Na rozhovor s Lennym sme mali v redakcii skjazz.sk zaostrené už dlhšie. Posledné roky hral v Brne, ale niekoľkokrát aj vo Viedni. Až prišiel na Slovensko, do klubu Hlava XXII v Bratislave. Hrával s Milesom Davisom, s Coreom v skupine Return to forever a s mnohými inými. Bubenícka legenda Lenny White.

* Lenny, keď som sa po koncerte pozrel na vaše bicie, tak - priznám sa - tá značka mi nič nehovorila, čo to máte za bubny?

LENNY WHITE: To sú Innovation drums – sú vyrobené v USA, v Detroite a vyrába ich Steve Badalament. Sú to čosi ako „Rolls Royce“ medzi bubnami.

* Počul som, znejú veľmi pekne a čisto. A čo činely? Pokiaľ viem, používate Ride činelu, ktorú vám vyrobili v Turecku podľa vašich požiadaviek?

LW: Komplet všetky činely sú z tejto sady a vyrobené vo firme Istanbul Agop. Tá sada sa volá Epoch (pozn.: je to veľmi symbolický názov, Lenny ním chcel pravdepodobne vyjadriť zvuk určitej doby, zvuk jazz-rockovej éry. Samotný sound je odvodený od činely, ktorú kedysi dostal trubkár, nositeľ ceny Grammy, Wallace Roney od Tonyho Williamsa a ktorú neskôr používal aj Lenny, keď pracoval s Wallaceom. Činely obsahujú veľa bronzu, sú zo špeciálnej zliatiny B20 a majú hlboký, ťažký a veľmi čistý zvuk).

* Pracovali ste na tých čineloch spolu s firmou priamo v Istanbule?

LW: Áno, bol som tam. Dal som im zopár špecifikácií, aký chcem mať ten zvuk a oni to skúsili, ale nešlo im to. Pokúšali sa o to 5 krát. A až na piatykrát sa im to podarilo! Prvá séria z tejto sady, ktorú vyrobili, mala 25 činel. Tri som odmietol. Všetky ostatné boli skvelé.

* Viete, sedíme tu v aute a rozprávame sa po koncerte na Bazovej ulici, ktorou som ako chlapec chodieval každé ráno do školy. V tých časoch sa nám ani nesnívalo, že by sme mohli vidieť, či naživo počuť, amerických hudobníkov, ktorých sme poznali z rádia, či platní. A dnes vás môžeme počuť hrať na našej ulici – takmer pri našej škole. Vy ste vtedy začínali kreovať celkom nový štýl – jazz-rock, ktorý nás v tých časoch nesmierne oslovil. Dnes ste síce nehrali žiadnu zo skladieb legendárnej skupiny Return to Forever, hrali ste s mladými hudobníkmi, ktorí vtedy asi nepočúvali jazz-rock, ale tie veci zneli veľmi podobne, aj čo sa zvuku týka.

LW: Viete, veľmi som sa snažil, bol to vlastne môj úmysel, že platňu, ktorú chceme teraz vydať, nahráme s takou istou hudbou , akú sme vtedy hrali. Dnes tomu ľudia hovoria fusion, ale to sme my nehrali, my sme hrali jazz-rock. A mojim zámerom bolo nahrať album, s ktorým by som sa vrátil k mojim koreňom, k tomu, čo sme robili v 70-tych rokoch. To je môj zámer.

* Znelo to naozaj originálne a pôvodne.

LW: Hej? Vďaka, vďaka. Pomaly sa nám to darí. Dúfam, že to nahráme do septembra. Vrátim sa do Európy v novembri - s triom. S Chickom Coreom a Stanleym Clarkeom.

* To bude skvelé. Stanley tu bol minulý rok na festivale Bratislavské jazzové dni – s basovým triom. Bola to veľká show. Miestami viac show ako hudba...

LW: Viem si predstaviť!

* Ale vy ste svoju kariéru začali s Milesom Davisom. Nie je veľa hudobníkov, ktorí to o sebe môžu povedať, nie? Aj keď viem, že Davis nebol prvým, s ktorý, ste hrali jazz!

LW: Hral som už vtedy s Jackym McLeanom (avantgardný altsaxofonista, zomrel v roku 2006). Viete, ja som vlastne kráčal po stopách Tonyho Williamsa, ktorý hrával vtedy aj s Milesom Davisom a McLean mi vravel „jasné, ty budeš hrať s Davisom“ a ja, že to predsa nie - a potom mi zrazu zavolal a stalo sa. Hral som aj s Milesom.

* A nahrali ste s ním jednu z jeho najlepších platní – Bitches Brew!

LW: To bol jeden z prvých počiatkov fusion jazzu. Miles už mal za sebou Miles and the Sky a nahral aj iné veci, ktoré zneli ako jazz-rock, ale až keď vyšla platňa Emmergency Tonyho Williamsa a Milesov album Bitches Brew, vtedy dostal jazz-rock svoju tvár.

* ...a svoj sound.

LW: ...a sound. Tí dvaja, ktorí tomu pomohli, Tony Williams a Miles Davis, s tým začali skôr, ale tie nahrávky, ktoré vyšli už v roku 1969 tomu dali typický tvar.

* Čo bolo pre vás na hraní s Davisom najzaujímavejšie?

LW: Nie je tam žiadne NAJ – všetko bolo zaujímavé. Všetko! Hral som napríklad v jednom klube – po tom, čo sme nahrali Bitches Brew, a to so Steveom Grosmanom (sax), Daveom Liebmanom (sax), Georgeom Cablesom (klavír) a Bobom Mosesom (bicie nástroje) a ďalšími. Hrali sme čosi ako double kvartet a prišiel tam do klubu aj Miles. A spýtal sa ma, či si nechcem zahrať s Jimmym Hendrixom.

* ????

LW: A ja som si vtedy tak vážil Milesa, že som mu povedal NIE, ale viete, mal som asi povedať áno, už nikdy viac som nemal potom možnosť zahrať si s Jimmym Hendrixom.

* To znie bláznivo, bola to bláznivá doba, bolo tam vtedy v New Yorku pokope toľko skvelých hudobníkov, rockových, jazzových, ...

LW: Áno, to bolo obdobie, kedy všetci hrali so všetkými, veľa sa experimentovalo, a to už dnes nie je.

* Nie je ani toľko klubov.

LW: Nie, to nie je, ale, viete, my sme nemuseli mať žiadne kluby, chlapci si vždy našli miesto, kde si mohli zajamovať a niečo vytvoriť. Netvrdím, že sa to už nedeje, žeby neexistovala jam – bands scéna, táto scéna je asi najbližšie k tomu, čo sme robili my. V rámci jazz-rocku. Ale nie je to to isté. Aj oni hrajú tie groovy, čo sme hrali my v 70-tych rokoch. Ale dnes tomu chýba trochu viac experimentovania a trochu viac hudobnej drzosti. Musíte vždy hrať iba to, čo chcete!

* Nie je ale problém zohnať dosť poslucháčov na to, čo robíte?

LW: To bol a vždy bude problém, ale to vám nemôže zabrániť tvoriť. Keď nahrám nejaké CD, ktoré sa stane populárne, tak budem hrať možno do roka aj v koncertnej sále. Viete, ak máte cieľ a čosi sa vám postaví do cesty, aby vás to zastavilo, tak to musíte obísť a pokračovať ďalej! Nezastavte sa, musíte si ísť za cieľom. I keď inou cestou.

* Nedávno som po rokoch počul vašu nahrávku - tuším bola z roku 1982 - s Joeom Hendersonom a Chickom Coreom, Stanleym Clarkeom, veľmi čistý jazz...

LW: Áno, áno, tak to som dal náhodou dohromady ja. Aj s Nancy Wilsonovou. Produkoval som s nimi aj platňu a produkoval som aj platňu v tomto zložení s Freddiem Hubbardom. Takže podarilo sa mi toho dosť.

* Vy ste šťastný človek.

LW: Nuž – bol som pri mnohých veciach, i keď nie až tak ako Roy Haynes, Roy je žijúca história jazzu, ten hral s každým! On je živá a chodiaca história jazzu. Každý by sa mu mal pokloniť, keď kráča okolo neho, pretože on je hudba. Viete, Roy bol ku mne veľmi dobrý, pomáhal mi, keď som začínal. Veľmi mi pomáhal rozvíjať sa ako hudobník.

* A dodnes vystupuje! My sme v tých časoch (v 70-tych rokoch minulého storočia) mali možnosť sem-tam si ho vypočuť na ORF. Ale dostali sa mi vtedy do rúk aj paličky, ktoré niesli jeho meno. Boli skvelé...
Lenny, ďakujem za váš čas a – „ see you in November.“