Hráč na trúbke a krídlovke Randy Brecker (1945) začínal svoju profesionálnu dráhu ako člen fusion formácie Blood, Sweat & Tears (hral už na debutovom albume Child Is Father to the Man, Columbia 1968). V ďalších rokoch sa objavoval po boku Billyho Cobhama, Charlesa Mingusa, Larryho Coryella, Horace Silvera, Jaca Pastoriusa a spolu s bratom – saxofonistom Michaelom Breckerom (1949–2007) prevádzkoval zoskupenia Dreams a legendárnu fusion-funkovú formáciu Brecker Brothers.
Napriek tomu, že staršiemu z bratov „ťahá“ na šesťdesiaty štvrtý rok, svoje remeslo nevešia na klinec. Naďalej robí autorské projekty a samozrejme hosťuje na albumoch svojich kolegov –
napríklad na aktuálnom Big Neighborhood (Heads Up 2009) gitaristu Mika Sterna. Práve po boku tohto umelca sa Brecker spolu s kontrabasistom Chris Minh Dokym
a bubeníkom Dave Wecklom predstavil na minuloročnom festivale Jazz Goes To Town v Hradci Králové, odkiaľ pochádza tento rozhovor. Od minulej jesene stihol Randy prevziať ocenenie Grammy Awards za najlepší jazzový album roka 2008 (Randy in Brasil, Mama Records 2008), alebo
zúčastniť sa na realizácii symfonického albumu poľského skladateľa a klaviristu Włodeka Pawlika s názvom Nostalgic Journey: Tykocin Jazz Suite (Summit Records 2009).
* Vašu osobu väčšina fanúšikov spája s tandemom Brecker Brothers,
ktorej comeback vrcholil nadupaným albumom Some Skunk Funk (Telarc 2005). Osobne som vás skôr
registroval ako neoddeliteľnú súčasť projektov Horace Silvera na vynikajúcich albumoch jeho kvinteta A Prescription For The Blues (Impulse! 1997) alebo In Pursuit Of The 27th Man (Blue Note 1972). Dnes večer hráte ako sideman po boku Mikea Sterna; ako pociťujete rozdiel medzi týmito aktivitami?
RANDY BRECKER: Po tom všetkom, čo som na hudobnej scéne zažil, si dnes pravdupovediac dokážem vychutnávať obe hráčske pozície, pretože každá z nich má niečo do seba. Ako sideman prirodzene pracujem pod menším tlakom; netuším či si dokážete predstaviť, čo v skutočnosti
znamená byť na turné so svojou vlastnou kapelou, pretože každú
chvíľu sa na vás obráti niektorí z vašich spoluhráčov s požiadavkou, ktorú potrebujete v danej chvíli vyriešiť. Ako líder zodpovedáte nielen za koncepciu, ktorá sa pod vaším
menom odohráva na pódiu, tá je len vrcholom ľadovca, ale za všetko, čo je za tým. A skutočne toho nebýva málo.
* Váš spôsob hry je súčasný a aktuálny napriek tomu, že frazeológia prezrádza vplyv trúbkových pionierov Dizzyho Gillespieho, Roya Eldridga, Milesa Davisa...
RB: Presne ako hovoríte! Napriek tomu že žijem v súčasnosti a usilujem sa hrať aktuálnu hudbu, zachovávam až nekritický
obdiv k tejto generácii velikánov. Roy, Dizzy alebo Miles boli fantastickými hráčmi a každý z nich spravil pre vývoj trúbkovej hry ako aj jazzu samotného nesmierne veľa.
Osobne sa však usilujem siahnuť ešte viac do histórie, pretože na počiatku všetkého v mojom ponímaní stojí Louis Armstrong. On je skutočne nenapodobiteľný a na svojom konte má pravdepodobne viac zásluh, ako spomínaní hráči dohromady. Hudba týchto, ale aj ďalších jazzových pionierov je natoľkou životodarnou, že dokáže ovplyvňovať aj súčasné dianie. Len sa pozrite, koľko mladých dokáže ešte dnes poblázniť Dizzy alebo Miles! Je fantastické, že hudba, ktorá sa udiala pred
polstoročím, dokáže hýbať súčasnou hudobnou scénou. To len zvýrazňuje jej opodstatnenosť a hodnotu. Množstvo mladých jazzmanov, aj keď si to neuvedomujú, vďačí za svoj úspech práve starým pánom. Pozrite sa ako dokázala hudba jedného kontinentu obsiahnuť počas niekoľkých desaťročí celý svet. Nie je to úžasné? Jazz dnes nie je v žiadnom prípade americkou hudbou, ale
globálnou záležitosťou. Vezmime si len kapelu, ktorá tu dnes večer hrala pred nami. Je to dôkaz, pretože boli fantastickí! (Randy mal na mysli Audiofeeling Pawła Kaczmarczyka, pozn. autora)
* Spolu so saxofonistom Billom Evansom, gitaristom Hiramom Bullockom, basgitaristom Victorom
Baileym
a klaviristom Davidom Kikoskim ste ponúkali vynikajúci projekt Soul Bop Band. Aký je osud tohoto zoskupenia po náhlom odchode Hirama Bullocka?
RB: Soul Bop bol výbornou kapelou, nesmierne mi vyhovovala jeho slobodná a otvorená koncepcia. V auguste 2008 sme nanešťastie stratili Hirama a o budúcnosti tohoto
projektu preto nie som príliš presvedčený. Pokiaľ stratíte niekoho z kapely, je to podobné, ako keď vás opustí ktosi blízky, niekto s kým si skutočne dobre rozumiete. Nedokážem si predstaviť napredovanie Soul Bop Bandu bez človeka, ktorý prilieval olej do ohňa. Pravdepodobnejšie sa budem venovať komponovaniu hudby pre iné projekty.
* Aktuálny
Brazilian Project, s ktorým ste nahrali album Randy in Brasil, sa zdá byť úspešným. Prečo práve Brazília?
RB: História tohoto projektu nie je dlhá, datuje sa asi 4 roky dozadu. Počas pobytu v Sao Paolo v Brazílii som dostal nápad urobiť veľkokapelový projekt s domácimi hudobníkmi. Spriaznenosť s brazílskou hudbou však pociťujem už niekoľko desaťročí; určité vplyvy boli ešte v roku 1979, keď som spolupracoval s Mingus Dynasty a najmä neskôr, keď
som sa oženil s Eliane Elias. V roku 1985 sme nahrali spoločný album Amanda (Passport Records). Eliane je úžasnou brazílskou klaviristkou. (Niekoľko rokov však
už nie sme spolu, spája nás len
naša dcéra.) Môžem však tvrdiť, že s brazílskymi vplyvmi som bol v istom zmysle konfrontovaný počas celej svojej profesionálnej kariéry. Keď sa naskytla možnosť nahrať album s vynikajúcimi brazílskymi hudobníkmi, neváhal som ani chvíľu. Bola to udalosť, ktorá sa už nemusí zopakovať.
* Aké projekty chystáte v blízkej budúcnosti?
RB: Na ďalší rok neplánujem pravdupovediac nič špeciálne. V súčasnosti nie som príliš vyťažený, čo ma na jednej strane nesmierne teší. Minulý rok som pracoval naozaj ťažko, podieľal som sa na množstve projektov a bol takmer neustále na cestách. Myslím, že si zaslúžim odpočinok. Novým výzvam, napríklad
baladickej nahrávke s dychovou sekciou alebo funkovému projektu, sa však nebránim. V týchto dňoch dokončujem niekoľko aranžmánov, je však otázkou nakoľko sa podarí ich realizácia.
