Nicolas Simion vyštudoval v Brašove a Bukurešti – hru na klarinet, dirigovanie a skladbu. Neskôr sa presťahoval do západnej Európy, kde žije doteraz. Leader skupiny Transylvanian Grooves, ktorá hrala na tohtoročnom festivale Inntöne a kde vznikol aj tento ropzhovor.

* Vy ste odišli z vtedy ešte socialistického Rumunska doslova na poslednú chvíľu, pokiaľ viem..

NICOLAS SIMION: Áno, bolo to v októbri 1988. Najprv som cestoval do Varšavy, do Budapešti, neskôr som prišiel do Rakúska – do Viedne..

* Ale predtým ste už boli známy v Rumunsku ako jazzový hudobník.

NS: Bol som tam veľmi aktívny, mal som kapelu a pozvali sme si aj zopár hostí. Jeden známy tenorsaxofonista s nami často vystupoval a boli sme s ním aj na jazzovom festivale v Berlíne a hrali sme aj na všetkých festivaloch v Rumunsku.

* Hrali ste jazz alebo ste sa už vtedy snažili miešať štýly a žánre?

NS: Áno, už vtedy sme hrali vlastné veci, zopár skladieb od Jazz Messengers, potom jeden kus od Shortera, Jarretta, Garbareka, aj zopár od Monka. Hral som aj barytón, basklarinet. Keď sme hrali s tým tenorsaxofonistom, tak som sa snažil hrať iné nástroje... Najprv som nevedel ako ísť na to štylisticky, ako sa vyjadriť, ale potom, keď som prišiel do Rakúska, mi už bolo jasné, ako budem hrať.

* A čo kontakty, ako sa vám podarilo etablovať na tamojšej scéne? Neskôr ste dokonca dostali cenu?

NS: To bolo až neskôr 1996. Bolo mi jasné, keď som vystúpil na Jazz Jamboree v Budapešti, kde som videl aj Milesa Davisa, Petrucianiho a vtedy som pochopil, že keď sa chcem, dostať ďalej, musím si rozšíriť repertoár a na to treba vlastné veci. Tak som si povedal OK, keď tam dám trochu folklóru a budem schopný napísať vlastné originálne veci, tak z toho môže vzniknúť niečo mimoriadne, originálne. Na šťastie som začal aj nahrávať vo Viedni. To bolo moje prvé CD s Lonnie Plaxicom, Grahamom Haynesom, Ronniem Burrageom. Samozrejme, že to bola moja prvá nahrávka.

* Vo Viedni bola už vtedy veľmi dobrá jazzová scéna.

NS: Áno, bol tam Art Farmer a iní. U Farmera som sa dokonca súkromne učil. Priniesol som mu zopár vecí a pýtal sa ho, čo na to povie a potom sme sa bavili o hudbe. Rád by som si s ním bol aj zahral, ale vtedy s ním vystupoval Harry Sokal a Fritz Pauer a iní. Vo Viedni som sa za pár rokov zorientoval a napokon dodnes sa snažím orientovať svoju hudbu trochu smerom k folklóru...ale jazz je jazz, má svoju tradíciu.

* Pre európske publikum je ale veľmi vďačné hrať na báze balkánskych rytmov

NS: Samozrejme, posledných desať rokov sa z toho stal takmer fenomén – ale už v 60 - tych rokoch s tým začali iní – Duško Gojkovič hral skvelé veci a mnohí iní. Nie som prvým, kto s tým pracuje. Ale všimol som si, že tieto nepravidelné rytmy môžete dnes počuť všade. V Taliansku boli Turci napokon už veľmi dávno – keď to dokážete správne zmiešať, tak sa z toho dá urobiť dobrá vec.

* Na vašom vystúpení som počul, ako ste dokázali skĺbiť skladbu Theloniousa.Monka s folklórnou skladbou.

NS: To bola trochu orientálna vec, second line groove, čosi ako brušný tanec. Potom sme v strede zahrali tému od Monka a potom zase rýchlejší tanečný rytmus z južného Rumunska.

* Hráte s touto kapelou dlhšie.

NS: Áno, je to výhoda, keď môžete pracovať s fixným obsadením. Sídlo máme v Kolíne. Urobili sme veľa nahrávok. A s Paulom Zauenerom sa poznám už 20 rokov, produkoval aj jedno moje CD. A minulý rok sme boli aj v Rumunsku v Sibiu, ktoré vyhlásili za európske mesto kultúry 2007.

* Hrali ste tam aj skladbu Canzonieri Sacrale pre zbor a jazzový orchester, ktorú ste uviedli v roku 1999 vo viedenskom kostole Ruprechtskirche.

NS: To bolo tak, tú skladbu sme uviedli pôvodne pre malý orchester v roku 1996 a vtedajší šéf jazzového oddelenia rozhlasu pán Smekal ma poveril, aby som tú skladbu napísal pre väčšie obsadenie. A to sme aj potom uviedli s mojou kapelou a so sláčikmi a sólistami - tak vznikla celá tá skladba, ktorú nahral aj rakúsky rozhlas ORF. Ale cenu, ktorú ste spomínali na začiatku - Theodor Korner Preis, tú som dostal za jeden balet, Unfinished square, ktorý sme uviedli iba raz v auguste 1996 spolu so symfonickým orchestrom Slovenského rozhlasu v Bratislave. Musel som to dokonca sám dirigovať a aj hrať. Skladba bola pre jazz combo, orchester a troch tanečníkov. Neuviedli sme to bohužiaľ v takom tvare, v akom som si pôvodne želal. Možno, že sa mi to ešte raz podarí, na ten projekt som dostal od rakúskej vlády štipendium. Vo Viedni som žil desať rokov.

* Prečo ste odišli do Kolína?

NS: Chcel som spoznať inú scénu, v roku 1995 som získal rakúske občianstvo. A tak som mohol zase cestovať. Dovtedy to nešlo. V Kolíne, ale vôbec v Nemecku je jazzová a hudobná scéna oveľa väčšia. Viac klubov, festivalov, nahrávok, producentov, rozhlasov. Myslím, že to bol dobrý krok. Ale často hrávam s rakúskymi hudobníkmi a chodím s nimi aj do Rumunska.

* Aká je jazzová scéna v Rumunsku ?

NS: Zmenilo sa celkom dosť. Je tam nová generácia hudobníkov. Mnohí starí už zomreli. Ale tá scéna je pomerne malá. Hudobníci nemajú až toľko možností spolu hrať. Je zopár skupín a rytmických muzikantov nie je veľa dobrých. Ale na hudobných školách už vytvorili jazzové oddelenia. V troch veľkých mestách. V rozhlase sú týždenne dve tri relácie o jazze. Je tam aj živé publikum. Rád sa tam vraciam, ale žiť tam – to možno neskôr, keď nebudem môcť hrať. Snažím sa tam ľudí trochu podporovať, dávam im informácie, nápady, pozývam ich do Nemecka. Takže kontakty sú, ale tamojšia scéna je malá. A chýbajú tam peniaze na to, aby si tam pozvali dobré skupiny. Chýba im aj disciplína a organizácia.

* Existuje podpora zo strany ministerstva kultúry?

NS: Ale áno. Nedávno napríklad, keď bolo Sibiu európske mesto kultúry, tak sa to veľmi rozbehlo. Teraz je toho menej. Keďže krajina je už v EU. Ale existujú sponzori. Založili sme v Rumunsku malé vydavateľstvo, aj spolok, s pomocou ktorého tam robíme zopár koncertov. A ja verím, že tzv. krajiny východného bloku budú medzi sebou lepšie kooperovať, lepšie komunikovať, prosto držať spolu. Dnes nie sú problémy s vízami. Zohnať zopár sto eur za koncert nie je tak veľa. Myslím, že to teraz chýba.

* Hranice padli, ale ľudia medzi sebou stále málo komunikujú.

NS: Presne tak. Ešte stále sú tak trochu ako komunisti.