Sympatický chlapík, ktorý si na vlastnej farme, v stodole, urobil festival, ktorý má priam až magickú atmosféru. Festival Inntöne je už známym európskym festivalom a vďaka European Broadcasting Union sa dostáva každoročne do celého sveta. S Paulim, ako ho každý kamarát volá, sme si sadli na kus reči na jeho festivale v máji tohto roku. Rozhovor sa skladal z dvoch pokračovaní, pretože neustále niečo zariaďoval a riešil.

* Ako si začal s týmto nezvyčajným festivalom?

Paul Zauner: To bolo tak, Hans Krassnitzer z Jazz fest Wien ma pozval, či by som nechcel zahrať na ich festivale koncert s mojou kapelou a ja som samozrejme chcel. A zároveň tu vo vedľajšej dedine, v Raabe, zreštaurovali zámok a tak som oslovil starostu, či by sme tam nemohli zahrať jazzový koncert a on súhlasil a požiadal krajinského hajtmana o finančnú pomoc – lenže namiesto slova koncert použil slovo festival, keďže nevedel, že je v tom rozdiel. Krajinský hajtman sa ho opýtal, „koľko na to potrebujete peňazí?“ A ona na to: „neviem, nemám potuchy.“ A pán hajtman mu v roku 1986 povedal : „Tak bude vám na to stačiť 50 tisíc šilingov?“ A on, že jasné, super. Na druhý deň mi zavolal a povedal mi, že dostaneme na jazzový festival 50 tisíc šilingov. A ja, že na aký festival? Nuž a odvtedy máme festival....

* Ale potom si to už musel organizovať sám?

PZ: Áno, mali sme peniaze a tak sme si s kamarátmi sadli a začali sme sa zaoberať tým, čo urobíme...

* Ďalšie roky si opäť dostal peniaze od krajiny alebo si našiel aj sponzorov?

PZ: Vždy sme dostali dotáciu od hajtmana. Už 23 rokov. A aj od ministerstva. So súkromnými sponzormi na tom nie sme tak dobre. Dúfam, že sa to zlepší...

* Nie je to tu také populárne?

PZ: Je to veľmi populárne, ale firmy, ktoré sa veľmi venujú kultúrnemu sponzoringu, majú svoje požiadavky a predstavy, ako by naša spolupráca mala vyzerať. A to často nejde dokopy s mojimi predstavami o tejto akcii, pretože ja som tu doma. Tak napríklad Raiffeisen banka nás sponzoruje, ale nekladie si žiadne podmienky. Ten, kto nás chce sponzorovať, musí akceptovať, že ako to bude prebiehať, môžeme ho menovať, ale nechceme mať z toho módny festival a žiadnu firemnú párty!

* Takže čosi také ako pomenovať celú akciu podľa hlavného sponzora – ako sa to napríklad robí v Bratislave, to u vás nie je možné.

PZ: Nie, to nechceme. Ale aj tak dobre vychádzame. Pomáhajú nám mnohí priatelia, ktorí nám chcú pomôcť, za každého starého, ktorí odíde prídu dvaja noví. Aj médiá – ako televízia – k nám prichádzajú samé.

* Ale za tie roky si už zažil určité rôzne ťažké situácie.

PZ: Áno, keď sme festival robili ešte v Raabe, tak sme to mali ťažké, pritiahli sme tam dobrých účinkujúcich, Joe Lovano, Cassandra Wilson, atď...a ľudia chceli stále známejšie a väčšie mená. V roku 1994 som napokon povedal, že tu nesmie ísť o mená, ale o obsah. Potom som totálne zmenil koncepciu, uviedol som na plagát mená, ale bez dátumov – potom za mnou chodili novinári a chceli vedieť kto, kde, kedy hrá, ale ja som im to nepovedal. Potom sa to celé uvoľnilo, prišlo pomerne málo ľudí, ale zase sa to dostalo do normálnych koľají a začala spolupráca s ORF s Herbertom Uhlirom a s WDR.

Čiže tvoj princíp je držať si svoju líniu?

PZ: Áno, je to často veľmi ťažké, moji priatelia mi stále vravia, že ak budem stále pripravovať taký program, v ktorom vystupuje väčšina neznámych účinkujúcich, tak to neprežijem, ale ja im vravím : nebojte sa, to vyjde,...

* Ako dlho pripravuješ festival?

PZ: Celý rok.

* A ako sa pri tom dá aj hrať?

PZ: Ja hrám vždy ráno. Vstanem o šiestej a cvičím dve - tri hodiny.

* Ako si začal svoju hudobnícku kariéru? Chodil si do hudobnej školy?

PZ: Nie, hrával som doma, u nás v rodine hrala iba moja sestra. A trvalo mi to dosť dlho, celé roky, než som získal učiteľku hudby – nebolo to jednoduché. Potom som chodil aj do školy a keď som doma cvičil, tak za mnou prišla stará mama a dohovárala mi, že pre roľníka to nie je dobré ...Vo Viedni som potom chodil na poľnohospodársku školu, ale neskôr som sa prihlásil  na konzervatórium a tam som sa zapísal ako klavirista, ale začal som hrať na trombón. To ma bavilo.

* Od začiatku ťa priťahoval jazz? Mohol si ho aj študovať?

PZ: Áno, u nás sa dal študovať jazz už od 70 - tych rokov. Veľmi veľa som hral blues. Neskôr som sa prihlásil aj na klasiku. Teraz hrávam aj barokovú hudbu.

* Kde si mal svoju prvú skupinu?

PZ: Hral som v bluesovej kapele na klavíri vo Viedni, naučili sme sa zopár čísel a keď sme ich vedeli, tak sme si okamžite vybavili vystúpenie v klube. Po dvoch - troch číslach sme ale boli hotoví, ale zrazu za nami prišla jedna skvelá speváčka a  celý koncert sme vlastne improvizovali. Napriek tomu, že sme mali nacvičené iba dve - tri veci... mali sme s tým hneď od začiatku úspech. Náhodou tam dokonca prišiel aj jeden z organizátorov Jazz Fest Wien a tak sme dostali angažmán na Bluesovom festivale vo Viedni, kde hrali samí skvelí Američania. Boli sme amatéri, jeden z tej kapely ešte hráva, ďalší podniká, ďalší je športový novinár a jeden umrel....ale po pár rokoch ma to už prestalo baviť a povedal som si, že to budeme hrať inak. To som už hral na trombóne a začal som aranžovať pre viac dychových nástrojov. Mali sme veľmi úspešné koncerty a sálala z nás veľká energia. Po každom koncerte som však bol strašne vyčerpaný a medzitým som začal počúvať celkom inú muziku, napríklad Lestera Bowieho, jeho aranžmány ma nadchli a sám som začal písať vlastné úpravy. Neskôr som sa dokonca zoznámil s ľuďmi z Bowieho kapely a hral som s s nimi aj v Amerike. Zoznámil som sa aj so saxofonistom Georgeom Adamsom a absolvoval som s ním v USA turné.

* Takže Amerika bola pre teba veľmi dôležitá?

PZ: Veľmi dôležitá!

* Kedy si bol po prvý krát v USA?

PZ: V roku 1987.

* A čo bolo pre teba to najdôležitejšie?

PZ: Najdôležitejšie bolo to, že  Adams ma zobral do výborných klubov a to bolo čosi výnimočné, lebo Američania takmer nehrajú doma s Európanmi. Hral som na tých najvýznamnejších jazzových miestach, v Bostone, Chicagu, NY, a Adams hral každý večer so mnou jeden duet. A s tým sme mali vždy ohromný úspech. A keď nám ľudia nadšene tlieskali, tak to mi dalo ohromnú energiu. To mi ukázalo silu kolektívnej hry.

* Je to asi veľký rozdiel oproti Európe hrať v kluboch, do ktorých chodí celé roky skúsené publikum, čo už počulo to najlepšie z jazzu, nie?

PZ: Áno, to je úplne iná energia, aj atmosféra. Raz som hral v NY v Birdlande a všimol som si, že tam vzadu pri bare stojí nejaký chlapík. Myslel som si, že to bude voľajaký stavbár, ktorý si tam zašiel večer po práci na pivo. Hrali sme a ja som potom stál pri bare a zrazu za mnou prišiel ten chlap a povedal mi, že to bolo super, že sa mu to veľmi páčilo. Ja som sa mu poďakoval a hotovo. A potom za mnou prišiel kolega a povedal mi: „Vieš, kto to bol?“ A ja, že nie, netuším. „To je Pretty Bernard Purdie“. A veľmi ho to prekvapilo, že nás pochválil...Purdie je špičkový bubeník, ktorého si tam veľmi vážia, nahral už tisícky groove a soul nahrávok, vrátane Jamesa Browna, atď...veľmi dôležitý bubeník. Mnohí z tých hudobníkov, s ktorými som hral, už nežijú. Mal som to šťastie s tými ľuďmi komunikovať, napríklad, keď som bol v NY, tak som vždy išiel s Leonom Thomasom na večeru, a tak...

* Máš svoje vydavateľstvo? A prečo?

PZ: Mal som zmluvu s Polygramom, nahral som pre nich zopár albumov a zistil som, že v niektorých krajinách tie CD neboli v predaji...napríklad v Nemecku. A Polygram to nevedel zariadiť a to sa mi nepáčilo! Tak som sa rozhodol, že si urobím vlastný label, ktorý môže vydávať aj inú zaujímavú hudbu, lenže veľmi som to podcenil. Dostať sa na trh je veľmi ťažké....A potom – mal som jedno CD, ktoré malo úspech, tak zrazu prišli z Universal a brali to ako nebezpečnú konkurenciu a zasiahli. S jedným CD sme získali cenu Album roka vo Francúzsku a vydavateľstvo Universal hneď našlo dôvod, prečo na mňa zaútočiť. Dokonca s pomocou advokátov. Neuveriteľné! Na prvý proces som si vzal právnika, vyhral som, na druhý tiež a oni opäť prehrali, ale tretí krát som už na právnika nemal... Dnes vydám ročne tak 10-15 titulov....