Stretli sme sa s ním pred jeho vystúpením na festivale Inntöne 2008. Keď sme za ním prišli so žiadosťou o rozhovor – netváril sa príliš nadšene. Ale napokon na krátky rozhovor prikývol.

* Aké dramatické boli vaše vystúpenia s Milesom Davisom?

DAVE LIEBMAN: Bolo to zjavne moje životné turné, aj pre moju kariéru a aj z toho hľadiska, že som mohol zblízka pozorovať majstra. Najprv som s ním mal hrať iba 18 mesiacov, ale zostal som s ním dlhšie (poznámka: Liebman hral s Davisom počas jeho obdobia „On The Corner“).

* Čo bolo na ňom najzaujímavejšie?

DL: Asi to, že keď s ním vstúpite na scénu, tak je to na 150 % biznis, nejde tam o zábavu. Zábavu má samozrejme človek vtedy, keď robí to, čo ho baví, ale on k hudbe pristupoval veľmi vážne. Veľmi vážne. A zvyšok jeho života bol taký aký bol, ale keď sa dostal k hudbe, tak to bral veľmi seriózne a aj preto sa stal takým veľkým hudobníkom a lídrom.

* S kým sa vám hralo najlepšie?

DL: No, samozrejme s Elvinom Jonesom. To je akoby ste hrali s oceánom. Bola to pravdepodobne jedna z najväčších skúseností môjho života. Mať ten pocit, aký som mal pri hre s Jonesom, viete – v tejto hudbe sú bicie najdôležitejším nástrojom. A Jones hral skvele. Je to aj skvelý človek, výborný charakter, veľmi skúsený človek, a aj napriek tomu, čo všetko skúsil, nereflektoval nikdy nič negatívne, bol to milujúci človek. A dával svoju lásku všetkým okolo seba.

* Keď hovoríme o jazzových skladateľoch a autoroch, kto z nich vás najviac inšpiroval?

DL: Samozrejme, že mám rád Wayna Shortera, hudobníkov ako Chicka Coreu, Herbieho Hancocka, naša generácia vyrástla v 60-tych rokoch a to bolo obdobie, v ktorom sa hudba veľmi menila, veľa vecí sa vtedy menilo. A my sme toho boli svedkami a to na mňa urobilo najväčší dojem. Samozrejme, že ma ovplyvnili aj ľudia ako Coltrane, Miles a ostatní, ktorých som v tom období zažil...

* V tom období vzniklo v jazze veľa míľnikov. Myslíte si, že sa od tých čias objavili v jazze podobne nové prvky?

DL: Myslím, že fusion, elektronika, kombinácia jazzu s rockovými rytmami - majú v sebe určitú hodnotu, akoby sa tým otvorili nové dvere. Samozrejme, že aj kombinácia jazzu s world music – tú vidím oveľa viac v Európe ako v štátoch, to je veľmi dobrý prvok, to sa deje teraz. Podľa mňa najlepším prínosom pre budúcnosť jazzu je spolupráca rozličných kultúr – v rámci jazzu, na jeho podklade. Hudba stále napreduje, mladí hudobníci sú dnes oveľa viac vzdelanejší ako kedysi, majú k dispozícii školy, kde môžu získať naozaj dobré vzdelanie. My sme sa vtedy museli učiť sami. Pre jazzmanov nebolo dosť škôl, teraz sú mladí ľudia schopní hrať na úrovni už v mladom veku, istým spôsobom je to to najlepšie obdobie jazzu – nie komerčne, nie z hľadiska biznisu, ale z hudobného hľadiska je jazz momentálne asi najsilnejší!

* Veľmi sa podieľate na výchove mladých ľudí, na zavádzaní školských systémov. Ste zakladateľom a umeleckým vedúcim Medzinárodnej Asociácie jazzových škôl. Myslíte si, že dnes potrebujeme nové knihy hudobnej výchovy?

DL: Nepotrebujeme už žiadne nové knihy. Iba viac hrať.

* Áno, ale vo výučbe sú ešte stále veľké rozdiely medzi klasickou a jazzovou hudbou.

DL: Veci sa pomaly zbližujú. Všetko bolo už desaťkrát napísané. Jazz je umelecká forma taká aká je. Učíte sa dejiny a potom do tej formy vnášate svoju existenciu a svoju kultúru. A to sa od 20-tych rokov nezmenilo. Tak to je.

* Stále máme na školách učiteľov, ktorí sa držia striktne výučby klasickej hudby a otázku improvizácie ignorujú.

DL: Aj to sa mení. Máme stále viac a viac škôl, kde sa vyžaduje od „klasických“ hudobníkov, aby sa venovali jazzu, teda hlavne improvizácii. Ja napríklad učím na klasickom konzervatóriu – Manhattan School of Music, kde sa učí aj jazz. Moji žiaci sa napríklad venujú štúdiu Bartókovho sláčikového kvarteta. A aj oni sa pritom venujú improvizácii, pretože my zase niekedy potrebujeme sláčiky. Viete, kedysi v tom boli veľké rozdiely – tu stáli jedni a tam zase tí druhí. Ale mladá generácia klasických hudobníkov je už dnes oveľa otvorenejšia, oni sami vidia, že sa musia venovať jazzu, vedia, že sa musia naučiť čo je to improvizácia. A my sme zase veľmi zainteresovaní na písanej hudbe, pretože tá je niekedy veľmi komplikovaná – takže tu dochádza k synergii. A to na celom svete. Takých škôl, kde sa stále ešte niektoré veci zakazujú, je stále menej a menej.

* Už aj vo Viedni.

DL:Áno, presne tak. Vo Viedni na konzervatóriu k tomu pristupujú veľmi liberálne. Poznám ľudí, ktorí tam učia. Vyvíja sa to tam veľmi pozitívne.

* Pre nás bol najväčším prínosom pád železnej opony. Naši mladí ľudia dnes môžu študovať jazz v zahraničí, napríklad v Grazi.

DL: Bol som v Grazi prednedávnom, učil som tam. Väčšina študentov tam bola z východnej Európy. Bol tam jeden skvelý trubkár z Kosova. Zo Srbska a z Balkánu tam boli skvelí muzikanti. Slovensko je samozrejme tak blízko...

* Ale napriek tomu nám Eddie Gomez nedávno povedal, že títo mladí skvelí hudobníci dnes nemajú k dispozícii toľko príležitostí na každodenné hranie ako kedysi. Chýbajú im kluby..

DL: To je fakt. Ale môžu aspoň hrať na školách. To je asi najviac, čo pre nich môžeme urobiť. To je jediná náhrada za miznúce jazzové kluby. To samozrejme nie je pozitívny vývoj, ale mení sa ekonomická situácia a tým aj sociálna, ľudia už toľko nechodia von. Neviem, ako sa to bude vyvíjať, ale zvyčajne keď ľudia toľko behajú po meste a zháňajú si prácu, musia napokon niečo nájsť. Musia dúfať.