Kto je niekoľkonásobným víťazom prestížnych ankiet Jazz Journalist Award a Down Beat Critics Poll v kategórii barytónsaxofón? Vzrastom nenápadný, ale povahou i spôsobom hry živelný saxofonista Gary Smulyan (1956). V Európe ho máme možnosť zažiť predovšetkým ako člena vynikajúcich ansámblov Vanguard Jazz Orchestra (niekdajší Mel Lewis/Thand Jones Big Band) alebo Dave Holland Big Band. Na posledných dvoch ročníkov festivalu Jazz Baltica sa však predstavil aj v rámci Sax Conclave alebo špeciálneho projektu klaviristu Dona Friedmana. K obrovským zážitkom patrilo sledovať tohto hráča v rámci ansámblovej súhry v jeho domovskom Vanguard Jazz Orchestra, vo chvíľach, keď skóroval každým výstupom v rámci voľnej jam-session alebo keď nám s Patrickom v neskorých nočných hodinách vytruboval, vláčiac svoj obrovský barytónsaxofón po chodbách zámockého komplexu.

* Mnohí vás označujú za absolútne najlepšieho barytónsaxofonistu na svete. Ako ste sa k tomu nástroju dostali?

GARY SMULYAN: Ja som si barytónsaxofón nezvolil, ale ten nástroj si vybral mňa.(Smiech.) V skutočnosti som vyrastal s altkou a pravdupovediac ani mi nenapadlo obzerať sa po inom nástroji. Keď som mal dvadsaťdva rokov, zavolali ma hrať do orchestra Woodyho Hermana – bola tam dosť nezvyčajná saxofónová sekcia s unikátnym zvukom, pretože v nej hrali tri tenory a barytón. Keďže orchester trávil na cestách 50 týždňov v roku, črtala sa príležitosť hrať takmer každý večer. Jediným problémom bolo, že potrebovali práve barytonistu. Tak som si narýchlo pozháňal barytón od Yamahy, hubičku som prerobil z mojej starej altky, zavrel sa a dva týždne len cvičil. A 25. mája 1978 v Connecticute som po prvýkrát vybalil svoj barytón a posadil sa vedľa Joea Lovana v orchestri.(Smiech.)

* Znie to neuveriteľne – čo bolo ďalej?

GS: Ostal som u Hermana dva roky a počas tohto obdobia mi barytón nesmierne prirástol k srdcu. Stal sa mojím hlasom, nedokázal by som si odvyknúť od hlbokej rezonancie, ktorá z neho vychádza. Odrazu som našiel hudobnú identitu, pretože zvuk barytónu prezrádzal čosi o mne, hovoril ostatným kto vlastne som. Od tých čias som nevzal altku do ruky. Vidíte, čo môže spôsobiť jeden obyčajný telefonát? Dokáže úplne zmeniť váš život! Mnohokrát o tom hovorím svojím študentom aby boli pripravení, pretože náhly angažmán ich môže presmerovať na diametrálne odlišnú koľaj.

* Napriek tomu, že barytónsaxofón nemal tak formotvorných predstaviteľov ako jeho „menší bratia“, bola tu výrazná generácia hráčov: od Harryho Carneyho v orchestri Duka Ellingtona, cez Peppera Adamsa po Hamieta Bluietta. Aké boli vaše vzory?

GS: Ako altkára ma barytonisti prirodzene nezaujímali. Až neskôr som začal objavovať a mojimi najväčšími hrdinami boli Pepper Adams a Charlie Parker. Títo dvaja ma ovplyvnili nielen ako barytónsaxofonistu, ale vôbec ako hudobníka.

* Je to zaujímavé, pretože k velikánom barytónsaxofónu mnohí radia skôr Geryho Mulligana, ktorý bol populárnejší, ako jeho konkurent Adams...

GS: Adams vychádza priamo z bebopovej tradície, nehovoriac o jeho fantastickom tóne! Mulligana bezpochyby uznávam ako velikána, no viac ako svojou hrou ma očaril kompozíciami. Napísal množstvo brilantných tém, no jeho hra sa nikdy nedotkla môjho srdca, čo je pre mňa ako muzikanta najdôležitejšie. Adamsov barytón znie precítene; možno aj napriek tomu nemal nikdy komerčný úspech a uznanie, aké by si zaslúžil.

* Peppera Adamsa, a možno vôbec barytónsaxofón ako nástroj, som si prvýkrát uvedomil na skvelom Bakerovom albume Chet.

GS: Je to naozaj úžasný album a Adams tam hrá fantasticky! Som šťastný, že som si s ním mohol, ešte predtým ako odišiel, párkrát zahrať.

* Špecifickosť barytónsaxofónu je v jeho robustnom hlbokom zvuku, bez ktorého si nedokážeme predstaviť napríklad saxofónovú sekciu v orchestri. Prečo je však malý záujem o tento nástroj ako sólový?

GS: Za prvé je šialene ťažký na nosenie!(Smiech.) Mnohí saxofonisti si povedia, že nebudú predsa ako blázni takéto ťažké hebedo vláčiť po celý zvyšok života. Naozaj som presvedčený, že jedným z bodov jeho nepopularity je konštrukcia. Hráč musí byť schopný zvládať nástroj rezonujúci skutočne hlboko. Barytón nie je príliš atraktívnym, čo sa komerčného využitia týka. V jazzovej histórii nájdete jediného komerčne úspešného barytonistu – Mulligana, pričom altkárov a tenorákov je mnoho. Stať sa lídrom-barytonistom je nesmierne ťažké. Hrám na tomto nástroji tri dekády a s vlastnými projektami začínam až teraz, keď mám 53 rokov. Nesťažujem sa, len konštatujem, že to v porovnaní s kolegami saxofonistami naozaj trvá skutočne dlho.

* Akú popularitu má tento nástroj u mladej generácie v Amerike?

GS: Chvalabohu musím povedať, že barytonistov je pomerne dosť, dokonca mnohí z nich sa o tento nástroj zaujímajú správnym spôsobom – sú mu ochotní podriadiť všetko, pretože to je jediná cesta ako uspieť. Neustále stretávam hudobníkov schopných precítiť úžasnú rezonanciu, ktorú vám dokáže poskytnúť len barytón. Samozrejme nemôžem čakať, že sa na univerzitu prihlási 30 hráčov; skôr sa stretávam s prípadmi, keď na barytón prechádzajú tenoristi z dôvodu plných stavov. Mnohí z nich sa potom nedokážu s nástrojom stotožniť a on sa nestane ich hlasom.

* Váš tón je popri svojej hutnosti nesmierne jemný a kultivovaný – ako sa vyvíjala vaša hra?

GS: Keď sa postupom času meníte ako osobnosť, mení sa váš koncept a prístup k samotnému hraniu. Hudba odráža váš osobný život, vaše skúsenosti, dosiahnuté víťazstvá, ale aj prehry, ktoré ani v reálnom živote nedokážete schovať. Pri hraní je to podobné. Pokiaľ by som mal označiť nejakú zmenu, tak dnes sa cítim omnoho sebaistejším v tom čo robím a ako hrám. Pred 20-timi rokmi som mnohé veci nasledoval intuitívne, ale dnes cítim, že som sa konečne našiel. Vplyvy, ktoré som nasledoval sa v istom zmysle rozmenili a rozpustili v mojom vlastnom štýle. Postupne sledujem ako sa mladí muzikanti snažia „obkukať“ môj spôsob hrania. Je to prirodzený proces, pretože pred rokmi som postupoval rovnako.