili ste to aj s elektronikou?

Susanne: Experimentujeme s rôznymi hudobníkmi, skúsili sme už akordeón, aj jednu perkusionistku.

Kristiina: Takže momentálne sme vo fáze experimentu, ale elektronika nám ešte do cesty neprišla, to by sme museli poznať niekoho konkrétneho, kto by sa k nám hodil, nejaký Techno DJ by tomu asi nepomohol. Musí to byť niekto, kto pochopí náš štýl, atmosféru tej hudby, tak aby tomu mohol niečím novým prispieť.

* Ako je to s médiami?

Susanne: Tak časť styku s médiami má na starosti naša značka, hrajú nás občas v jednom Kultur-rádiu. Aj noviny o nás vedia. Našou témou je hľadať si svojho poslucháča, ktorý nám rozumie a ten nemusí byť iba z jazzovej scény.

* Živíte sa iba hudbou?

Kristiina: Áno, my sme skončili štúdium a popri hudbe aj niekedy vyučujeme, keď na to v lete máme čas a keď potrebujeme nejaký finančný základ.

* Máte širší repertoár alebo hráte len vlastné veci?

Kristiina: Samozrejme, že hráme aj individuálne ako hudobníci, keď je o nás záujem, mňa volajú pomerne často ako speváčku do rockových kapiel, k elektronike alebo do reklamy, to je normálne, to nám aj pomáha, aby sa človek nesmažil iba vo vlastnej šťave, ale pritom sa koncentrujeme hlavne na náš projekt a ten má pri zostavovaní nášho plánu vždy prioritu. Niektorí muzikanti samozrejme časom odpadnú od svojich kapiel, pretože idú tam, kde sú peniaze, to u nás neplatí.

* Čo počúvate z klasiky?

Susanne: Momentálne Stravinského.

Kristiina: Aj ja.

Susanne: Ja hrám občas aj Bacha.

* Existuju u vás aj štátne programy na podoporu mladých umelcov?

Susanne: Áno, momentálne sme ešte nezískali žiaden grant, ale vidím na to dobré šance. Napríklad z Goetheho inštitútu.

Kristiina: Potom existuje tzv. Pop camp, to je tiež program na podporu mladých hudobníkov. Je to vlastne workshop, rozdelený do viacerých fáz, tohto roku to trvá od septembra do novembra. Mali sme to šťastie, že nás tam vybrali. Sami sme sa o to nemohli uchádzať. Dostali sme sa tam ako jedna z piatich nemeckých skupín – spolu s gitarovými rockermi.... To je vlastne totálny crash kurz všetkého, čo sa týka hudby: Sú tam aj kurzy práva, autorského práva, kurzy ako robiť interview, jednoducho všetko, čo človek potrebuje v tomto biznise, aj aranžovanie.

Kristiina: A každý deň pritom pracujete s hudbou na svojom projekte. S pomocou docentov. Organizuje to Nemecká hudobná rada.

Susanne: Veľmi dobrý projekt. Aj keď sme boli voči nemu najprv trochu skeptickí, sme veľmi radi, že sme sa na ňom zúčastnili.

/Dodajme, že So Weiss vystúpia na záver celého Pop Campu 23. novembra na spoločnom koncerte účastníkov projektu „PopCamp On Stage II“ v Kesselhaus Berlin, program bude vysielať verejnoprávny krajinský berlínsky rozhlas RBB na vlne Radioeins. Držíme mladým jazz-dámam palce./