V rámci festivalu JazzBaltica 2008 zaznela svetová premiéra jazzovej orchestrálnej suity Letters From America, ktorú napísal renomovaný americký trubkár Dave Douglas pre nemecký rozhlasový Nord Deutsche Rundfunk Big Band priamo na „telo“ sólistom Joe Lovanovi a (samozrejme) sebe. Uvoľnenosti nemeckých muzikantov prispela požičaná Douglasova dvorná rytmická sekcia (kontrabasista James Genus a bubeník Clarence Penn).
O niekoľko týždňov neskôr už Douglasov nový ansámbel (vrátane legendárnych free-jazzmanov Andrewa Cyrilla a Henryho Grimesa) brázdil európske pódiá s „coververziou“ prelomovej Symphony for Improvisers z roku 1966 trúbkara Dona Cherryho. Douglas okrem toho nepretržito funguje v rámci domovských ansámblov – Tiny Bell Trio, Charms of The Night Sky, Dave Douglas Quintet, Keystone Sextet, Brass Ecstasy, SF Jazz Colective...
Tieto projekty sú dôkazom nielen znovuzrodenia, ale aj vitality súčasného „jazzyka“. “Jazz pulzuje a je plný života”, ohlasuje tento chameleón šikovne balansujúci medzi tradíciou, avantgardou i modernou. Poslucháčovi len tak mimochodom namiešava klokotajúci lektvar, vo svojej podstate podobný medikamentu, ktorý svojho času dokázal namiešavať legendárny Miles. Nesmierne aktívny štyridsaťpäťročný trubkár, skladateľ a kapelník prekvapil jazzovú verejnosť pred niekoľkými rokmi nečakaným víťazstvom v štyroch (!) dôležitých kategóriách prestížnej ankety magazínu Down Beat.

* Magazín Down Beat vás v roku 2001 označil za najvýznamnejšieho jazzového umelca, trubkára, skladateľa a váš album Soul on Soul vyhlásil za album roka 2001. Fungujete v desiatkach diametrálne odlišných projektov a pritom nestrácate vlastnú identitu – ako je to možné?

Dave Douglas: Premenlivosť mojich projektov sa zväčša odvíja od muzikantov, s ktorými v danej chvíli spolupracujem. Momentálne som našťastie v pozícii, v ktorej mám pomerne širokú a voľnú možnosť výberu tých najlepších. Na túto rôznorodosť sa ma pri rozhovoroch pýtajú mnohí a pravdupovediac neviem, čo by som na to povedal. Ani vám nedokážem prezradiť univerzálnu pravdu, môžem interpretovať len svoj subjektívny uhol pohľadu: každý z mojích hudobných kolegov má odlišný spôsob vyjadrovanie a komunikácie. Každý z nich je silnou individualitou – pozrite sa na Uriho Caina, Johna Zorna, Marcusa Stricklanda, Marka Feldmana, DJ Olivea – pokiaľ by som mal spomenúť len niektorých.

* V čom spočíva rôznorodosť vaších projektov?

DD: Vyrastal som na jazzovej hudbe a mojími hrdinami boli umelci, ktorí neimitovali len svojich predchodcov, ale dokázali pretaviť jazzový idióm do osobitého jazyka. Len hudbu týchto osobností som vnímal ako progresívnu. Keď som začínal hrať, od začiatku som vedel, že nechcem byť len výkonným koncertným umelcom, ale rovnako chcem vnášať do svojej hudby nové prvky. Myslíte, že ako trúbkár dokážete zahrať lepšie jazzové štandardy, ako umelci dávno pred vami? To bol dôvod prečo som začal komponovať tak rôznorodú hudbu. Samozrejme som zistil, že je nemožné „stráviť“ ju v rámci jedinej skupiny hudobníkov. Každá z mojich skupín je v niečom špecifická a na túto rozdielnosť a variabilitu – ako zvukovú, tak výrazovú – som sa neskôr mohol zameriavať v kompozíciách. Myslím, že práve rôznorodosťou sa mi darí vyhýbať klasickej skladateľskej chybe: komponovať jedno a to isté dielo dookola.

* Slovenskí poslucháči poznajú vaše projekty len z rakúskych, českých alebo maďarských pódií, kde mali možnosť zažiť Freak In Septet, Keystone Sextet, Dave Douglas Quintet, ale aj projekty, v ktorých hráte ako sideman...

DD: Hudba nie je len o rôznorodosti, ale rovnako o vzťahoch medzi hudobníkmi v kapele. Napríklad s kontrabasistom Jamesom Genusom spolupracujem dvadsať rokov a je fantastické, že si máme stále čo povedať – či už v súkromí ako priatelia, alebo na pódiu ako rovnocenní komunikační partneri. To je v mnohých prípadoch dôležitejšie, ako nepretržité vytváranie nových, aj keď možno zaujímavých projektov. Popri krátkodobých „bokovkách“ sa usilujem aspoň v rámci niektorých zoskupení fungovať dlhodobo – napríklad s bubeníkom Jimom Blackom a gitaristom Bradom Shepikom hľadáme spoločný jazyk na ploche Tiny Bell Tria už takmer dve desaťročia. Dlhoročné muzikantské zázemie vám poskytuje pri komponovaní nesmiernu oporu a zároveň voľnosť.

* Prečo ste ukončili úspešné projekty ako Freak In Septet?

DD: Niektorí hudobníci – napríklad Ikue Mori – z projektu odišli a napriek ich nahradeniu Freak In ako taký skončil. Na jeho základoch som však vybudoval sexteto Keystone, v ktorom rovnako využívame elektroniku. Táto zvukovosť kombinujúca živé nástroje s elektronikou sa mi vždy páčila – nakoniec skúste si vypočuť náš posledný album Moonshine.

* Pristupujete k hudbe odlišným spôsobom pri autorských a sidemanských projektoch – napríklad s kontroverznými osobnosťami Uri Cainem, alebo Johnom Zornom a jeho Masadou?

DD: Je to diametrálne rozdielny prístup – ako líder alebo ako sideman fungujete na úplne inom spôsobe myslenia. Nehovoriac o umeleckej zodpovednosti za projekt, ktorému šéfujete. Ako líder potrebujete dať svojím spoluhráčom na jednej strane slobodu, ako aj jasnú hudobnú predstavu. Pokiaľ hrám s Johnom Zornom, musím sa kompletne „prepnúť“ a naladiť na jeho vlnovú dĺžku. John či už v súkromí, alebo na pódiu, komunikuje pomerne špecifickým spôsobom a v jeho kapele som pochopil množstvo vecí, nielen čo sa hudby týka.

* Hudba Keystone Sextet (DD – trúbka, Marcus Strickland – saxofóny, DJ Olive – turntables, Adam Benjamin – Fender Rhodes, Brad Jones – kontrabas, Gene Lake – bicie nástroje) je konfrontáciou funkovo – drum'n' bassovej rytmiky s jazzovými sólistami. Existujú hranice pokiaľ ste ochotní zájsť?

DD: Sme ohraničení hráčskymi možnosťami, ale aj reálnym časom a priestorom, v intenciách ktorého sa musíme pohybovať. Popri tom sme otvorení všetkému, čo nás určitým spôsobom posunie ďalej. Samozrejme máme pravidlá, ktoré musíme všetci rešpektovať, ale aj v rámci nich ostáva dostatok voľnosti pre experimenty s elektronikou, alebo rytmickými štruktúrami.

* Podobne ako saxofonista Keystone Sexteta Marcus Strickland na značke Strick Muzik alebo Dave Holland na značke Dare2 Records, aj vaše projekty vydávate vo vlastnom nezávislom vydavateľstve GreenLeaf Music...

DD: Nemyslím, že mať vlastné vydavateľstvo je dnes pre jazzmanov nevyhnutnosťou. Na druhej strane je na tieto aktivity najlepší čas, pretože dnešná doba ponúka možnosti objavovania nových spôsobov, ktorými môžete svoju hudbu dostať k poslucháčovi. Napríklad priamo na koncertoch, prostredníctvom internetu... Dôležitým aspektom je umelecká sloboda – odrazu vás neobmedzuje stanovený šesťdesiatminútový čas CD, ale môžete vydať aj dvadsať hodín hudby z vášho posledného turné. Alebo len tri minúty unikátneho muzikantského stretnutia. Je to v každom prípade revolúcia v myslení samotného umelca a takto sa mi to páči!