Legendárneho bubeníka Roya Haynesa sme stretli vo viedenskom klube Porgy & Bess, kde vystúpil so skvelými americkými hudobníkmi generácie jeho vnukov. Haynes si na tejto skutočnosti zakladá oveľa viac ako na tom, že jeho meno je neodmysliteľne spojené s érou be-bopu. Zaujímal sa o to aj náš rakúsky kolega Stefan Wagner, ktorý sa snažil Haynesa primäť k tomu, aby rozprával práve o tejto jazzovej ére...

Roy Haynes: ... nepoužívam ten termín be-bop veľmi často, to už bolo veľmi dávno, koncom štyridsiatych rokov a o be-bope vám toho veľa nepoviem. Považujem sa za jazzového bubeníka a prichádzam z éry swingu a swing tu bol ešte pred be-bopom. A stále sa snažím predovšetkým swingovať, bez ohľadu na to, čo hrám.

* Myslíte, že to je to, čo drží jazz pohromade naprieč všetkými štýlmi?

RH: Jednou z hlavných príčin, ktorá drží jazz pohromade, je swingové cítenie, ktoré máte. Cítenie, ktoré dávate kapele. Tento pocit, vychádzajúci priamo zo srdca, z duše, to je swing.

* Dá sa swing naučiť, dá sa vyučovať?

RH: Dá sa vyučovať, ale to nie je to isté. Ak čosi necítite, tak to síce môžete sfalšovať tak, že si ľudia budú myslieť, že to cítite, ale ak sa to iba naučíte a nevychádza to z vášho srdca a z duše, iba z toho, čo vás ktosi naučil, tak to nie je ono. Asi ako v sexe: ak ho necítite, nie ste dobrým sexuálnym partnerom. To je moja definícia.

* (náš rakúsky kolega sa však nechcel dať odbiť) Bolo to obdobie bebopu, keď ste hrali s Charliem Parkerom predsa len niečím výnimočné?

RH: Bolo to trochu mimoriadne...Charlie Parker napísal skladbu Now is the time – takže mimoriadne je to aj dnes, samozrejme, ale možno, že niektorí ľudia to necítia. Mňa to však stavia do veľmi jedinečnej situácie robiť čosi, čo som robil vtedy, aj teraz... samozrejme mám 82 rokov (v marci to bude 83), ale ešte stále som inovatívny a mám čo povedať, hudobne a na celom svete.

* (a Stefan Wagner pokračoval) Hrali ste s Coltraneom, ale aj s Chickom Coreom, Petom Metheneym, čo mali všetky tieto projekty spoločné?

RH: Spoločné vo všetkých tých kapelách? ... Viete, neznášam to vracať sa naspäť, idem vždy dopredu. A to som hral aj s Louisom Armstrongom, jeden týždeň s jeho bigbandom... ale ja idem stále dopredu. Takže vy sa ma pýtate na obdobie štyridsiatych rokov, lenže mne sa o tom nechce hovoriť, bolo to fajn, bolo to krásne, ale teraz som tu a teraz je rok 2007, možno, že už nemám veľa rokov, takže hovorme radšej o tom, čo je teraz. Už sa stále nevracajme späť.

* Lenže vy ste vlastne súčasťou celého jazzového vývoja...

RH: Nie je to ohromné? Hrať swing vo všetkých tých obdobiach, a hral som aj s bluesmanmi: B.B. Kingom, nahrával som s Rayom Charlesom, s Billie Holiday, Sarah Vaughan, Carmen McRae, Nat King Cole-om, takže Roy Haynes toho urobil veľa, veľa.... stále sa vyvíjam a neskončil som, stále mám na jazyku nové veci. Nie slovne, ale v mojom nástroji. A je to dobrý pocit, cítim sa byť vo veľmi mimoriadnej pozícii. No nemôžem povedať, že vytváram čosi nové, ja som jednoducho mimoriadny jednotlivec. Stále hrám nové veci... A všetko, čo spolu hráme ako skupina, sú nové veci: uvidíte na koncerte, či sa z toho môžete naučiť niečo nové. Ja chcem hrať dobrú hudbu a stále.

* Ako vidíte súčasnú jazzovú hudobnú scénu?

RH: Je tu veľa neznámych výborných hudobníkov, máme viac hudobníkov ako kedykoľvek predtým, máme školy, kde sa vyučuje jazzová hudba, veľa z nich je v Štátoch, ale aj v iných krajinách. To robí hudbu, ktorej sa hovorí jazz, veľmi zdravú. Je tu veľa skvelých hudobníkov, ktorí ešte nemali šancu sa prejaviť, ale je ich veľa, aj bubeníkov, ešte nikdy ich nebolo toľko, ako teraz. Takže je tu aj veľká konkurencia a to je dobré. To udržuje hudbu pri živote, tak, aby bola zdravá.

* V jednom interview ste povedali, že vy skúšate, nacvičujete predovšetkým vo svojej hlave. Čo vás najviac inšpirovalo k tomu, aby ste hľadali nové rytmy, nové spôsoby hry?

RH: Nepátram veľmi naliehavo po nových spôsoboch – u mňa to prichádza prirodzene, prichádza to z neba nado mnou, z toho, čo cítim... keď cestujem, stretávam rôznych ľudí, tak sa učím. Nepremýšľam o tom, ako mám čo robiť, prichádza to prirodzene, pretože ak to nie je prirodzené, nie je to ani skutočné. Nechcem byť falošný, ale úprimný.

* Ale hrali ste s niektorými mimoriadnymi osobnosťami, napr. s Theoloniusom Monkom ... neinšpirovali vás takíto ľudia?

RH: Ja by som povedal, že Theolonius Monk sa nechal inšpirovať aj mnou, skúste o tom uvažovať aj týmto spôsobom. Títo ľudia sa môžu dať inšpirovať aj Royom Haynesom, nie iba ja nimi. A môže sa to stať aj dnes večer mojim kolegom na pódiu. Inšpirujeme sa navzájom.

* Ako vyhľadáte hudobníkov, s ktorými hráte?

RH: Oni hľadajú mňa, nie ja ich. Prichádzajú priamo z neba. A sú skvelí.

* A čo váš syn? Graham? (kornetista)

RH: Je skvelý. Myslím, že teraz zase nahral nové CD, v New Yorku. Ale už mám aj vnuka, z ktorého, zdá sa, bude výborný bubeník. Martis Gilmore, syn mojej dcéry, teraz mal 21 rokov. Už hral aj s Chickom Coreom, nedávno hral s Natalie Cole, takže je celkom dobrý. A mám aj ďalšieho syna Craiga Haynesa, (bubeník, hral aj Georgeom Bensonom, Lionelom Hamptonom, Tonym Benettom, so Sun Ra Orchestra, ...) Mám veľké vnučky a vnukov, takže som už aj starý otec... A teraz sa už musím ísť pripraviť.

Roy Haynes nemal ten večer najlepší deň. Otázky nášho kolegu, týkajúce sa jeho „dávnej“ minulosti ho asi trochu vyviedli z miery, takže na pódiu si dokonca poplietol poradie skladieb a začal hrať inú vec...vzal to však s humorom a fakt, že jeho spoluhráči sú súčasníkmi jeho vnuka nezabudol pripomenúť a zdôrazniť citlivému viedenskému publiku. Jeho brilantná technika ho však neopustila ani teraz, i keď jeho posledné vystúpenie vo viedenskom Konzerthause pred dvoma rokmi malo akosi viac šťavy i hudobných nápadov...