Jeden z najznámejších a najzamestnanejších big bandov na svete má svoje pôsobisko v Los Angeles. Verní swingovým a ellingtonovským tradíciám sa jeho traja vedúci – kontrabasista, skladateľ, aranžér a dirigent John Clayton, saxofonista a personálny vedúci Jeff Clayton a bubeník a ekonóm big bandu Jeff Hamilton - snažia nielen o vynikajúcu interpretáciu, ale aj originálny zvuk ich telesa. A s úspechom. Profesionalitu The Clayton - Hamilton Jazz Orchestra ocenil už celý rad umelcov, ktorí s ním vystupovali, predovšetkým Diana Krall, ktorú tento orchester sprevádza veľmi často v USA i v zahraničí. Krátko po vyčerpávajúcej skúške v Přerove, kde orchester odštartoval svoje jesenné európske turné, sme sa porozprávali s Johnom Claytonom. Naša prvá otázka smerovala k zvuku tohto telesa, ktorý je naozaj unikátny:

* Zdá sa mi, že váš orchester znie veľmi živo a originálne, ako by ho tvorili samí sólisti?

John Clayton: Áno, to je veľmi presné, je to jedna z našich základných podmienok, každý hráč v orchestri musí byť skvelý sólista. Všetky naše najlepšie orchestre tým boli známe – Count Basie Orchestra, Duke Ellington, Woody Hermann, všetci hráči vedeli výborne sólovať, iba potom môže mať orchester dobrý zvuk. Niekedy hľadajú lídri iba zopár sólistov s tým, že všetci ostatní nech iba hrajú z listu, ale všetky tie orchestre znejú potom rovnako.

* Tie orchestre, ktoré ste spomenuli, sú pokiaľ viem, vašou veľkou inšpiráciu. Ktosi o vás napísal, že vy ste jednou nohou v tradícii a druhou v budúcnosti.

JC: Myslím, že keď píšete hudbu , tak ako ja, orchestrálnu hudbu, tak žijete v budúcnosti. Pretože keď komponujete, aj keď ste pod vplyvom istého štýlu, ako swing, či dixieland, vždy je to nové. A či sa vám to páči alebo nie, niektoré zvuky máte v ušiach preto, lebo ich počujete na ulici, v televízii a podobne. Takže každá kompozícia je nová.

* Ale vaše skladby sú pomerne dlhé, nie sú krátke a stručné ako televízne programy?

JC: To je pravda. Ale dúfam, že život je ešte stále dlhý.

* Váš partner a bubeník Jeff Hamilton má aj svoju malú kapelu, vy ste jeden ich aranžmán upravili pre celý orchester. Aký je podľa vás hlavný rozdiel medzi hrou v malom telese a s bigbandom?

JC: Je to iná štruktúra, iná farba, v bigbande máte oveľa viac možností vytvárať farby, môžete mať aj zvuk kvinteta, aj tria, ale s bigbandom môžete striedať všetky možné štruktúry. Využívame to v jednom našom aranžmán (Lullaby) – Jeff Hamilton tam hrá metličkami sólo.

* Veľmi citlivo pracujete s dynamikou. Hamilton hrá okrem toho aj veľmi presne. Možno, že práve to je ten rozdiel. V bigbande musíte hrať oveľa presnejšie ako napríklad s triom, nie?

JC: Ale ak ste ho počuli hrať v tej skladbe s triom, tak viete, že aj tam hrá veľmi presne. My sa ale snažíme o kombináciu voľných a otvorených častí s hrou celého bigbandu . A tak máte na jednej strane presnosť celého súboru a na druhej strane slobodu v sólových častiach.

* Na vystúpeniach už zväčša iba dirigujete, aj keď v niektorých skladbách ešte máte sólové party. Vy ste však známy kontrabasista, boli ste dokonca aj šéfom kontrabasovej sekcie v amsterdamskej filharmónii, ako ste začali s basou?

JC: Bol som ešte žiak, keď som na hudobnej výchove po prvý krát videl kontrabas – ani som nevedel, ako sa ten nástroj volá, opýtal som sa profesora, či na to môžem hrať. A on že samozrejme a zapísal ma na kontrabas. Pritom najprv som sa prihlásil na tubu ...

* To je len malý rozdiel!

JC: Áno, keď som odchádzal z učebne, uvidel som kontrabas a vravím: „ Och, čo to je?“ Ale viete, Billy Higgins kedysi vravel, že vy si nevyberiete nástroj, on si vyberie vás. A to sa mi aj stalo.

* Keď ste sa vrátili z Amsterdamu, kde ste hrali v symfonickom orchestri, začali ste sa opäť venovať jazzu. Pre vás v tom nebol žiaden rozdiel?

JC: Technicky v tom možno sú isté rozdiely...

* Ale v symfonických orchestroch nie je toľko inštrumentalistov, ktorí vedia aj improvizovať...

JC: No, dúfam, že ich bude stále viac. Aspoň ja ich stretávam stále viacej. A čím ďalej tým viac vidím aj jazzových hráčov, ktorí hrajú klasiku. Špeciálne na kontrabase. Na kontrabase je to asi bežnejšie. Ale podľa mňa to súvisí aj s láskou – ak naozaj milujete klasickú hudbu, tak to je aj počuť. No poznám aj mnohých, čo hrajú klasiku a uvažujú o tom hrať jazz, ale nevedia to na sto percent, pretože to nemyslia až tak vážne, či naopak, jednoducho je to vec lásky k tomu žánru.