Po jeho septembrovom vystúpení vo viedenskom klube Porgy & Bess nás maestro požiadal o desať minút na vydýchnutie a potom sme už mohli klásť otázky.

* Chceli ste byť hercom, ale svoju najväčšiu „drámu“ ste napokon vytvorili ako jazzman. Boli ste jednou z najväčších osobností jazzovej avantgardy. Je toto obdobie tzv. free jazzu, ako sa vtedy hovorilo avantgardnému jazzu, už mŕtve alebo si myslíte, že nejakým spôsobom prežilo?

ARCHIE SHEPP: Nikdy som sa nepovažoval za free-jazzového hudobníka a nikdy nepoužívam výraz jazz, Radšej hovorím o určitom časovom období, napríklad o 60-tych rokoch. Vtedy sa hudba rozvíjala najmä okolo Charlieho Parkera a aj vďaka niektorým teóriám, rozvinutým Johnom Coltraneom. Takže táto hudba, ktorá je často oslobodená od akordov alebo nie je viazaná určitým rytmom, sa volá free music (voľná hudba). A pritom išlo veľmi často o napísanú, komponovanú hudbu, takže z tohto hľadiska by som ju nenazval FREE - ako čosi, čo vzniklo na mieste. Strávili sme nad jej tvorbou veľa času.

* Malo to však aj politické pozadie..

AS: Áno, aj tá doba bola veľmi politická.

* Myslíte, že vám táto hudba pomohla ovplyvniť nejakým spôsobom politiku?

AS: No pomohla – skôr bola tým obdobím ovplyvnená. Ľudia ako Martin Luther King, Malcolm X, či Čierni panteri boli veľmi veľkou a vplyvnou inšpiráciou pre hudbu. Napokon, keď počujete Coltraneov zvuk, aj ten súvisí predovšetkým s tou dobou. Bola to revolučná a - prevratná doba. Nie iba zo sociálneho hľadiska, keď mohli čierni po prvýkrát vstúpiť do obchodov a reštaurácií, či do parkov, kde si dovtedy nemohli ani sadnúť na lavičku. Bolo to aj obdobie sexuálnej revolúcie – ženy mohli mať sex bez toho, aby otehotneli. Šesťdesiate roky boli prosto veľmi dôležitým obdobím. Vietnamská vojna alebo študentské vzbury, ku ktorým došlo v Európe v roku 1968, boli takisto ovplyvnené hnutím občianskeho odporu. Tá doba už ale neexistuje .

* Ale v konečnom dôsledku pomohla jej inšpirácia aj samotnej hudbe, nie?

AS: To áno, predovšetkým bol pre nás inšpiráciou John Coltrane, to bola vedúca osobnosť tohto prechodného obdobia. Od čias Charlieho Parkera až po hudbu, ktorú dnes počúvame.

* Ako ste sa zoznámili s Johnom Coltraneom? A čo bolo pre vás na tejto spolupráci najdôležitejšie?

AS: Bol to veľmi šľachetný človek, veľmi milý a vždy ste mali pri ňom pocit, že ste mu rovnocenným partnerom, nemali ste z neho dojem, že je to nejaký guru alebo ktosi mimoriadny. Veľmi často sa nás pýtal, ako by sme to zahrali - pre neho sme boli vždy na jeho úrovni. A keď ste sa s ním rozchádzali, zistili ste, že viete viac, ako keď ste ho stretli po prvý krát

* Hrali ste dnes aj jednu skladbu Theoloniusa Monka. .... Bola pre vás aj jeho hudba inšpiratívna?

AS: Monk? Samozrejme. Myslím, že nás všetkých Theolonius Monk inšpiroval, je to jedna z najzaujímavejších a najrevolučnejších postáv, tak ako Charlie Parker. Charlie zmenil hudbu predovšetkým vďaka takým ľuďom - v 40-tych a 50-tych rokoch - ako boli Monk alebo Gillespie. A v tom období som vyrastal .

* V jednom rozhovore ste zdôraznili, že to bol práve Coltrane, ktorý dostal túto hudbu z tanečných sál a klubov na koncertné pódiá .

AS: Bol prvým v tejto hudbe, ktorý začal hrať piesne, ktoré zabrali jednu celú stranu platne. To ste dovtedy mohli zažiť iba pri počúvaní Mozarta alebo Lista. Coltrane rozvinul túto hudbu tématicky takým spôsobom, že dokázal vyjadriť svoju myšlienku postupne v priebehu 25 minút - a pritom to bola improvizovaná hudba. Ale zároveň to bolo aj súvislé a malo to zmysel. A to predtým nikto neurobil.

* V tom čase boli jazzoví hudobníci výrazne rozdelení na čiernych a bielych. Zmenila sa táto situácia alebo...

AS: Nie, nie, ja to vidím predovšetkým z hľadiska kultúry. Napríklad Jessye Normanová spieva Wagnera, je černoška. Ale preto, že je čierna, nebude čierny aj Wagner. Takisto ako v prípade belocha, ktorý hrá hudba Charlieho Parkera. Z Parkera sa už nestane Európan, indivíduum sa vo svojej dobe nemôže zmeniť aj kultúrne. Jednoducho to nie je otázka farby, ale kultúry. Keď hovorím o vzniku a vývoji hudby, hovorím o ľuďoch. Hovorím aj o tom, čo sme si priniesli z Afriky, ako bendžo, pentatonickú stupnicu, tlieskanie, rytmus, call and response – volanie a ozveny, stepovanie. To sú všetko veci, ktoré Mozart nerobil. Keď počujete Mozarta, tak si k tomu nebudete tlieskať do rytmu, pretože to nie je európsky spôsob. Naša hudba nie je síce intelektuálna, ale vytvorili ju ľudia z celého sveta.

* A tým vytvorili aj to, čomu dnes hovoríme americkú kultúru..

AS: Presne tak. Je to hudba, ktorá prichádza iba z Ameriky. A mnohí západní skladatelia ju použili ako základ pre svoju tvorbu novej klasickej hudby. Napríklad George Gershwin alebo Leonard Bernstein.

Na tomto mieste sme náš rozhovor s Archiem Sheppom museli z časových dôvodov ukončiť.
Archie si medzitým zapálil americkú cigaretu a odišiel na zaslúženú - európsku večeru.