Eliane Elias zavítala po prvýkrát do našich končín v rámci festivalu Jazz fest Brno 2008 s bubeníkom Adamom Nussbaumom a kontrabasistom Marcom Johnsonom. Predviedli tu koncert zostavený prevažne zo skladieb legendárneho klaviristu Bila Evansa, ale Elias nezaprela ani svoje brazílske korene, keď na záver vystúpenia ponúkla divákom úchvatnú verziu známej Jobimovej bossanovy Desafinado.
V prítomnosti svojich spoluhráčov nám po koncerte poskytla krátke interview.

* Váš koncert súvisí s novým albumom, ktorý ste venovali Billovi Evansovi. Je na ňom aj doteraz nezverejnená a nedokončená Evansova skladba, ktorú váš manžel kontrabasista Marc Johnson našiel na jednej z demo pások, ktoré svojho času nahral s Evansom. Prečo práve Evans?

Eliane Elias: Bil Evans ma hudobne veľmi ovplyvnil – mal ohromný prístup k harmónii, veľmi melodický spôsob hry, jeho klavírne sóla sú prekrásne, mal skvelý úder, bol to takmer impresionista, v jeho hre ste mohli počuť celú škálu farieb, ale aj vplyv celého radu hráčov z jeho doby. Podľa mňa to bol aj pionier – priekopník hry v triu. V jeho triu sa začalo hrať oveľa viac konverzačným spôsobom, čo je čosi, čo mám naozaj rada, Bill Evans hral v triu veľmi otvorene.

* Počul som ten spôsob konverzácie vo viacerých vašich nahrávkach, ale aj harmónia zohráva vo vašej hre dôležitú úlohu. Kde ste po prvý krát začali hrať jazz – už v Brazílii?

EE: Ako hudobníčka som sa sformovala v Brazílii. Začala som študovať ako sedem ročná, vyrastala som v hudobnej rodine a milovala som hudbu. Doma sme veľmi často počúvali jazz, moja mama mala skvelé platne, aj klasické, pretože hrala vážnu hudbu. A to všetko sa dialo v období, kedy začala explodovať brazílska hudba – bossanova a podobne. A ja ako malé dievča som to všetko vnímala, a žila som zároveň vo všetkých tých rozličných svetoch, čo možno malo vplyv na to, aká som. Mohli by sme povedať, že je vo mne veľmi silná časť, oddaná harmónii, ale aj časť, plná rytmu, ale môj background pociťujem vždy ako veľkú výhodu.

* Ale potom ste prišli do New Yorku, roku 1981 ste už začali hrať v Steps Ahead. Čo to bolo pre vás za obdobie, keď ste začali hrávať v NY? Bolo to dôležité obdobie?

EE: Myslím, že obdobie, ktoré som strávila v Brazílii, bolo veľmi dôležité, ako príprava na to, čo som chcela robiť – byť schopná hrať s hudobníkmi, ktorých som poznala iba z nahrávok. Viete, vždy som chcela ísť do NY. Mala som iba 11 rokov a už som hovorila, že chcem ísť do New Yorku. Ale New York – to bol koniec jednej kapitoly a totálny začiatok novej – aj keď potom prebehlo ešte zopár kapitol – teraz napríklad začínam častejšie spievať .

* Robíte vždy iba to, čo chcete robiť, alebo tak ako mnohí jazzoví hudobníci musíte robiť aj kompromisy v rámci spolupráce s vydavateľstvami?

EE: Nemohla by som urobiť produkt, ktorý by ma nebavil, ktorý by nemal moju pečať, moju hudobnú pečať. Ale ja sama mám veľa strán: na jednej strane som straight ahead jazzová hudobníčka, potom zase skladateľka, ale mám aj veľmi brazílsku stránku, pritom robím aj pop, alebo spievam, to všetko sú moje jednotlivé stránky, takže v tom ktorom projekte uplatňujem tú ktorú stránku. Nenútia ma do ničoho...

* To ale musíte žiť vo veľmi veľkom dome, aby sa tam zmestili všetky vaše stránky ?

EE: To je pravda!

V tej chvíli prikývol aj Marc Johnson – „...je to tak, Eliane má veľký dom!“

EE: Keby som totiž robila iba jednu z tých vecí, čo sú vo mne, napríklad nahrávala iba v triu, nebavilo by ma to, ja chcem robiť aj iné veci - aj brazílsku hudbu, alebo spievané veci. A nebaví ma nahrávať podobné platne jednu za druhou, to robia mnohí: každá ich nová nahrávka je potom taká istá, ako tá predtým. Rada prinášam publiku čosi odlišné a čosi, čo má v sebe niečo nové, čosi, čo nás aj zároveň motivuje. Musíte robiť zmeny - aby ste zaujali vašich divákov.

* Hráte vždy iba na akustickom klavíri, alebo používate aj elektronické nástroje?

EE: Zopár vecí, ktoré som nahrala na Around the city bolo na Fender Rhodes piane, ale používala som aj Hammond organ B3, syntezátory - iba ako doplnky, ale inak hrám len na klavíri, to ma baví.

* A to sme aj radi. Nedávno som sa rozprával s Ediem Gomezom ohľadom aktuálnej situácie v USA. Vravel, že je tam síce veľmi veľa skvelých mladých hudobníkov, ale chýba im to, čo ste pred 20, 30 rokmi mali k dispozícii vy – dostatok jazzových klubov. To sú podľa neho tie jazzové laboratóriá, ktoré dnes chýbajú ...

EE: Čo sa týka hudobného diania vo všeobecnosti – mnohí hudobníci sa v posledných rokoch vybrali smerom, ktorý bol nasmerovaný skôr smerom k nim a nie k publiku, začali hrať pre seba a pre spoluhráčov, ale nie pre publikum. A myslím, že toto hnutie, ktoré má svoje počiatky ešte v Coltraneovi – a bola to samozrejme skvelá muzika – zaváňalo elitárstvom, ezoterikou, a zdá sa mi, že v posledných rokoch začalo iné hnutie, uprednostňujúce vokálny prejav, pretože ľudia dokážu lepšie komunikovať s hudbou prostredníctvom ľudského hlasu. A ja to chápem: nie každý dokáže vnímať všetko, čo sa na scéne hrá. Okrem toho mali mnohé kluby problém prežiť ...
Nedávno som absolvovala zopár koncertov v známom klube v Londýne – tri večery – a ten pán, čo pracoval pri vchode, mi vravel „To som ešte nevidel, všetci, čo odchádzali boli takí šťastní,“ - pretože počuli spev – a toho som si vedomá, pretože veľmi veľa klubov muselo zavrieť pre nedostatok divákov, a tak začali s ľahšími produkciami – „tvrdo“ hrajúci hudobníci síce trpia, lenže aj predaj platní medzitým výrazne poklesol...

* Vaša dcéra ešte spieva?

EE: Moja dcéra práve nahrala CD – vyjde v Japonsku v lete.

* Takže možno, že tie laboratóriá sú ešte v Japonsku?

EE: Nie, to laboratórium začalo tu (ukázala na svoje brucho). To bol začiatok všetkého!