Stefon Harris začal hrávať už ako 6-ročný a ako výnimočný hudobný talent ho prijali do mládežníckeho orchestra Empire State Youth Orchestra, s ktorým vystupoval najprv ako perkusionista. Neskôr ho prijali na Eastman School of Music v Rochestri, kde sa vďaka spolužiakom po prvýkrát zoznámil s jazzovými nahrávkami Charlieho Parkera. To ho tak ovplyvnilo, že sa presťahoval do New Yorku, kde začal hrávať ako vibrafonista jazz a zároveň absolvoval bakalárske štúdium na Manhattan School of Music.
Na rozhovor sme sa dohodli vo viedenskom klube Porgy & Bess koncom apríla 2009 po jeho koncerte.

* Vy ste vyštudovali hudbu v New Yorku, v Manhattan School of Music, ale nepochádzate priamo z NYC...

STEFON HARRIS: Nie, prišiel som tam z menšieho mesta – Albany, ktoré leží asi 2 hodiny autom na sever od NYC.

* Ale nezačali ste hneď s jazzom, pokiaľ viem, tak ste sa k jazzu dostali až na škole.

SH: Keď som začal hrať jazz, tak to som už hrával klasiku, vyrastal som s klasickým orchestrom, vyhral som interpretačnú súťaž a ako 15-ročný som bol na turné po Európe. Takže moje pôvodné hudobné vzdelanie súvisí predovšetkým s vážnou hudbou. Prvý raz som začal počúvať jazz asi 18-19-ročný.

* Ale s hudbou ste prichádzali do styku od malička, vaša mama pracovala s cirkevným zborom, však?

SH: Áno, moja mama je farárkou Pentokostálnej cirkvi (protestantský cirkevný zbor) a tak som od malička počúval cirkevnú hudbu a to malo na mňa veľký vplyv aj z hľadiska výrazu. Viete, v kostole nie je hudba dominantná, prichádza až po emócii, cítení. To je na prvom mieste, pretože sa týka obsahu, príbehu. Ale ja som začal vnímať jazz práve z tejto perspektívy a veľmi mi to prospelo.

* Takže pre vás bol jazz obsahovo o tom istom ako to, čo ste zažili v kostole?

SH: Áno, presne tak, korene cítenia, obsiahnutého v jazze, pochádzajú z cirkevného života černochov, jednoznačne. Viete, napríklad blues, ak ho hráte tak, že nevychádza priamo z vášho srdca, tak to diváci pocítia. Nejde o to, či niekto dokáže zahrať nejakú vec technicky najrýchlejšie, dokonca si ani nemyslím, že je to vec kreatívnosti, pretože je veľa tvorivých hudobníkov, ale ich hudba s ľuďmi nepohne. Ide predovšetkým o to, povedať svoj príbeh, zaujať diváka, a to je čosi, čo som sa naučil v kostole, s ktorým som vyrastal.

* Vy ste sa teda dostali k jazzu svojou vlastnou cestou, ale čo iní mladí? Dnes už veľa ľudí jazz nepočúva, ani v Amerike.

SH: Je to zaujímavé, že na jednej strane sa zdá, že poslucháčov je vzhľadom na ich vek stále menej, ale na druhej strane existuje dnes v USA oveľa viac univerzitných jazzových programov ako kedykoľvek predtým, a to sa týka aj stredných škôl. Takže dnes máme v Amerike veľmi veľa mladých ľudí, ktorí sa učia hrať. A ak 50% univerzít a stredných škôl v USA má jazzový program, tak tu máte celý rad mladých, ktorí sa minimálne 4 roky učia jazz, študujú ho, venujú sa mu a a majú ho radi. A aj keď sa väčšina z nich nestane jazzovými hudobníkmi, stanú sa našimi potenciálnymi poslucháčmi, našim publikom. Takže podľa mňa sme teraz v štádiu prechodu a máme oveľa viac jazzových hudobníkov ako kedykoľvek predtým v histórii tejto hudobnej formy !

* Zdá sa mi, aj z toho, čo som počul od iných hudobníkov, že problém bude aj v médiách, vo vydavateľstvách, ktoré nereflektujú jestvujúci záujem i samotné korene tohto žánru.

SH: Z môjho pohľadu je história jazzu spojená s reflektovaním moderného zvuku, teda toho, čo sa práve teraz deje v našom svete. Máme celé hnutia, ktoré sa zaoberali minulosťou, ktoré sa napríklad snažili oživiť zvuk 50-tych rokov. Ale prečo by sa dnes mladí 15-roční mali zaoberať práve tým? Ja sa samozrejme zaoberám aj touto skvelou hudbou, ale veľké umenie je vždy reflexiou ľudí, keď my vytvárame hudbu ako kapela, ma hráme hudbu, ktorá súvisí s našim detstvom, naši priatelia, ktorí neboli hudobníci, mali tie isté zážitky ako my, a keď nás počujú, tak počujú seba samých – v tom, čo robíme. Takže to, čo robíme, má svoje sociálne pozadie. Ale tu nejde o minulosť, ale o  prítomnosť. Ak sa bude hudba uberať týmto smerom, teda smerom k súčasnosti, začne rásť aj naše publikum. V Európe je napríklad hnutie, ktoré sa už nezaoberá tým, ako Američania hrajú, či hrali jazz, ako doteraz, ale tým, ako ho vnímajú európski muzikanti. Podľa mňa by Európania mali hrať jazz tak, ako to reflektuje ich kultúru, iba tak môžu dosiahnuť so svojou hudbou úspech na svetovej úrovni.

* Takéto hnutie je v Európe veľmi populárne najmä v posledných rokoch, ktoré spája ľudové, folklórne prvky Balkánu, či východnej Európy s prvkami jazzu. Má to síce rôzne, aj komerčné dôvody, ale v konečnom dôsledku to má väčší efekt, ako snaha „kopírovať Ameriku.“

SH: Ale z histórie vieme, že to je to, čo sa vždy v americkej hudbe dialo: či už to bola hra straight piano alebo príchod kubánskej hudby, ktorá sa zmiešala s jazzom, napokon aj to, čo robíme my, je mixom r ´n ´b music, hip hopu, reggae, gogo music, alebo klasiky. Je to miešanie žánrov, smerov... aj my využívame folklórne vplyvy a zážitky z detstva a používame pritom jazz ako prostriedok na vyrozprávanie našich príbehov.

* Fakt je, že za posledné roky sa aj na Slovensku „narodilo“ veľa skvelých nových hudobníkov, ktorí dnes navštevujú európske hudobné školy, napríklad v Grazi, využívajú pritom svoje rodinné hudobné zázemie a skvelým spôsobom dokážu kombinovať viacero hudobných žánrov.

SH: Jazz je najadaptabilnejší hudobný smer na Zemi. Stále sa vyvíja, konštantne reflektuje dobu a mení sa. Ak ho však dáme do škatule a povieme toto je jazz a taký musí byť, tak odumrie! Pretože všetky veci sa časom menia, ale ak to musí vymrieť v nejakej škatuli, tak s tým nemám žiaden problém, nemyslím si, že ľudia musia mať radi jazz, ak to nikoho neosloví, pretože mojou úlohou je vás osloviť. A ak vás touto hudbou neoslovím, tak s tým nemám problém, že to vymrie... musíme sa podľa mňa oveľa viac venovať vyučovaniu jazzu. To ej veľmi mladé. Jazz sa donedávna vonkoncom nevyučoval. Ľudia sa učili hrať tak, že vyrastali v kostole, od strýkov, a potom v kluboch a tak. Ale táto generácia prichádza z univerzít, to je oveľa iný prístup. A pre nás je to veľká výzva.