Nasheet Waits patrí k absolútnej špičke bubeníkov mladej generácie. Podporoval ho jeho otec – legendárny perkusionista Frederic Waits. Jeho talentu si všimol aj známy saxofonista Antonio Hart, ktorý ho angažoval so svojej skupiny. V súčasnosti je Nasheet Waits členom Fred Hersch Tria, či formácie Jasom Moran Brandwagon. Doteraz spolupracoval s takými umelcami ako: Geri Allen, Hamiett Bluiett, Abram Burton, Ron Carter, Steve Coleman, Stanley Cowell, Stefon Harris, Andrew Hill, Bill Lee, Jackie McLean, The Mingus Big Band, Greg Osby, Joshua Redman, Antoine Roney, Wallace Roney, Jacky Terrasson, Bunky Green, či Mark Turner.

* Nasheed, pochádzate z hudobníckej rodiny, bolo pre vás logické, či prirodzené začať hrať na bicie?

Nasheet Waits: Tak – áno, bolo to prirodzené, ale veľa som hral, až keď som bol mladý dospelý muž, ako tínedžer som veľmi veľa nehral..

* Hrali ste aj na klavír?

NV: Áno, rád som hral na klavír, ale neučil som sa u učiteľa, to by som asi mal.. mal by som brať hodiny...

* Ale ako bubeník ste sa museli stále učiť

NV: Áno, to je fakt.

* Hráte veľmi moderne, či skôr postmoderne. Čo bolo pre vás rozhodujúcou inšpiráciou, keď ste sa rozhodli študovať hudbu? Pokiaľ viem, vy ste najprv študovali čosi iné...

NV: Študoval som v Atlante históriu a psychológiu. Potom mi však zomrel otec, v 89-om a ja som sa rozhodol vrátiť do NY a začal som hrávať všade, v kluboch a tak.. Bola to veľmi živá scéna a stále ešte je.. všetci moji kamaráti hrali a ja som bol medzi nimi, tak som s nimi musel hrať aj ja. Tak som sa k tomu hraniu vrátil začiatkom 90-tych rokov.

* Začali ste pôsobiť aj v projekte Maxa Roacha?

NV: Áno, bol pre mňa čosi ako krstný otec. A bolo to blízky priateľ môjho otca. To bol aj jeden z dôvodov, prečo som zostal pri hudbe. Keď môj otec zomrel, mal som to veľké šťastie byť v Maxovej  blízkosti, to bolo naozaj od neho veľkorysé, že som s nim mohol hrávať. Bol to naozaj zážitok byť v jeho blízkosti a učiť sa z jeho skúseností. S ním som sa dostal aj po prvýkrát za more...

* Je ťažké hovoriť o hre na bicie...ale ak by ste sa ako bubeník ocitli na nejakom pustom ostrove a mohli by ste si tam vziať iba jeden nástroj, ktorý by to bol?

NV: Malý bubon je samozrejme veľmi dôležitá časť zostavy, tak asi by to bol on. Môžete z neho dostať veľmi veľa rozličných zvukov, keď vypnete strunu, môžete hrať na okraji, alebo si vziať metličky, ak ich máte...

* Apropós metličky, kdesi som sa dočítal, že vás veľmi chválil aj Ed Thigpen – a to bol kráľ hry s metličkami.

NV: Óch, áno, áno, mal veľké šťastie vo svojej dobe – pamätám sa, ako si so mnou sadol a vzal si na mňa čas...

* Pre vás ako hudobníka je asi New York to najlepšie miesto...

NV: Áno, je to miesto veľkej kreativity a rozličných kultúr, je tam veľmi veľa vplyvov, jazykov, ktoré v tom jednom priestore existujú. To vám dáva nové podnety a vysokú uroveň hrania, pretože každý tam v podstate súťaží – konkurencia je veľká. Ale je tam aj pocit spolupatričnosti.

* Za posledných desať – dvadsať rokov došlo k veľkým zmenám aj v Európe, ako vidím hráte tu s chlapcami z Mníchova, to by sme tu pred 20-timi rokmi asi nečakali. Aj jazzmani z Bratislavy hrajú už dnes v USA...nemáte napriek tomu pocit, že je stále určitý rozdiel v tom, ako sa hrá v Amerike a v Európe?

NV: Ani nie rozdiel, hudba je hudba, ani v publiku nevidím veľký rozdiel– príde na to, ale ak som si čosi všimol na niektorých hudobníkoch z Európy tak to je to, že nie sú až takí dynamickí, ich frázovanie je trochu tvrdé, alebo inak povedané - niekedy nesprávne uplatňujú svoju techniku, ale to všetko je vec skúsenosti a títo chlapci sú mladí a talentovaní ... je dôležité, aby ste hrali v kolektíve a nie iba sám pre seba.

* Máte nejaké plány?

NV: Áno, ale viac v Európe, ako v Amerike... mám vlastnú kapelu, hráme teraz v Taliansku, Nemecku, v Španielsku.

* Čo hráte s vašou kapelou?

NV: Moje veci, hudbu (úsmev) - ani nie tak štandardy, ako skôr vlastné skladby..

* A Theoloniusa Monka, však?

NV: Teraz nie, ale jeho veci sú samozrejme pevnou súčasťou nášho repertoáru!

* Myslíte, že Monk bol čímsi ako míľnikom pre moderný jazz?

NV: Určite, určite. Jeho skladby sú nadčasové. Je to skvelé, že sa stali štandardami, sú ohromne zrozumiteľné pre vás ako hráča, jeho jazyk, harmónie, ktoré používal, sú veľmi zrozumiteľné.

* Akú hudbu teraz počúvate?

NV: Všetko možné... naposledy Marvina Gaya...

* Klasiku?

NV: Samozrejme, teraz napríklad Glen Goulda, aj nejaké skladby pre čembalo. Ľudové piesne.

* Je to problém hrať to, čo chcete a predať to zároveň aj na trhu?

NV: Mal som to šťastie, že som síce robil nejaké kompromisy, ale nie umelecké, ja stále rastiem a tak hrám rozličné veci, do ktorých sa snažím vniesť svoje vlastné ja a to sa mi darí.