Klavirista Steve Kuhn sa v neďalekej Viedni veľmi nezohrial, absolvoval tam len jedno vystúpenie so svojim triom a so Sheilou Jordan – v RadioKulturhause ORF. Sála bola však poloprázdna a publikum – pomerne rozmanité... A samotný dvoj-koncert s jazzom sa pohrávajúcim String Trio Of New York nebol práve najlepším dramaturgickým nápadom organizátorov trojdňového festivalu „Atypical Jazz“, ktorý sa konal k 25. výročiu vzniku spolku Wiener Musik Galerie. Toto združenie vytvára už štvrťstoročia platformu pre avantgardné a mimo hlavného prúdu stojace hudobné skupiny, zoskupenia, prináša publikácie a organizuje rôznorodé kultúrne podujatia. Jednoznačne
tak prispieva k obohateniu beztak už bohatého hudobného života rakúskej metropoly. Zatiaľ čo komorne jazzové a miestami skôr novo-hudobné String Trio akosi pokrivkávalo okolo pomerne ne-jazzového gitaristu a skladateľa Jamesa Emeryho, Steve Kuhn predviedol so svojimi spoluhráčmi - kontrabasistom Davidom Finckom a bubeníkom Billym Drummondom – to najlepšie z jazzovým štandardov, aby v druhej polovici vystúpenia sprevádzal výrazovo nesmierne zaujímavú a citlivú Sheilu Jordan. Jej vystúpenie si jednoznačne zaslúžilo lepšie, početnejšie a jazzom nadšenejšie publikum. Na druhý deň vystúpil Kuhn so svojim triom v Taliansku, kde absolvoval viacero koncertov...Ešte
predtým nám však tento sympatický, rozvážny a skromný umelec poskytol nasledujúci rozhovor.
* V Taliansku, kde budete teraz hrať, pôsobí veľa dobrých jazzových hudobníkov, žije tam aj Miroslav Vitouš...
SK: Áno, nedávno som ho stretol, žije tam na nejakom ostrove.
* Poznáte sa, nahrávali ste spolu?
SK: Áno, urobili sme spolu jednu platňu. Na Taliansko sa už teším...
* Tohto roku vám po prvý krát vyšiel album v jazzovom vydavateľstve číslo 1. - Blue Note.
SK: Áno, už som raz pre nich síce nahrával, ale to bolo s Joeom Hendersonom. V roku 1965. Teraz som tam nahral platňu ako líder –
po prvý krát v Blue Note. To teda trvalo!(úsmev)
* Pred troma rokmi ste však nahrali platňu Promises kept, ktorá bola pre vás údajne najdôležitejším hudobným počinom. Nahrali ste ju spolu s husľovým orchestrom. Podľa mňa je to veľmi vydarená nahrávka, aranžmány sú veľmi citlivé... tú platňu ste vraj venovali vašim rodičom...
SK: Áno, otcovi, matke a aj mojim prarodičom. Všetci pochádzali z Budapešti.
* Myslím, že v tej hudbe cítiť aj čosi „maďarského“ – je to emotívna i smutná hudba zároveň.
SK: Ďakujem. Ale tie aranžmány robil Carlos Franzetti. Je to veľký talent.
* Vy ste
začali hrať na klavír údajne už ako 5 ročný?
SK: Áno, otec ma k tomu viedol. Najprv mi púšťal tie staré šelakové platne, tuším som vtedy ešte ani nevedel chodiť. Benny Goodmann, Duke Ellington a podobné veci... Otec videl, že na tie veci reagujem. Už ako 6 mesačný. A fakt, tá hudba ma naozaj ovplyvnila. .. keď som mal 5 rokov, tak som začal chodiť na klasické hodiny klavíra. Najprv som žil v Brooklyne, potom v Chicagu a potom sme odišli do Bostonu. Mal som vtedy 12 rokov a začal som študovať u Margaret Challof – legendárnej učiteľky „ruskej školy“ – matky známeho saxofonistu Serge Chaloffa, ktorý hral u Woodyho Hermanna. U nej
som sa musel učiť ešte raz všetko od začiatku, ale pani Chaloff bola skvelá. A mala rada jazz, poznala Charlieho Parkera a všetkých tých chlapíkov, takže ma síce učila klasiku, ale milovala jazz, a to bolo pre mňa veľmi dôležité.
* Vy ste začali hrávať jazz pomerne skoro?
SK: Improvizoval som už ako 5 ročný, ale s kapelou, čiže profesionálne som začal hrávať ako 13 ročný. Hrával som na strednej škole všelijaké tancovačky, a potom ma „objavili“ v klube Storyville v Bostone, kde som hrával sólo klavír. Stretával som sa tam s ľuďmi ako bol Chet Baker, a s mnohými inými, čo tam prišli...Stan Getz a tak ďalej. A oproti
cez ulicu bol ďalší klub, kde som mohol hrávať častejšie. Hral tam napríklad Charlie Mariano, Joe Gordon a iní a ja som hral s nimi - ako 13 ročný. To bolo veľmi vzrušujúce!
* Vy ste začali hrať v 50-tych rokoch, čo je z dnešného pohľadu čosi ako sen – to bolo obdobie veľkých zmien v jazzovej hudbe, obdobie nástupu bebopu.
SK: Áno, začal som asi v roku 1951.
* Myslím, že bebop je pre vás stále čosi mimoriadne živé..
SK: Samozrejme, sú to moje korene.
* Je to aj základ vašej spolupráce so Sheilou Jordan?
SK: No, jeden z nich, ale my sa so Sheilou poznáme už asi 50 rokov.
*
Hrávali ste aj s Johnom Coltraneom.
SK: Keď som v roku 1959 prišiel do New Yorku, hral som s Kennym Dorhamom,. A počul som, že John odišiel od Milesa a chce dať dohromady kvartet. Zohnal som jeho číslo a tak som mu zavolal. Vravím mu: „Viem, že ma nepoznáte, momentálne robím s Kennym Dorhamom a rád by som sa s vami stretol.“ Prešlo zopár týždňov a zrazu mi John zavolal. Bol som práve vo svojom hoteli v Manhattane a on ma zavolal do neďalekého štúdia. Strávili sme spolu jedno popoludnie, hrali sme a rozprávali sa, ale netváril sa veľmi pozitívne, asi o týždeň ma zrazu zavolal k sebe do jeho domu v Queens. Tak som sadol na metro a zase
sme iba hrali a rozprávali sa, jeho žena Naima nám uvarila obed a on ma potom priviezol späť do Manhattanu, ale na ničom sme sa nedohodli. A asi o dva dni na to mi zavolal do hotela a povedal mi: „135 dolárov na týždeň, stačí to na začiatok?“ A ja som len povedal „Bože môj“. Bol som strašne šťastný. Tak sme sa zoznámili. Hrali sme v Jazz Gallery – to je klub v East Side. Najprv dva týždne, potom nám to predĺžili na štyri, šesť, osem týždňov. Bol som tam s ním asi tých osem týždňov, on tam hral potom dlhšie. Bola to skvelá skúsenosť.
