K pozoruhodným projektom festivalu Jazz Baltica 2009 patrila dvojica Force of Four a Percussion Discussion zastrešená menom vibrafonistu Joe Lockeho (1959). Umelca, ktorý v poslednom období prekvapil víťazstvom viacerých ročníkov Jazz Journalists Awards vo svojej kategórii. Aj v prestížnej ankete Critics Pool časopisu Down Beat sa Locke umiestňuje vysoko – hneď za kolegami Garym Burtonom, Bobbym Hutchersonom a Stefonom Harrisom. Medzi festivalovými koncertami si našiel Locke chvíľku a ochotne odpovedal na moje otázky.

* Ako ste sa dostali k vibrafónu?

JOE LOCKE: Ešte ako teenager som sa zamiloval do hry na bicích nástrojoch a na klavíri. Bola vo mne akási dvojdomosť, pretože aj keď som hral na bicích, v mysli som neustále počul melódie a hneď utekal ku klavíru, ktorý mali moji rodičia. V tom čase som našťastie objavil vibrafón, ktorý špecifiká bicieho a melodického nástroja spĺňa úplne fantasticky. Skutočne som od začiatku cítil: toto bude môj nástroj!

* Dejiny jazového vibrafónu vytvárali osobnosti ako Lionell Hampton, Milt Jackson alebo Bobby Hutcherson. Kto ovplyvnil Joe Lockeho?

JL: Samozrejme všetci spomínaní, pretože žiaden vibrafonista nemôže nikoho z tejto trojice obísť. Najinšpiratívnejším bol však pre mňa Bobby Hutcherson. Rovnako som obdivovateľom Mikea Manieriho, Garyho Burtona, Dave Pikea... Počuli ste niekedy o Pikeovi? Je to fantastický bebopový hráč! Pre mňa znamená toľko ako Bud Powell pre klaviristov. Pikea však pozná málo hudobníkov, pritom začiatkom 60-tach rokov vydal viacero úžasných albumov na značke Riverside. Napríklad debut, ktorý nazval It´s Time for Dave Pike, kde hrá  Barry Harrison, Billy Higgins, Reggie Workman... Skúste si tento album vypočuť. Neskôr hrával napríklad s Herbie Mannom.

* Vibrafón je pomerne špecifický nástroj ponúkajúci ako členité polyrytmické štruktúry tak bohaté akordické sadzby. Napriek tejto univerzálnosti je vibrafón ako nástroj rozšírený skromne...

JL: V Amerike začína byť v posledných rokoch vibrafón nesmierne populárny; myslím si, že jeho čas ešte len príde. Poznám viacerých mladých výborných hráčov, čo je dobré znamenie. Hrať na vibrafóne je však pomerne náročné, nehovoriac o tom, že je to značne nepohodlný nástroj čo sa transportu týka; podobne ako súprava bicích nástrojov. A samozrejme finančne náročný... Máte na Slovensku jazzových vibrafonistov?

* Žiaľ len dvoch – Štefana Bugalu a Mira Heráka, ktorý však žije v Holandsku. Na Slovensku nie je možné tento nástroj študovať na univerzite, mnohí sa preto odchádzajú zdokonaľovať do zahraničia. Ako sa vyvíjal váš cool a funky štýl?

JL: Mojou inšpiráciou je hra postbopových saxofonistov a trubkárov ako Jackie McLean, Hank Mobley, Lee Morgan, Donald Byrd... Tiež ma výrazne posunula hra klaviristov –
Billa Evansa, Herbieho Hancocka, Wyntona Kellyho, Chicka Coreu; potom sa tiež zaujímam o výrazové prostriedky súčasných saxofonistov – Michael Brecker, Bob Berg, Steve Grossman – títo všetci hovoria skutočne moderným jazykom reflektujúcim súčasnú dobu a pritom ich hra odráža vplyvy, ktorými títo hudobníci prechádzali. Z toho všetkého pochádza môj štýl, v ktorom sa odráža kúsok zo všetkého – bebopu, hardbopu, súčasnosti. Som tiež obrovským fanúšikom rockovej hudby, s mnohými rockermi som úzko spolupracoval. Nakoniec nevyrastal som na jazze, ale na rock and rolle. Myslím si, že rytmicky ma tiež poznamenali „ťažkotonážne“ kapely ako Led Zeppelin, hudobníci ako Jimi Hendrix; rovnako nesmiem zabudnúť na pesničkárov Joni Mitchell, James Taylor., ... Bolo toho naozaj veľa.

* Spomenuli ste viacero vplyvných klaviristov – známa je vaša dlhoročná spolupráca s Geoffrey Keezerom...

JL: Geoffrey nie je len fantastickým klaviristom, ale pre mňa jedným z najúžasnejších hudobníkov na svete! Nepoznám podobne univerzálneho klaviristu jeho generácie – len minulý mesiac napríklad zaskakoval v kvartete Wayne Shortera, niekoľko dní nato koncertoval s Dianne Reeves, potom s Chrisom Bottim ako aj v špeciálnom projekte Concierto de Aranjuez, ktorý zostavili Jim Hall s Ronom Carterom. Popri tom všetkom vedie vlastné zoskupenia, samozrejme príležitostne hráva aj so mnou. Geoffrey dokáže neuveriteľne swingovať – vypočujte si jeho nahrávky s Rayom Brownom, v ktorého kapele fungoval niekoľko rokov. Popri tom sa nevyhýba fúziám, napríklad v kapele Christiana McBridea, kde obsluhuje syntezátory. Som naozaj rád, že môžem hrať s ľuďmi ktorých obdivujem a ktorých hra ma posúva dopredu.
Skupinu Force of Four som sformoval práve z dôvodu čoraz zriedkavejšieho hrania s Geoffreym a na šou starou kapelou: on žije k Kalifornii, bubeník Terreon Gully v Atlante a kontrabasista Mike Pope v Baltimore. Potreboval som mať svoju kapelu poruke v New Yorku. Ricarda a Roberta Rodriguezovcov som počul hrať v jednom z newyorských klubov a ich hra sa mi veľmi páčila. Neskôr som zistil, že sú rovnako dobrými ľudskými partnermi, čo pokladám za veľmi dôležité pre dobré fungovanie kapely. Spočiatku sme mali iného bubeníka, no stále to nebolo to pravé. Až príchod Jonathana Blakea naplnil môj koncept, ktorý som mal v hlave už predtým. Napísal som pre toto zoskupenie niekoľko kompozícii a tie sú na našom spoločnom albume Force of Four. Postupne sa začínajú kompozične prejavovať aj ďalší členovia kapely a momentálne pripravujeme projekt rozsiahlejšieho, suitového charakteru. Títo chalani ma neustále „vyzývajú“ na súboj a cítim, že toto je presne to, čo som už dlhší čas hľadal.

* Na rozdiel od Force of Four ma váš minuloročný projekt Sticks & Strings – predstavili ste ho na Jazz Baltica 2008 s gitaristom Jonathanom Kreisbergom, kontrabasistom Jay Andersonom, bubeníkom Joe LaBarberom a saxofonistom Rosariom Giulianim – príliš neoslovil. Force of Four však disponuje úplne odlišnou a výbušnou energiou...

JL: Vďaka, skutočne musím povedať, že mám z tohoto zoskupenia nesmiernu radosť. Moji noví spoluhráči sú pre mňa obrovskou výzvou aby som na sebe neustále pracoval. Už sa mi to nestalo dlhšie, avšak pri Force of Four cítim, akoby som bol vytláčaný z komfortnej zóny, v ktorej som sa v posledných rokoch nachádzal. Práve to ma neustále núti napredovať, snažiť sa pri komponovaní experimentovať s netradičnejšími rytmickými pásmami. Samozrejme je príjemné pokiaľ sa pri komunikácii so spoluhráčmi cítite pohodlne, no niekedy je prospešnejšie vystúpiť zo svojej ulity a otvoriť sa pre nové veci. Preto pre mňa súčasná kapela znamená strašne veľa!

* Čo hovoria na tento projekt vaši bývali spoluhráči a kolegovia?

JL: Reakcie sú veľmi dobré ako medzi hudobníkmi, tak aj medzi poslucháčmi. Práve tu na Jazz Baltica sme hrali v európskej premiére a zatiaľ máme fantastické odozvy ako na koncert, tak na CD. Po dnešnom vystúpení sme vypredali celý náklad albumu, ktorý sme mali zo sebou, budúci týždeň sa chystáme na niekoľko koncertov po Taliansku. Oficiálne Európske turné Force of Four pripravujeme na jar 2010.

* Na Jazz Baltica sa tiež chystáte premiérovo predstaviť projekt Percussion Discussion – ako k nemu došlo?

JL: Za mnohými unikátnymi projektami festivalu je treba hľadať prvotnú ideu umeleckého šéfa Rainera Haarmanna. Práve on stojí za prapodivným nápadom prepojenia trojice perkusionistov s prvotriednym stepárom Maurice Chestnutom. Ten chlapík je naozaj fantastický!

* Pred niekoľkými mesiacmi doprevádzal svojím tancom viedenský koncert klaviristky Geri Allen...

JL: Maurice spolupracuje s mnohými hudobníkmi a to čo na pódiu predvádza je viac ako len vizuálne efektné tanečné divadlo. Jeho rytmické elementy skutočne odrážajú súčasnú hudbu a ich primiešavaním vzniká hudba so zvláštnou esencialitou. Dnešné vystúpenie bude svetovou premiérou a pre mňa samotného predstavuje obrovký otáznik. Spolu s nami vystúpi výborný perkusionista Daniel Sadownick, náš bubeník Jonathan Blake a dvojica inštrumentalistov – trubkár Nils Wülker a violončelista / kontrabasista Martin Wind.

* Pred desiatimi rokmi ste brázdili Európu s orchestrálnym projektom v spolupráci s Moskovským komorným orchestrom...

JL: To bolo skutočne dávno. Predvádzali sme Mingusov opus Epitaph po mnohých ruských, ale aj európskych mestách. Aj v súčasnosti aranžujem pre viacero orchestrálnych zoskupení, príležitostne pre Škótsky národný jazzový orchester, okrem toho píšem orchestrálne aranžmány pre Garyho Burtona.

* Hrávate okrem jazzu na vibrafóne aj klasiku?

JL: Hrám veľa Bachových skladieb, avšak len pre seba, pretože je množstvo ľudí, ktorí ich hrajú lepšie. V minulom roku som so symfonickým orchestrom premiéroval kompozície pre orchester a vibrafón, ktoré som napísal spolu so saxofonistom Timom Garlandom. Bola to pre mňa obrovská výzva a verím, že si to v budúcnosti zopakujem. Je skvelé neustále pripravovať nové veci. Tim mimochodom získal Grammy za orchestrálne aražmány pre Chicka Coreu s Garym Burtonom.

* Čo chystáte v najbližších mesiacoch popri Force of Four?

JL: V prvom rade by som rád oživil naše staré trio s Timom Garlandom a Geoffreym Keezerom, ktoré dostalo názov Storms / Nocturnes. Už názov hovorí, že naša hudba leží niekde medzi agresivitou a ľúbozvučnosťou. (smiech.) Niekoľko albumov nám vyšlo na značke Sirocco a na jar by sme chceli pokračovať v koncertovaní. Zatiaľ máme naplánované turné po Veľkej Británii, Nemecku a Španielsku. Veľké plány mám samozrejme s Force of Four, ako aj čo sa spolupráce s orchestrom týka. Nudiť sa pravdepodobne nebudem...