Na tohtoročnom v poradí už 24. Československom jazzovom festivale v Přerove vystúpilo aj nové česko-slovenské hudobné združenie pod vedením klaviristu Karla Růžičky - „Česko-slovenský husľový summit“. Medzi skúsenými jazzmanmi sa zásluhou huslistu Stana Palúcha objavil na jazzovej scéne aj mladý slovenský virtuóz Roman Janoška (ročník 1989!). A citlivé přerovské publikum okamžite spozornelo pri jeho strhujúcich sólach. Roman zožal veľký potlesk. Ako deväťročný prišiel, čoby mimoriadny talent, na bratislavské konzervatórium. Má za sebou viacero sólových koncertov so špičkovými symfonickými orchestrami. Momentálne študuje na konzervatóriu vo Viedni. Pred vystúpením v Přerove sme sa s ním porozprávali v zákulisí veľkej sály Mestského domu, kde už na neho čakali jazzoví nadšenci.

* Roman, dá sa na Viedenskom konzervatóriu študovať popri klasike aj jazz?

RJ: Určite, dá sa, ale ja sa tam venujem iba klasike. Jazz som začal po prvý raz študovať ako jedenásť ročný – tak sám od seba.

* Kto ťa pritom viedol?

RJ: To je tak, ja pochádzam z hudobnej rodiny, od malička som vyrastal s hudbou, všetci moji bratia sú muzikanti, aj otec, aj mama. Takže od malička som počúval jazz, aj klasiku, ale až keď som mal jedenásť, tak som sa začal vyslovene zaujímať o jazz. Počúval som všetko možné, ako prvého som si tuším vypočul Oscara Petersona, potom Charlieho Parkera, teraz sa mi veľmi páči Michael Brecker, Keith Jarrett.

* Ako sa dá jazz spájať s klasikou, pomáha ti to?

RJ: Klasika je podľa mňa veľmi dôležitá, pre všetky štýly hudby, aj z hľadiska techniky mi to veľmi pomáha - aj v jazze.

* A to synkopové cítenie, ktoré je pre jazz také typické, pomáha ti to pri klasike?

RJ: Áno, veľmi, keď hráme niektoré modernejšie skladby, tak sú v tom aj jazzové motívy a vtedy mi veľmi pomáha, že hrám jazz.

* U nás sa stále vyučuje hra na hudobný nástroj pomerne konzervatívne, dôraz sa kladie na správne držanie, správne vyklepávanie rytmu, hranie podľa nôt, ale jazzu sa u nás taká pozornosť na ľudových hudobných školách nevenuje. Nemáš pocit, že by sa aj tam mali učiť základy jazzu?

RJ: Myslím, že áno, bolo by to veľmi dobré, aj kvôli jazzovým harmóniam. Ale dnes sú už podľa mňa celkom dobré možnosti učiť sa jazz – aj na našej škole, na konzervatzóriu v Bratislave sa učí jazz a všetci sme mali možnosť tam chodiť na hodiny...

* Ako dlho budeš ešte študovať vo Viedni?

RJ: Mám pred sebou ešte päť, šesť rokov.

* A po skončení tejto školy budeš mať lepšie možnosti uplatniť sa?

RJ: Tak, preto tam som, pretože tam je, bohužiaľ, viac možností. Človek má napríklad možnosť hrať veľa koncertov... mám veľmi dobrého profesora, som s ním veľmi spokojný. Dokonca ma podporuje v tom, aby som verejne vystupoval, veľmi sa mu páči, že hrám jazz a doslova ma tlačí do toho, aby som koncertoval. To mám veľké šťastie, pretože nie každý profesor to má rád, keď jeho žiak hrá aj jazz a aj klasiku.

* Čo ti najviac vyhovuje z klasiky?

RJ: V jazze mi veľmi pomáha Bach. Aj Prokofjev, Bartók, ten je veľmi zaujímavý aj pre jazz. Mozart aj List písal také veci, ktoré človek využije v jazze...

* Tebe asi veľmi pomohlo to rodinné hudobné zázemie, však?

RJ: Áno, otec nás stále viedol k muzike, on je tiež huslista, od malička bol mojim druhým učiteľom, mal som štyri roky, keď som s tým začal...

* Ako si začal hrať na husle?

RJ: Otec ma naučil ako držať husle. Ja som totiž videl môjho brata, ako sa učí na husle a povedal som otcovi, že aj ja to chcem skúsiť a on bol samozrejme rád. Takže najprv som sa učil postavenie rúk a základné tóny a tak a až potom som sa začal učiť noty. Nasledovala hudobná škola, konzervatórium, súťaže. Na bratislavskom konzervatóriu som bol tri-štyri roky u profesora Koppelmana. A tam som aj prvý raz začal hrať jazz, ako 11-ročný.

* Aké máš plány v rámci jazzu?

RJ: Moje plány sú také, že o nich ešte stálero zmýšľam. Cítim to tak, že by som chcel hrať aj klasiku aj jazz, chcel by som urobiť niečo nové, to je dnes veľmi dôležité, ale na to ešte potrebujem určitý čas, aby som pouvažoval, čo to bude. Ale určite sa chcem aj ďalej venovať klasike a jazzu.

* V tomto zoskupení – Česko-slovenský husľový summit - si už hral?

RJ: Ešte nie, ale so Stanom Palúchom sme už raz vystupovali v Bratislave, mal som aj podobné zoskupenia, ako tu v Přerove, ale aj toto sa mi veľmi páči.

* Čo počúvaš z jazzu?

RJ: Momentálne počúvam najmä Michaela Breckera, Joshua Redman sa mi tiež páči, ale počúvam všetko, všetky žánre.

* Hral si už aj s veľkým orchestrom?

RJ: Áno, jasné, napríklad Haydnov koncert. Bolo to vtedy, keď som išiel na konzervatórium, mal som deväť rokov, to bol môj prvý koncert s orchestrom – so Slovenskou filhramóniou - bol to pre mňa veľký zážitok. Neskôr som mal aj iné možnosti.

* Aké máš vlastné hudobné projekty?

RJ: Založil som si kapelu - keď som mal 13 rokov, volá sa No limit, hrá tam so mnou môj brat na klavíri ( www.nolimitjazz.com ) a moja najnovšia kapela sa volá Louis Bellano, to je tiež môj brat, ktorý spieva a s ním hráme taký jemnejší jazz, latino... Naposledy som koncertoval v Taliansku – štyri husle s orchestrom, hral som tam spolu s Robim Lakatošom, Maximom Vengerovom a Alexejom Gudesmanom. Hrali sme jednu skladbu od Alexeja Gudesmana. Bolo to veľmi zaujímavé – jazz, klasika, rómska hudba, klezmer. Skvelý zážitok.

* Aké máš husle?

RJ: Môj profesor mi zapožičal francúzske majstrovské husle, je to kópia Guarneriho.

* Máš vo Viedni rodinu?

RJ: Áno, napríklad známy viedenský hudobník Albin Janoska (nedávno vystúpil v hudobnom programe na STV2 Metro) je môj bratranec. Jeho rodina tam emigrovala už pred mnohými rokmi.

(Dodajme, že krátko po koncerte sme našli Romana sedieť spolu so Stanom Palúchom pri okne šatne, obaja držali v rukách husle a jamovali ostošesť na bebopovú tému Charlieho Parkera, pridal sa aj Karel Rúžička, ktorý si poklepkával do rytmu a doslova žasol od nadšenia. Roman má jednoducho hudbu v krvi a aj čakanie na odvoz si krátil -ako inak -hudbou...)