Bubeníka Pheeroana akLaffa (1955), vlastným menom Paul Maddox, som sledoval počas posledných dvoch ročníkov Jazzfestivalu Saalfelden, kde sa objavoval po boku trubkára Wadada Leo Smitha a saxofonistu Olivera Lakea. Rodák z Detroitu sa už ako študent na Eastern Michigan University aktívne zapájal do politických i protestných akcií odsudzujúcich vojnu vo Vietname, bol činný vo výboroch Free Angela Davis a Pan-African Congress. Na prelome 80-tych rokov narastal jeho záujem o avantgardnú hudbu; začal spolupracovať s umelcami ako: Anthony Davis, Michael Gregory, Henry Threadgill... Skutočný prelom v nazeraní na hudbu však spôsobil jeho pobyt na africkom kontinente.

* Ako bubeník ste začínali v r´n´b kapelách, až neskôr ste „konvertovali“ k jazzovej avantgarde. Čo bolo impulzom pre túto zmenu?

PHEEORAN AKLAFF: V mojom prípade by som nehovoril o obrátení sa k inej hudbe, pretože to prišlo celkom prirodzene. V rámci avantgardy som sa realizoval úplne rovnako, ako kedysi pri jednoduchších popevkoch. Od malička som absorboval kvantum soulovej ako aj r´n´b hudby a mnoho z nej sa na mňa doslovne nalepilo. Až neskôr prichádzali do Detroitu koncertovať priebojnejší jazzoví hudobníci ako John Coltrane, George Rusell alebo Ornette Coleman – spomínam si ako nám jeho koncertný album At the Golden Circle prehrával učiteľ angličtiny počas strednej školy a my sme o ňom písali esej. Dodnes sa pamätám ako zúrivo som túto hudbu popisoval; podarilo sa mi zaplniť celý hárok a myslím, že som dostal A s niekoľkými hviezdičkami.(Smiech) Vtedy som ešte nepremýšľal, že sa stanem muzikantom.

* Vyrastali ste v Detroite, ktoré je mestom bluesovej, soulovej a r´n´b hudby. Pociťovali ste vplyv legendárneho vydavateľstva Motown?

PA: Tomu sa v Detroite nedalo vyhnúť, pretože duchom Motownu bolo nasiaknuté celé okolie. Od svojich desiatich rokov som s kamarátmi pravidelne navštevoval Motown Review – bol to v istom zmysle festival umelcov tohto vydavateľstva. Fungovalo to tak, že ste zaplatili 3 doláre a celý deň sledovali vystúpenia fantastických hudobníkov.

* Množstvo vašich spoluhráčov bolo v 60-tych a 70-tych rokoch minulého storočia napojených na chicagské prostredie Association For The Advancement Of Creative Musicians...

PA: Počas strednej školy som v internátnom rádiu počul kopec hudby z produkcie tohto združenia – boli to nielen Art Ensemble of Chicago, ale aj napríklad kompozície Richarda Muhala Abramsa. Práve jeho hudba na mňa mala obrovský vplyv, pretože Muhal je omnoho zaujímavejší nie „len“ ako jazzový hudobník. Bolo pre mňa podnetným absorbovať tieto smerovania v období mojej formácie. Ako poslucháč som si spočiatku nedokázal predstaviť, ako je vôbec možné hrať avantgardnú hudbu. Až postupne sa to pre mňa stávalo prirodzeným. Dnes ma najviac posúvajú dopredu moji spoluhráči – od Wadadu získavam nesmierne mnoho nielen čo sa muzikantskej stránky týka. Dodáva mi odvahu, presvedčenie, mnohé hudobné procesy potom prebiehajú skutočne prirodzene a absolútne nepociťujem rozdiel medzi štýlmi.

* Počas 80-tych rokov ste sa dostali do Afriky. Nakoľko poznačila táto skúsenosť vaše hudobné myslenie?

PA: Diametrálne ho zmenila! Väčšou zmenou však prešla moja duša a moje poznanie, prečo vlastne som na tejto planéte práve v tomto čase. Rovnako som viac vďačný za svoju rodinu a talenty, ktoré som dostal.

* Ako ste sa vlastne dostali do Afriky?

PA: Ešte v Amerike som začal spolupracovať s tanečnou spoločnosťou Marie Rose Guiraud. Marie je fantastickou tanečníčkou, v Abidjane, Cote D'Ivoire – Pobreží slonoviny ju nazývajú divou. Zároveň je vedúcou osobnosťou tejto kultúry – navštevuje Spojené štáty a umožňuje afroamerickým tanečníkom aby strávili istý čas v Západnej Afrike a spoznávali korene svojej kultúry. Takto som sa dostal do Afriky aj ja, avšak rozhodol som sa tam ostať dlhšie. Jednou z najsilnejších skúseností, ktoré som v Afrike získal, bolo účinkovanie v kapele The Shrine hudobníka Felu Kutiho v roku 1981. Začalo to návštevou môjho priateľa Franka Fairfaxa, ktorý si v tých časoch robil doktorát z nigérijskej urban music. Cestovanie po Afrike je obrovským kultúrnym šokom, omnoho väčším ako keď prechádzate z hocijakej východoeurópskej krajiny do západoeurópskej. Práve Frank ma predstavil Felovi a jeho kapela bola čosi fantastické, to ste mali počuť! Títo ľudia spievali skutočne o živote, mnoho si tiež odtrpeli od svojej vlády, ktorá ich uvrhla do väzenia. Ich svedectvo bolo naozaj silné, tá muzika spôsobila v mojej hlave neporiadok v dobrom slova zmysle a diametrálne zmenila moje nazeranie na svet. Dokonca natoľko, že po jednom z koncertov v Malawi sa ma mnohí pýtali, či som Afričan. (Smiech)

* Čo je pre vás ako pre bubeníka najpodstatnejšie: pulzácia, rytmus, uvoľnenosť...?

PA: Svojím študentom neustále pripomínam, že najdôležitejšou vecou je schopnosť počúvať. V tomto ma ovplyvnila čínska skladateľka Liu Sola, ktorá patrila k prvým umelcom ovládajúcim hru na bicie nástroje „východným“ ako aj „západným“ spôsobom. Podobne sa aj ja usilujem vnímať veci ináč, napríklad oddávna ma fascinovala tradičná japonská divadelná forma No alebo japonská hudba gagaku. Vždy som počúval hudbu týmto odlišným spôsobom. Vážim si priestor, schopnosť vnímať a počúvať tie najrozličnejšie pulzácie, ktoré v jeho rámci prebiehajú.

* Majú vaše projekty Brooklyn Waters s klavíristom Michaelom Cainom niečo spoločné s hudbou, ktorú hráte s Wadadom?

PA: Hranie s Michaelom alebo Wadadom je v niečom podobné – obaja títo hudobníci majú obrovského ducha a duchovno je v ich hudbe prítomné neustále. Rovnako tam nachádzam rovnováhu medzi hlavou a srdcom; pri hraní často nemusím robiť takmer nič, stačí sa nechať „unášať“ spoluhráčmi. (Smiech.) V tomto sme v úplnej symbióze. K rytmickej štruktúre Wadadových skladieb pristupujem voľne ako k dýchaniu. Ešte pred časom mi vysvetlil svoj osobitý a pomerne zložitý systém notácie, prostredníctvom ktorého dokáže zadeľovať priestor odlišným spôsobom ako pri bežnej európskej notácii. Podobne s Michaelom nemusíme komunikovať slovami, pretože idea je prítomná v samotnom priestore. Je to naozaj zvláštny pocit.

* Pripravujete spolu ďalšie projekty­?

PA: Hranie v duu klavír-bicie nástroje je úžasné, no na druhej strane predkladá viac limít ako iné zostavy. Nahrali sme spolu len jeden album, ktorý vyšiel na značke Telepathy Records.

* Aký je váš postoj k novátorským vplyvom v jazze, k jeho fúzovaniu s hip-hopom alebo elektronikou?

PA: Tieto veci ma vždy zaujímali a mnohé z nich príležitostne využívam. Napriek tomu, že som spolupracoval napríklad s hráčmi na gramofónoch, nemám v láske scratching. Páči sa mi skôr pridanie rozličných enviromentálnych zvukov, napríklad sláčikových nástrojov zo Západnej Afriky alebo Ázie. Hip-hop som doposiaľ vo svojej hudbe nevyužil a nemyslím si, že sa to v blízkej dobe zmení. Nepovažujem ho za čosi objavné, pretože som ho počúval ešte v 60-tych rokoch ako malý chlapec u bluesmanov na uliciach Detroitu.(Smiech.) V tomto sa mi javí zaujímavejším, keď do svojej hudby primiešam rituálny tanec, ktorým na Novom Zélande vítajú Maori svojich bojovníkov. Alebo hromobitie japonských pouličných bubeníkov. (Smiech.)