Jeden z najväčších jazzových kontrabasistov súčasnej americkej scény žije v New Yorku. Občianskym menom Harvie Swartz mal za sebou už celý rad nahrávok a vystúpení, keď sa v roku 1979 odhodlal vydať svoju prvú nahrávku na Grammavision records. Odvtedy sa stal rešpektovanou osobnosťou americkej jazzovej scény. Napísal aj hudbu k dokumentárnym filmom (vrátane filmu o Johnovi Coltraneovi) a v roku 2006 vyhral autorskú súťaž International Song Writing Competition. Stretli sme sa s ním na festivale Inntöne 2008 v Rakúsku.

* Hrali ste tu v Rakúsku aj s rakúskymi hudobníkmi?

HARVIE S: Áno, niektorí sú z Rakúska. A sú vynikajúci.

* Je stále viac a viac mladých hudobníkov, majú jazzové školy, veľa energie, nadšenia...stále viac a viac ľudí hrá jazz.

HS: Ľudia chcú stále hrať jazz a preto jazz nikdy nezomrie.

* Ale jazz nie je veľmi často v televízii, nie je už ani toľko jazzových klubov, tak ako je to možné?

HS: (S úsmevom) To neviem. Prišiel som na tento festival a myslím, že tí, čo dostali miesto, boli veľmi šťastní.

* Áno, presne tak a bolo aj vidieť, že pozorne počúvali...

HS: Áno, bolo tu veľmi dobré publikum. Chceli si vypočuť hudbu. Aj tu – uprostred lesov...

* Takže sa asi treba vrátiť späť do lesov ?

HS: Kamkoľvek, pokiaľ budem mať pre koho hrať... ale je to tu ako taký jazzový Woodstock.

* Vy ste hrali naozaj s každým. Kto - z toho množstva hudobníkov - bol pre vás najväčšou inšpiráciou?

HS: Och, uau, mal som veľké šťastie, že som hral napríklad s Jimom Hallom, Kenny Barronom, keď som bol malý, tak som dokonca hral s Dexterom Gordonom a Artom Taylorom, hral som s Chatom Bakerom, 3-4 mesiace som pracoval so Stanom Getzom. Tí všetci boli pre mňa rovnako inšpirujúci, ale hral som aj s najväčšími latino-hudobníkmi, Arturom Ferrerom, či s Arturom Sandovalom a mnohými inými... Mal som šťastie hrať s množstvom skvelých muzikantov, ale aj so skvelými orchestrami, už roky hrám s Louisom Bellsonom (nedávno zosnulom), ale hrával som aj s jeho menšou kapelou – asi tri roky. Ale teraz si myslím, že je načase, aby som začal hrať vlastnú hudbu, i keď som vďačný za to, že som mohol hrať s toľkými skvelými hudobníkmi.

* Učíte...?

HS: Učím na Manhattan School of Music hru na kontrabas, už od 1984.

* Takže sa určite dobre poznáte s Eddiem Gomezom. Myslíte si, tak ako on, že dnes v Amerike mladým hudobníkom chýbajú jazzové kluby?

HS: Hm, neviem, jazz je podľa mňa hudba, ktorá sa veľmi mení, a to podľa toho, ako sa mení celá spoločnosť – kluby boli vtedy, teraz sa hrá inde, ale ja hrávam s množstvom skvelých mladých hráčov: je tam veľké percento kvalifikovaných hráčov, ale véééľmi malé percento mimoriadnych. Takých, ktorí vám dokážu odovzdať nejaké mimoriadne posolstvo.

* Ako dlho trvá hudobníkovi, kým dosiahne svoj špeciálny svojský zvuk, tón, hlas?

HS: Viete, Lee Morgan mal svoj hlas už v 17-ich, ktovie? Niektorí ho majú skôr, niektorí neskôr, hlavná vec je, že ho máte. A keď ho už máte, tak si ho musíte udržať.

* Takže to nie je len otázka hrania, ale aj počúvania..

HS: Počúvať, samozrejme..

* Čo ste vy všetko počúvali ako mladý hudobník ?

HS: Moja prvá jazzová platňa, ktorú som si naozaj vypočul, bola od Coltranea, a potom Ornette Coleman, George Russell, Miles Davis... To boli nahrávky, pri ktorých som začínal. A ako som sa stále viac a viac dostával k jazzu, vracal som sa stále viac a viac naspäť. Teraz sa napríklad venujem 20-tym rokom. Študoval som veľmi podrobne hudbu 20-tych rokov. Legendárnych basistov ako Billa Johnsona, Ala Morgana a podobných velikánov. Zbožňujem hru na kontrabas z počiatkov jazzu, pretože tá hra ešte nebola kodifikovaná, každý mal svoj vlastný spôsob hry. Až neskôr prišiel Duke Ellington a kodifikoval mnohé veci. Viete, Ellington mal naozaj skvelý štýl a ľudia jeho štýl kopírovali. Duke bol jeden z tých, ktorí dokázali všetko správne zahrať a zapísať.
Ale predtým, predtým to bolo oveľa zaujímavejšie, na basu sa hralo veľmi rozmanito, každý hral inak. A neexistovali ani typické bicie súpravy ako dnes, bubeník hral na malé zvončeky a všelijaké čudné veci, pretože ešte neboli súpravy, klavír bol rytmickým nástrojom, aj bendžo a aj gitara, takže mňa táto počiatočná hudba veľmi zaujíma. Preto ju teraz veľmi počúvam, ale samozrejme, že počúvam aj afro-kubánsku hudbu, ktorú veľmi milujem, brazílsku a africkú hudbu, to je to, čo mám rád.

* Hráte latino hudbu s českou basou...???

Áno, mám malý český kontrabas, vyrobený ešte v Československu – vo vašej krajine - a milujem ho. Povedzte, neznie ohromne? Je to zároveň „cestovná“ basa, a keď sa na ňu pozriete, poviete si, čo to vlastne má znamenať? Ale potom, keď ju začujete, tak zistíte, že znie ako veľmi dobrý veľký kontrabas. Našiel som ju v jednom obchode môjho priateľa. Najprv sa mi nepáčila, ale potom mi ju vylepšili a uznal som, že je výborná a vzal som si ju a potom mi ju vylepšili ešte raz a odvtedy je fantastická.

* Skúšali ste hrať aj na elektrický kontrabas, bez korpusu?

HS: Mám jeden už 30 rokov. Je to praktický nástroj, ale neznie tak dobre. Ale pre afro-kubánsku hudbu používam aj jednu starú basu so snímačom Ampec.

* Hrali ste dnes aj zopár latinsko-amerických skladieb...

HS: Ale nie toľko ako kedysi. Bol som jazzový hráč, potom som prešiel na afro-kubánsku hudbu, urobil som jednoducho krok doľava a teraz sa zase vraciam k jazzu. Ale vrátil som sa k nemu ako celkom iný človek. Takže teraz robím iný druh jazzu, je to moja hudba, má inú príchuť.

* Čo nové ste nahrali?

HS: Vydal som CD Now was the time (pozn.: má skvelé kritiky!) - duo s klaviristom Kennym Barronom. To sme nahrali pred 20 rokmi, veľa sme vtedy spolu hrávali. Tak som ho nahovoril, aby sme čosi spolu nahrali aj v štúdiu a stalo sa. Ale potom som s tým nič neurobil.. našiel som to kdesi doma pred dvoma rokmi. Počúval som to a vravím si, ako to, že sme to nevydali? Mal som sám zo seba depresiu. Pritom to bola jedna z prvých digitálnych nahrávok a ja som nevedel nájsť prehrávač, bolo to totiž nahraté na Beta kazete! Hahaha! Tak som zavolal kamarátovi Martymu, promotérovi a trubkárovi a vravím mu: Marty, musíš niekoho nájsť. Nevedel som jednoducho, kam s tým ísť. A on mi dal meno jedného technika – Malcolma. Veľmi staromódny chlap, ktorý nechce robiť s novými technológiami. A zavolal som mu, čo mám za problém a on mi vraví - s takým typickým anglickým prízvukom: Of course. Mám v skrini štyri také prehrávače! Chápete, on ich mal štyri!!! A vraví mi: Bring it over! Tak som mu tú staromódnu veľkú kazetu priniesol a on ju prepísal na CD. Bolo tam veľa kazov, keďže išlo o jednu z prvých digitálnych nahrávok, ale inak skvelá hudba... Urobil som vtedy aj iné CD - s klaviristom Billom Charlapom - bola to jeho prvá nahrávka, to teraz vyšlo v jednom rakúskom vydavateľstve...a v Texase som nahrával s dvoma skvelými hudobníkmi Chrisom Cortezom a Woodym Wittom. Takže veľa práce... to je priam znepokojujúce.

* Máte čo robiť, aby ste to stihli...

HS: Však poznáte to príslovie: Dávaj si pozor na to, čo si želáš, lebo sa ti to splní...