Stefon Harris začal hrávať už ako 6-ročný a ako výnimočný hudobný talent ho prijali do mládežníckeho orchestra Empire State Youth Orchestra., s ktorým vystupoval najprv ako perkusionista. Neskôr ho prijali na Eastman School of Music v Rochestri, kde sa vďaka spolužiakom po prvýkrát zoznámil s jazzovými nahrávkami Charlieho Parkera. To ho tak ovplyvnilo, že sa presťahoval do New Yorku, kde začal hrávať ako vibrafonista jazz a zároveň absolvoval bakalárske štúdium na Manhattan School of Music.
Na rozhovor sme sa dohodli vo viedenskom klube Porgy & Bess koncom apríla 2009 po jeho koncerte. Tu je druhá časť Stefonovho rozprávania.

* Nastal teda istý posun – dnes sa už najzaujímavejšia jazzová hudba netvorí v kluboch, ale na školách.

STEFON HARRIS: Áno, napríklad tu Casey k nám prišiel z New School. A je to hudobník so skvelými ušami, - vieš čo, povedz nám o tvojich skúsenostiach...

CASEY BENJAMIN (ts): No, to je tak, ako decko som počúval všetky možné platne, iba som počúval a snažil sa to potom zahrať. A keď som potom išiel na školu, bolo pre mňa veľmi ťažké naučiť sa teóriu, pretože veľa som sa dovtedy učil iba pomocou sluchu. Pýtali sa ma, ktorú časť nôt práve hrám – a ja , že to, čo počujem...samozrejme, že som sa s tým vysporiadal, ale mal som s tým veľké problémy.

* Ale zvuk vášho saxofónu ste už mali v ušiach...

CB: Jasné, ale aj s tým som mal na škole problémy.

SH: Lenže to sú tie najhlbšie korene jazzu, prví hudobníci sa učili iba pomocou sluchu a nie pomocou intelektuálneho snaženia.

* U nás na Slovensku je tiež veľa mladých ľudí, prevažne z rómskej komunity, ktorí sa od malička učia hrať pomocou sluchu. Radi hrajú a ak sa dostanú k nástroju, snažia sa imitovať starších a až potom sa učia noty!

SH: Ale ako hudobník potrebujete aj tak oboje. Závisí to samozrejme od toho, čo chcete robiť - ja mám radšej hudobníkov, ktorí predovšetkým počujú. To je top priorita! Ale ak máte aj hudobníkov, ktorí dobre čítajú noty, tak máte šancu venovať sa aj iným žánrom, integrovať do hudby rôzne štýly a v konečnom dôsledku môžete lepšie napredovať so svojou hudbou.

* Pre vás je to samozrejme veľmi dôležité, sám komponujete rozsiahle kompozície, suity, takže na to potrebujete hudobníkov, ktorí vedia čítať noty.

SH: (S úsmevom) Samozrejme! Ale ak píšem, tak vždy pritom myslím na rytmickú sekciu a ja vždy píšem hudbu, ktorá sa hodí k tomu ich zvuku. To organické cítenie je veľmi dôležité.

* Váš zvuk je naozaj moderný, dalo by sa hovoriť o fusion, ale vy pritom používate aj prvky vážnej hudby.

SH: Tento pán (bubeník Terreon Gully) je veľkým prínosom nášho zvuku. Terreon hrával aj v kostoloch a má skúsenosti s inými hudobnými štýlmi, je pre mňa významným komponentom tejto kapely. Aj vďaka nemu sa naša hudba môže uberať hociktorým smerom.

TERREON GULLY: Jeden môj spolužiak a kolega sa v poslednom čase venuje hudbe Balkánu a chce ísť na rok do tejto oblasti, aby sa tej hudbe intenzívnejšie venoval.

* To je veľmi inšpiratívne – Bulhari alebo Rumuni veľmi radi používajú vo svojom folklóre nepravidelné rytmy a ešte na ne aj tancujú...

SH: A to je presne to, o čo mi ide! Ja sa nesnažím počúvať, či je nejaká nahrávka technicky perfektná alebo či je harmonicky komplikovaná, či je kreatívna. Pre mňa je najdôležitejšia jej autenticita! Hudbu Balkánu zatiaľ veľmi nepoznám, ale ak je to tak, že je to čosi, čo doslova napĺňa život tých ľudí, tak sa na to asi pozriem.

* Mňa najviac zaujalo, že vy ste sa dostali k jazzu cez klasickú hudbu – a Miroslav Vitouš nám svojho času povedal, že učebnice klasickej hudby treba prepísať tak, aby sa ich súčasťou stala aj výučba improvizácie, jazzovej improvizácie. Všetci hudobníci by sa ju mali učiť, pretože iba tak sa môžu tieto žánre k sebe viac priblížiť. U nás je ešte stále citeľný určitý rozdiel v prístupe k vážnej a jazzovej hudbe...

SH: Je to tak aj v Amerike, ale myslím, že existujú výrazné hnutia, napríklad v komornej hudbe, ktoré sa snažia preklenúť priepasť medzi jazzom a klasikou. Spojené štáty sú pomerne mladou krajinou z hľadiska kultúry a umenia, my sme sa vždy snažili hrať klasiku ako Európania, ale pritom máme veľa originálnych amerických skladateľov. Vo všeobecnosti u nás prevláda myšlienka, že treba dosiahnuť „európsky“ zvuk, ale v komornej hudbe je cítiť veľký odklon od tohto snaženia, mnohé súbory, ako Kronos Quartet, zadávajú práce aj jazzovým skladateľom, napríklad Wayne Shorterovi, takže tu je cítiť zmenu.
A ak sa pozriete na históriu klasickej hudby, tak zistíte, že improvizácia bola vždy jej súčasťou – či už v prípade Bacha. Mnohé kadencie, ktoré sa dnes hudobníci učia naspamäť, vznikli improvizáciami. Táto tradícia sa pravdepodobne vráti – pre mňa je improvizácia manifestáciou všetkého, čo viete. Veď ako môžete študovať celé roky a napokon nie ste schopný zahrať ani tón, keď vám zoberú papier s notami? Čo potom viete o hudbe? Keď neviete hrať bez jedného papiera? To je jeden z najdôležitejších prínosov sveta jazzu, ktorý môže byť iba obohatením pre svet klasickej hudby. Myslím si, že je obojstranne výhodné zbúrať tie múry, ktoré medzi týmito svetmi existujú!