Kultový status americkému triu Fly prinieslo nielen príležitostné účinkovanie spôsobené vyťaženosťou členov, ale predovšetkým unikátny štýl prelínania trojice rovnocenných hlasov. Demokratický jazz bez lídra v podaní saxofonistu Marka Turnera, kontrabasistu Larryho Grenadiera a bubeníka Jeffa Ballarda funguje skutočne svojráznym spôsobom.
Tenor a sopránsaxofonista Mark Turner (1965) prišiel koncom roka 2008 pri nešťastnom zaobchádzaní s reťazovou pílou o dva prsty na ľavej ruke. Rozhovor vznikol len pol roka po tejto udalosti na koncerte tria vo viedenskom klube Porgy & Bess, kde kapela prezentovala posledný album Sky & Country (ECM 2009).

* Čo pre vás znamená hranie v triu bez harmonického nástroja?

MARK TURNER: V prvom rade mi poskytuje omnoho viac slobody ako tradičnejšie zoskupenia s klavírom, na druhej strane však musím priznať omnoho väčšiu zodpovednosť ako za seba, tak aj za spoluhráčov reagujúcich na moje podnety. Samozrejme je v našej hre omnoho viac priestoru; ten sa nesnažíme za každú cenu vypĺňať, avšak každý z nás musí hrať „viac nôt“ ako v bežnom triu. Na našej hudbe milujem istý druh napätia, ktoré sa vzťahuje k očakávaniu ako v danom momente zareagujú Larry alebo Jeff. Niekedy je to len pohrávanie sa s dynamickými škálami – neverili by ste ako je možné v tomto smere objavovať neprebádané územia. Harmonické nástroje sú vo svojej podstate „celoplošnejšie“ a tieto detaily sa pri nich vytrácajú. Dokonca sa nazdávam, akoby ma akordické nástroje v istom zmysle obmedzovali a zabraňovali môjmu rozletu. Fly trio mi umožňuje väčší komfort už v tom, že sa nemusím podriaďovať voicingom. Dôvodov, prečo hrám v tomto triu, je ako vidíte viacero.

* Vaša hudba prepája komponované a improvizované úseky kolektívnym prístupom bez zjavného lídra. Ako ju vnímate vy?

MT: Na jednej strane vychádza z tradície – osobne som vyrastal na triách Sonnyho Rollinsa a Joe Hendersona ako aj kvartetách Ornette Colemana. Na rozdiel od nich je naša hudba väčšmi organizovaná kompozične a je v nej množstvo dramatických momentov, ktoré tam vnášame prostredníctvom improvizácie. Trio tohto typu zvádza k exhibovaniu, k nekonečným sólam a improvizáciám. Myslím, že v našom prípade tomu nie je celkom tak; snažíme sa vnášať do našej hudby kompozičný element a v naších skladbách sa nestrácajú výrazne spevné témy.

* Na zvukovej skúške pred koncertom sme mali možnosť sledovať vznik novej kompozície. Ako vznikajú vaše skladby?

MT: Každý z nás prináša kompozície ku ktorým častokrát niet čo dodať. Poznáme sa dlhšiu dobu a osobne sa pri komponovaní snažím premýšľať, akým spôsobom to zahrá Larry alebo Jeff. Spoločne riešime formu skladby alebo „open“ miesta, v ktorých oproti striktnejšie komponovaným úsekom dostane priestor sólista. V rámci týchto komunikácií však skôr doťahujeme detaily.

* Sú rozdielne odozvy na vašu hudbu v USA a v Európe?
MT: Čo sa reakcií odborníkov týka, musím povedať, že rebríčky ani hodnotenia v časopisoch nesledujem. Zaujímajú ma reakcie obecenstva v kluboch, ktoré sú veľmi pozitívne, aj keď nehrávame tak často, ako by si to každý z nás prial. Myslím si, že odlišnosť medzi americkým a európskym publikom dnes takmer neexistuje: pred 20-timi rokmi ju popisovali viacerí, avšak postupom globalizácie sa zotrela. Naše deti nosia rovnaké oblečenie, sledujú rovnaké televízne programy – rozdiely sú naozaj minimálne.

* Ako svoju hlavnú inšpiráciu označujete saxofonistu Warne Marsha spriazneného s Lenniem Tristanom. Aké sú vaše ďalšie vzory?

MT: Nielen Marsh ma v mnohých veciach nasmeroval; inšpirovali ma aj ďalší saxofonisti: dlho som počúval hráčov ako Joe Henderson, Lee Konitz, Jimmy Giuffre. V niečom ma ovplyvnili Dexter Gordon a Sonny Rollins, tiež Stan Getz a Paul Desmond, Dewey Reedman, Wardell Grey, Michael Brecker, Wayne Shorter... Samozrejme Charlie Parker. Určite ich bolo mnoho.

* Ťažko uveriť, že koncertujete len niekoľko mesiacov po nešťastnej udalosti s pílou.

MT: Sám to pociťujem ako zázrak a som veľmi rád, že sa moja ruka každým dňom zlepšuje. Vďaka, že ste nás prišli podporiť!