Toto je druhá časť rozhovoru so skladateľom, aranžérom, kontrabasistom a dirigentom The Clayton - Hamilton Jazz Orchestra s Johnom Claytonom.
* Spolupracovali ste s mnohými spevákmi, ale najviac vystupujete s Dianou Krall. Prečo?
JC: Je veľmi presná, ale aj otvorená, takže počúva vaše nápady, je ochotná experimentovať a má naozaj mimoriadne hudobné cítenie, pretože je to zároveň skvelá jazzová hudobníčka, klaviristka. A to počuť: jej frázovanie, to, ako spieva melódiu, to ako sa sama sprevádza na klavíri.
* Vám sa v živote nesplnil jeden sen – hrať v orchestri Duka Ellingtona.
JC: Bohužiaľ zomrel, keď
som bol ešte na škole.
* Čo sa vám na jeho hudbe tak páčilo?
JC: Farby, ktoré vytvoril a jeho swing. Mal úchvatný zvuk.
* Takže vás inšpiroval aj ako skladateľ a aranžér?
JC: Ó áno.
* Čo vás pri aranžovaní a písaní inšpiruje – má na vašu prácu vplyv aj vaše dlhoročné pôsobenie v symfonickom orchestri?
JC: Asi áno, ale nikdy som o tom neuvažoval. Viete, to, že som hral jazz mi veľmi pomohlo v klasike. Keď som bol v orchestri a videl noty, napríklad Beethovena, tak si zrazu vravím – aha C7 alebo zmenšené F9, a podobne. Vďaka môjmu vzdelaniu v jazze som okamžite videl, čo sa
v tej hudbe deje s harmóniami, vďaka jazzu. Ale aj moje klasické vzdelanie, ktoré mám ako hudobník, mi v jazze veľmi pomáha.
* Miroslav Vitouš mi raz povedal, že jedného dňa bude treba prepísať všetky hudobné učebnice, pretože tam nie je ani slovo o improvizácii.
JC: Myslím, že to bude možné, jazzová výchova sa dostáva stále viac a viac do popredia, je o ňu stále väčší záujem, je aj viac kníh, myslím si, že každá kniha o hudbe by mala obsahovať nejaký hudobný nosič s nahrávkou, pretože hudba znie a ak sa dívate na hudbu (noty) - tak ju musíte previesť do zvukovej podoby. Je oveľa rýchlejšie, keď sa hudobník
dostane priamo k zdroju zvuku – či už CD, nahrávke, živej hudbe – vtedy sa učí rýchlejšie. Ale ak začína hudobník od nôt, tak musí premýšľať o zvuku. Ak ste náhodou počuli o Suzuki metóde (pozn.: metóda vyučovania hudby na princípe materinského jazyka. Hudobník sa učí najprv hrať a potom čítať, žiak sa učí podľa vlastných schopností, malými krokmi.) tak to je asi najlepší spôsob...
* Vy veľa vyučujete. Používate pri tom aj vlastné vyučovacie princípy?
JC: Snažím sa o to, aby moji študenti uvažovali o jednom slove – o hudbe. Pretože mnohí uvažujú hneď od začiatku o tom, akú urobia kariéru, čo a kde
budú robiť, kde budú nahrávať a pritom zabudnú na hudbu. Ak sa sústredíte iba na hudbu, všetko ostatné príde samo. Napríklad – mnohí ľudia myslia na istoty, napríklad stabilitu svojej rodiny, sociálne zabezpečenie a podobne. Ak na to myslia príliš často, tak sa jedného dňa úroveň ich hudby prestane pohybovať smerom nahor. Kvôli všetkým tým kompromisom, ktoré začnú robiť. A pritom práve úroveň vašej hudby je ich jedinou istotou.
* Takže – tak ako vo vašom bigbande - nejde iba o to hrať správne noty, ale hrať ich aj svojim „vlastným hlasom“?
JC: A nielen to, musíte myslieť aj na svoj vlastný rast. Nemôžete povedať,
že „už som študoval 15 rokov a teraz som skončil“. Nie, to sa nikdy nekončí! Najhoršie, čo sa vám v hudobnom živote môže stať, je to, keď si myslíte, že ste niekam prišli: „Ha, a už som tu, tu ma máte!“ To je vaša smrť. Vždy sa musíte učiť, rásť.
* Mnohí jazzoví hudobníci však robia kompromisy, aby sa lepšie presadili na trhu – nahrávajú komerčne úspešnejšie žánre...
JC: Nič proti tomu nemám, keď sa potom dokážu vždy pozrieť do zrkadla a každý deň! Je to ich vec, nie moja - ale ja sa tiež chcem pozrieť do zrkadla a asi aj preto hrám s týmto orchestrom.
