Eddie Gomez vystúpil v marci tohto roku na jedenástom ročníku jazzového festivalu Fiemme Ski Jazz v talianskom údolí Val di Fiemme, konkrétne v malebnom podhorskom mestečku Tesero. Gomez sem prišiel so svojim Latin project – triom, v ktorom hrali rovnako dôležité „husle“ brazílsky bubeník Duduka da Fonseca a v USA naturalizovaný švédsky klavirista Stefan Karlsson. Po koncerte som oslovil majstra v jeho šatni s neskrývanou radosťou. Neodmietol ma napriek tomu, že mu organizátori neboli schopní vopred povedať, že s ním chcem hovoriť. Gomez, ktorý vyrastal v New Yorku, pochádza z Portorika a inklinácia k latinským rytmom dominovala aj jeho koncertu v talianskych Dolomitoch, ktorý moderoval takmer celý plynule po taliansky.

* Musím sa Vám priznať, že je pre mňa veľkou cťou sa s Vami rozprávať – je to už pomerne dávno, čo som po prvý krát počul vašu nahrávku so skupinou Steps Ahead a odvtedy patrím k vašim „fanúšikom“. To však bolo trochu väčšie zoskupenie ako to, s ktorým vystupujete teraz. Hrávate veľmi často v triu - je to pre vás ideálna formácia?

EG: Zatiaľ asi tá najideálnejšia. Mám rád malé, intímne situácie, mám rád trio, duo, kvarteto. Prosto všetko menšie. Obľubujem aj menšie priestory, menšie sály, kluby a podobne. Nechcem tým povedať, že nemám rád veľké koncerty a veľké orchestre, ale pre mňa je najideálnejším zoskupením - na to, čo chcem vyjadriť - malá skupina.

* Ale v tom prípade musíte hrať oveľa viac - a ešte k tomu od začiatku až do konca.

EG: To hej, ale niekedy, keď hráte málo, tak vám to pridá na dynamike.

(Náš rozhovor nachvíľu prerušil majiteľ kontrabasu z Bolzana, ktorý si od maestra vypýtal podpis – priamo na korpus svojho nástroja... pán Gomez si totiž so sebou nerád nosí vlastný nástroj, „je to príliš ťažké“ – dodal).

* Ako sa to vlastne začalo so Steps Ahead ? Ako ste sa dali dokopy s Mikeom Mainierim?

EG: Začali sme hrávať v klube 7th Avenue South. Raz sme hrali s Mikeom, potom zase s Michaelom Breckerom a potom sme sa rozhodli, že zavoláme Stevea (Gadda) a Dana Grolnicka (zomrel v roku 1996) a zdalo sa nám to byť okK. A tak sme spolu hrali, až nás jedného dňa počul istý japonský agent a spýtal sa nás, či s ním nejdeme na turné po Japonsku? Samozrejme, že sme súhlasili, zaplatili nám, tak čo by sme nešli...

* Takže Steps Ahead začalo oficiálne hrať až v Japonsku?

EG: Áno, presne tak. A urobili sme aj nahrávky a  mali sme s tou kapelou aj veľa zábavy .

* Nahrali ste aj jednu zaujímavú (u nás málo známu) platňu s Eliane Elias a Jack de Johnettom..?

EG: Áno a s Petrom Erskinom.

* Ako sa vám pracovalo s veľkými pánmi bubeníkmi?

EG: Sú všetci skvelí a zábavní, každý svojim spôsobom. Niekedy som hrával aj s Jimmym Cobbom, inokedy Lennym Whiteom, mám veľmi rád Stevea Gadda, to je ako keď porovnávate rozličné špičkové jedlá - všetky sú zaujímavé a skvelé, ale každé na iný spôsob.

* Kedy ste začali hrať na kontrabase?

EG: Mal som vtedy asi 11 rokov a ktosi mi povedal: ty by si mohol byť basista. Potrebovali vtedy v škole do kapely basistu, najprv sa zabávali, že aha taký malý a hrá na basu, ale bavilo ma to...

* A od začiatku ste chceli hrať na basu?

EG: Od začiatku som mal rád hudbu. Bolo mi jedno, či to bude basa alebo trombón, harmonika, akordeón, chcel som hrať hudbu.

* Napriek tomu je dnes ťažké predať dostatok jazzovych platní, urobiť vydavateľom dobré čísla. Pýtam sa to takmer každého muzikanta: Nemusíte pritom ako jazzový hudobník robiť aj kompromisy?

EG: Život je vždy istý druh kompromisu, či už ide o hudbu alebo o vzťahy medzi ľuďmi, v rodine, všade musíte čosi dať a čosi vziať, je to výsledok vyjednávania. Neviem, podľa mňa treba hľadať šťastie, svoj hlas a to trvá dlho, kým nájdete svoj hlas.

* Myslím, že Freddie Hubbard kedysi povedal, že mu trvalo asi dvadsať rokov než našiel svoj hlas, svoj tón.

EG: No, niektorým sa to nepodarí nikdy. Viete on mal ten dar, že bol schopný sa dostať k tomu bodu - mať svoj hlas, a preto hrá tak, ako nikto iný.

* Myslím, že aj vy, ak dovolíte, máte svoj hlas...

EG: No, myslím, že to istý čas trvá, ale nejde ani o to hľadať svoj hlas, musíte predovšetkým hľadať hudbu. A ak budete dostatočne intenzívne hľadať hudbu, tak hudba vám snáď umožní nájsť aj svoj hlas. Ale pozor, je to bez záruky. Tak ako v živote – niet žiadnej záruky!

* Okrem toho sa človek musí aj niečím inšpirovať a vy ste asi mali to šťastie, že sa okolo vás „pohybovalo“ veľa inšpiratívnej hudby, ale aj veľa zaujímavých ľudí.

EG: To je tak, ako v živote – musíte si nájsť čas, nadýchnuť sa zhlboka a povedať si – bože, pozri na tie vtáky, aké vydávajú krásne zvuky a tie stromy,  hviezdy a tú farbu oblohy. A keď zrazu niekde začujete nejaký zvuk, tak si poviete - aký je krásny, chcel by som ho počuť ešte raz. A to je tiež každodenná inšpirácia, tak ako vidieť krásne ženy...

* Kontrabas má tiež tak trochu tvar ako žena.

EG: Tak trochu. Ale v každom prípade je to výzva!

* Kto z jazzmanov vás ovplyvnil najviac?

EG: Mnohí, mnohí, Louis Armstrong, Count Basie, Miles Davis, Dizzy Gillespie, John Coltrane, ale aj Mozart. Bill Evans – s tým som hral 11 rokov. Mal som aj skvelého učiteľa Freda Zimmermana, ale aj Evans mi bol učiteľom. Od všetkých som sa dačo naučil. A získal skúsenosti. (Dodajme, že s Evansom nahral aj dva albumy, ktoré získali ceny Grammy)

* Učíte ?

EG: Áno, teraz už aj vyučujem. Ale stále sa sám učím, kvôli mojim študentom. Viete, stále sa ma na niečo pýtajú a ja o tom musím premýšľať. Niekedy mám po ruke odpoveď hneď, alebo ju prípadne hľadáme spoločne. Ale študenti sa vždy čosi pýtajú. A to ma samého núti uvažovať. A veľmi mi to pomáha. Zároveň ma to aj inšpiruje. Ono by to malo fungovať navzájom. Ja inšpirujem ich a oni mňa, je to ako začarovaný kruh.

* Myslíte si, že – ako nám tvrdil Roy Haynes – nikdy predtým nebolo toľko dobrých jazzových hudobníkov ako teraz?

EG: Myslím, že do istej miery je to pravda – je tu veľmi veľa dobrých hudobníkov, ale – či sú aj rovnako dobrí umelci??? Tým som si nie istý. V jazze je to dosť zložité. Pretože tie laboratóriá, ktorými sme my prešli, jazzové kluby, tie už zmizli, je ich pomerne málo. Jediné laboratóriá, ktoré dnes existujú, sú školy. Tie môžu poskytnúť priestor pre pravidelné hranie a potom - ak máte šťastie - nájdete aj vhodnú príležitosť na to, aby ste mohli vystupovať. Túto hudbu musíte predovšetkým interpretovať, je to interpretačné umenie – ako každá hudba. Takže okrem absolvovania štúdia musíte byť schopný hrať na verejnosti. To je veľmi dôležité. A na to musíte mať k dispozícii laboratórium, a to je dnes ťažké. V Európe je pomerne dobrá situácia, v Taliansku je to napríklad určite lepšie, ako v Spojených štátoch. V USA je všetko veľmi orientované na pop kultúru, samé technické hračky, mobilné telefóny, IPody a podobne. Tiež sa mi páčia, ale jazz? Jazz akoby vyšiel z módy, akoby to bolo čosi z iného storočia. Z jazzu sa stáva akási muzeálna hudba – tak ako Bach, alebo Mozart, Mahler, Šostakovič, atď. Máme dnes veľa skvelých skladateľov, ale iba ťažko ich môžete počuť naživo, tá hudba akoby nebola relevantná k tejto spoločnosti.

* A čo politika vydavateľstiev?

EG: No, v tomto smere vari ani žiadna nebola... ale dnes majú vydavateľstvá obrovské problémy. Veľký biznis sa skončil, vďaka internetu. Všetci sú pripojení na kyslíkové prístroje. Zmenilo sa to s nástupom internetu. Myslím si, že keby dnes niekto vypol elektrinu, tak sa to všetko zastaví.

* Ale nie jazz!

EG: No, akustický jazz nie (úsmev).