Rozhovor s Gwylimom Simcockom, anglickým klaviristom, sa uskutočnil rovno po jeho koncerte (pozri recenziu na: http://www.skjazz.sk/search.php?zobraz=2382) vo viedenskom Konzerthause. Sedeli sme v jeho šatni a nerušene sa bavili.

* Hráte s nadšením šťastného človeka..?

GWYLIM SIMCOCK: Cítim sa veľmi šťastný, že môžem hrať sám na klavíri, pretože toto je nástroj, s ktorým môžete stvárniť celý orchester, najmä ak máte k dispozícii taký skvelý klavír ako tento tu (Steinway) vo viedenskom Konzerthause. Je to zážitok prísť do cudzej krajiny a hrať pred takým skvelým publikom vo výbornej koncertnej sieni a stráviť noc v peknom hoteli, takže mám byť prečo šťastný.

* Hráte najradšej na značke Steinway? Možno, že Viedenčania by boli radšej, keby ste hrali na Bösendorferi?

GS: Haha – no, v Anglicku spolupracujem so spoločnosťou Yamaha, ktorá mi zabezpečuje aj moje koncertné klavíry. Pre hudobníka je to totiž vždy výzva – hrať na rôznych miestach na rôznych nástrojoch. Musíte sa prispôsobovať. Pred časom som hral v jednom neďalekom meste na prekrásnom novom Bösendorferi, ale klavír má inú charakteristiku, takže som sa mu musel prispôsobiť. Ale ten klavír bol nádherný...

* Údajne ste sa po prvýkrát dostali k improvizácii tak, že ste počúvali hrať vášho otca – organistu?

GS: Áno, môj otec hral na organe v kostole a veľmi ho zaujímala ruská vážna hudba. Prokofiev, Rachmaninov a pod... Ruská škola je mimoriadne bohatá na harmónie. A vždy veľmi rád improvizoval na témy ruských autorov. To malo na mňa veľký vplyv.

* Počuť improvizovať na také silné harmónie muselo byť veľmi inšpiratívne...

GS: Áno. Viete, publikum si niekedy myslí, že prvé, čoho sa chytám, je silná melódia, každý má rád silnú melódiu, a aj rytmus, ku ktorému si môžu ľudia podupávať nohou. Ale podľa mňa je harmónia, ktorú považujú za posledný z troch základných elementov hudby, rovnako dôležitá – veľmi rád vplývam pri svojej hre na ľudské city práve pomocou harmónie. Pretože hudba by mala byť o srdci, nielen o hlave, ale aj o citoch. Na koncerte mám rád pocit, akoby som sa vybral na nejakú cestu – ide o príbeh, skrytý za tou hudbou. Keď píšem hudbu, vždy si predstavujem nejaký príbeh...

* Vaše skladby sú veľmi romantické..

GS: Áno, to je možné, snažím sa ako klavirista držať svojich koreňov – to by mal každý hudobník. A moje korene sú v klasickej hudbe. A európskom jazze. Myslím, že by to bolo čudné, keby som sa snažil hrať nejakú formu straight piana. Hrám to, čo počujem. A počujem také harmónie, aké hrám a dúfam, že ľuďom sa to aj páči.

* Keby niekto počul iba časť vášho koncertu, povedal by, že ste jazzový romantický klavirista, ale niektoré vaše veci sú veľmi rytmické, vrátane používania nepravidelných rytmov. Čo ste vlastne najviac počúvali, keď ste začínali ?

GS: K jazzu som sa dostal asi tak v 15-tich rokoch. Jeden učiteľ mi doniesol kazetu s nahrávkami – a prvou skladbou na tej páske bola vec od Keitha Jarretta. S Janom Garbarekom. To malo na mňa samozrejme obrovský vplyv. A potom som veľa počúval Chicka Coreu.

* Jedna z vecí, ktorú ste hrali dnes, mi ho veľmi pripomínala. Jeho rozprávku o Leprechaunovi.

GS: Áno. Samozrejme, keď píšete, počuť aj to, čo vás ovplyvnilo. To je akoby ste robili guláš... Potrebujete na to veľa rôznych príchutí – rockové, jazzové, klasické. Keď som začal písať, znelo to ako Keith Jarrett, potom som sa dlho trápil tým, aby som neznel ako môj vzor – ale čo robiť? Všetci máme svoje vzory a vplyvy, aj ako ľudia sme obklopení osobami, ktoré máme radi a aj takými, ktoré nemáme radi. A to má takisto vplyv na vašu osobnosť.
Časom sa ale dopracujete k tvorbe, ktorá znie stále viac a viac ako vaša originálna. Cítim sa byť na začiatku tejto cesty – cesty, ktorá trvá celý život. A teším sa na to, že sa mi raz podarí vytvoriť si svoj vlastný „zvuk“. Ako hudobník viete, že je veľmi ťažké vypracovať si svoj vlastný štýl, svoj „zvuk“ či „hlas“. Sám pritom neviete povedať, či sa vám to už podarilo, pretože viete, že to máte od toho a to zase od tamtoho..

* Hrávate aj s kapelou? Alebo ste na pódiu radšej sám iba so svojim nástrojom?

GS: Učil som sa hre na klavír s cieľom, že bude zo mňa koncertný klavirista. Trávil som 8 hodín denne iba cvičením. Keď som sa dostal k jazzu, najviac ma na tom bavilo to, že som mohol komunikovať s inými hráčmi a vždy z toho vyšlo čosi iné. A samozrejme z pohľadu sólo klaviristu ide o úplne iný koncept hry. Hrať s kapelou je veľmi zábavné, pretože – a to som mal šťastie hrať so skvelými hudobníkmi – to je tak, buď hráte s ľuďmi, ktorých dobre poznáte a sú to vaši starí kamaráti, alebo naopak – hráte s niekým, koho ste nikdy nevideli. A to je potom ešte väčšia výzva. Takže hrať v kapele je pre mňa čosi fantastické. Som rád, že v Anglicku mám aj kapelu, s ktorou môžem hrať svoje veci. Aj keď na druhej strane písať hudbu pre sólo klavír je ako písať hudbu pre kapelu. V poslednom čase sa snažím písať veci, ktoré sa snáď budú dať označiť za klavírne diela. A to je už ako keby som písal pre celú kapelu. Snažím sa pri svojej hre používať čo najviac farieb, pretože 75 minút hudby s jedným nástrojom je pomerne náročné na počúvanie, aj keď klavír je z tohto pohľadu tým najlepším nástrojom.

* Pracujete aj s elektronickými nástrojmi?

GS: Veľmi rád. Mám doma zopár inštrumentov – ale chce to čas a potom – sú ľudia, ktorí vedia ohromne narábať s elektronikou, ako napríklad nebohý Joe Zawinul. To sú ľudia, ktorí sa tým veciam rozumejú. To už nie je iba hra na klavíri. A ja sa momentálne necítim na to, že by som mal čas zaoberať sa hľadaním svojho zvuku a podobne. Ale rád by som si zahral na Hammond organe.

* Tým sme sa vrátili späť k vášmu otcovi? Na akom nástroji vlastne on hrával?

GS: To už fakt neviem – bol to veľmi dobrý kostolný organ.

* Improvizoval aj s jazzovým cítením?

GS: Nie, iba v klasickom štýle.

* Bola to pre vás kľúčová inšpirácia?

GS: Och samozrejme. Keď si na to spomeniem, tak to malo určite rozhodujúci vplyv na to, čo teraz robím. A za to som veľmi vďačný.

* Aké máte plány?

GS: Hrať koncerty. Také ako dnes večer. To sa mi páči. A samozrejme písať hudbu. Dúfam, že v tom budem stále lepší.