Tu je druhá časť rozhovoru s americkým klaviristom Steveom Kuhnom.

* Neskôr, v roku 1967, ste odišli do Európy, prečo?

SK: Zamiloval som sa do jednej švédskej herečky a speváčky. Monicy Zetterlund. V Škandinávii bola veľmi známa. Zoznámil som sa s ňou cez Steva Swallowa. Bola vtedy na turné po Štátoch so Švédskym filmovým inštitútom. A Swallow ju poznal ešte zo Švédska, pozval ma na párty, ktorú pre ňu usporiadal a tam som sa s ňou zoznámil, bolo to na Vianoce 1966. Potom sme si písali. No a v máji 1967 som si zariadil všetko tak, že som za ňou mohol odcestovať. A zostal som tam 4 roky. Hrali sme po celej Európe, vo Švédsku sme veľmi často vystupovali s Monicou. Aj v Nórsku, Fínsku a Dánsku. Inak som hrával v triu so škandinávskymi hudobníkmi, aj s Nilsom-Henningom Ørsted Pedersenom. Európa – to bol pre mňa veľmi dobrý zážitok. A dobrá škola.

* Ale pre európske vydavateľstvo ECM ste začali nahrávať až potom, čo ste sa vrátili do Ameriky?

SK: Asi tak rok po návrate z Európy. Môj vzťah s Monicou sa totiž skončil a ja som sa vrátil späť do USA. Čo sa týka mojej kariéry, tak mi pobyt v Európe až tak veľmi nepomohol, v USA o mne nikto nevedel. Možno, že ani teraz... ale vtedy vôbec. Vrátil som sa v roku 1971. A začal som nahrávať pre ECM. Asi tak v roku 1972-73. Nahral som vtedy album, ktorý sme zmixovali v Nórsku – v Oslo. A keď sme skončili prácu, tak odo mňa zrazu chceli, aby som nahral aj sólovú nahrávku. Dosť ma to zaskočilo, ale urobil som vtedy platňu Extasy.

* Hrávali ste najmä originálne, vlastné veci ?

SK: Áno.

* Teraz hráte viac štandardy.

SK: Aj niektoré originály, ale pri štandardoch som vyrastal, k niektorým mám vyslovene osobný vzťah. Veľmi poctivo som sa ich učil, mnohé roky som ich hrával. No myslím, že teraz ich už hrám dosť jedinečným spôsobom. Nehrám štandardy iba preto, aby som ich hral.

* Napriek tomu, nemáte pocit, že vo vás driemu aj maďarské hudobné korene?

SK: Ale áno, samozrejme. Keď som bol malý, bol som doma sám, moja mama učila v škole a otec pracoval a tak mi rodičia zohnali ako pestúna jedného maďarského bratranca, ktorý hovoril veľmi zle po anglicky a ja som celý deň počúval iba maďarčinu a z gramofónu som zase počúval cigánske piesne, takže som si istý, že vo mne čosi zostalo... hral som dokonca pred pár rokmi na maďarskej ambasáde a musím sa vám priznať, že to bol pre mňa veľmi emotívny zážitok. Nechcel som tomu veriť, že som ešte stále vnútorne tak hlboko spojený s maďarskou kultúrou. Aj keď som v Maďarsku nikdy nebol! Viete si to predstaviť? A to som teraz vo Viedni! Zas mi to nevyšlo. Zajtra musím ísť do Talianska..

* A čo klasika, oslovujú vás aj maďarskí autori?

SK: Ale áno, mám rád aj francúzskych impresionistov, ako Ravela, ale aj Bartóka – samozrejme, bez debaty. Viete, platňa Promises kept, to bol môj dlhoročný sen. Nahrať čosi s husľovým orchestrom, to bol sen, ktorý som v sebe nosil veľmi dlho. Zvuk huslí ma jednoducho veľmi oslovuje.

* Pracujete aj so sólistami, spevákmi?

SK: Nie, hrám väčšinou iba v triu. Ale so Sheilou, to je čosi mimoriadne. Máme dlhoročný priateľský vzťah. Mám Sheilu veľmi rád, je veľmi emotívna. Možno, že nemá práve ten najlepší hlas, ale to je jedno, spieva priamo zo srdca a oslovuje ľudí...

* ..a má aj prirodzený zmysel pre humor.

SK: Áno, vždy keď je to možné, tak s ňou spolupracujem. Chystáme sa teraz nahrať spolu duo. Bude to čosi, čo sme nikdy predtým nerobili.

* Sheila vystupuje pomerne často ako duo s kontrabasistom.

SK: Áno, ale s klavírom nie.

* Máte aj iné plány?

SK: Nahrávam ročne jednu platňu pre Venus Records v Japonsku. Práve sme s týmto triom urobili pred jeden a pol mesiacom nové nahrávky. Sú to témy z klasickej hudby. Pred časom som totiž nahral jednu takú nahrávku a tak sa im to vo vydavateľstve zapáčilo, že chceli odo mňa ďalšie podobné skladby. Ale na budúci rok budem mať 70-ku, tak asi čosi pri tej príležitosti nahrám. Asi to bude zase v Birdlande s Ronom Carterom, možnože v marci.

* Vy ste vyrastali ako jazzman v 50-tych rokoch, to boli doslova revolučné roky. Máte pocit, že aj teraz sa v jazze deje čosi podobné? Alebo sa dnešný jazz snaží orientovať podľa potrieb trhu?

SK: Rozprával som sa o tom s mnohými ľuďmi a podľa mňa som od čias Coltranea alebo Colemana nepočul nič, pri čom by som si povedal – aha, tak to je nové. Možno, že jazz sa vyčerpal a možno, že je to tak v poriadku... je veľa hudobníkov, ktorí sa vracajú ku koreňom. Hrajú retro, bebop, sú veľmi talentovaní, ale hudobne v tom nie je nič prevratné. Nič také ako priniesli Miles, Bird alebo Armstrong, či Coltrane alebo Ornette. Nič. Vzniklo síce veľa novej elektronickej hudby, ktorá ma až tak nezaujíma, ale nepočul som nič, pri čom by som si povedal, tak to je ten ďalší krok. A týka sa to aj spevákov. Počuli ste Ellu a Sarah a Billie a aj Sheilu, ale potom už iba dobrých spevákov, ktorí recyklujú to, čo tu bolo ...

* Alebo idú do popu.

SK: Áno a to je v poriadku, ale možno, že sme sa v jazze dostali už naozaj niekam na koniec.

* Pred časom nám gitarista Ulf Wakenius povedal, že sa mu už nechce hrať v Amerike, že chce ísť radšej niekam smerom na Východ, do Ázie, hľadať nové podnety...

SK: To bude potom skôr world music, ale je to potom ešte jazz? Možno, že inovácie v jazze sa fakt skončili. A to je ok. Čo už príde, to príde...

* A možno, že to príde z Marsu...?

SK: Možno (úsmev)