Kto je niekoľkonásobným víťazom prestížnych ankiet Jazz Journalist Award a Down Beat Critics Poll v kategórii barytónsaxofón? Vzrastom nenápadný, ale povahou i spôsobom hry živelný saxofonista Gary Smulyan (1956). V Európe ho máme možnosť zažiť predovšetkým ako člena vynikajúcich ansámblov Vanguard Jazz Orchestra (niekdajší Mel Lewis/Thand Jones Big Band) alebo Dave Holland Big Band. Na posledných dvoch ročníkov festivalu Jazz Baltica sa však predstavil aj v rámci Sax Conclave alebo špeciálneho projektu klaviristu Dona Friedmana. K obrovským zážitkom patrilo sledovať tohto hráča v rámci ansámblovej súhry v jeho domovskom Vanguard Jazz Orchestra, vo chvíľach, keď skóroval každým výstupom v rámci voľnej jam-session alebo keď nám s Patrickom v neskorých nočných hodinách vytruboval, vláčiac svoj obrovský barytónsaxofón po chodbách zámockého komplexu.

* Vaše albumy, napríklad tie, ktoré vyšli na značke Criss Cross Jazz, sa v Európe hľadajú naozaj ťažko...

GARY SMULYAN: Je to škoda, že sa moje albumy nedostávajú k poslucháčovi, avšak dnes nie je problém objednať ich prostredníctvom internetu. S nahrávaním pre túto holandskú spoločnosť som však skončil a môj najnovší projekt High Noon s podtitulom The Jazz Soul of Frankie Laine vychádza v Reservoir Records. Frankie Laine bol vynikajúcim americkým spevákom a songwriterom. Všetci poznajú jeho nádhernú pieseň We´ll Be Together Again, málokto však tuší, že napísal množstvo iných fantastických piesní. Na albume z nich predstavujem okrem titulnej aj When You're in Love alebo A Man Ain't Suppose to Cry v aranžmánoch, ktoré Mark Masters napísal pre moje noneto s s trubkárom Joe Magnarellim, hornistom Johnom Clarkom, saxofonistami Dickom Oattsom a Scottom Robinsonom (ten na albume zahral aj jedno z najúžasnejších basklarinetových sól aké som kedy počul!), trombónistom Johnom Fedchockom, klaviristom Pete Malinvernim, kontrabasistom Andym McKeem a bubeníkom Stevom Johnsom.

* Akou výzvou bolo pre vás „oprášiť“ skladby Peppera Adamsa na albume Homage?

GS: Jeho hudba ostáva pre mňa neustálou výzvou, či už harmonicky, rytmicky alebo vôbec technicky, pretože Adams písal nemierne komplikované témy. Pociťoval som potrebu nahrať tento album, zviditeľniť jeho hudbu týmto spôsobom, ako aj poukázať naňho ako na výnimočného skladateľa. Pri nahrávaní Homage bolo mojou najväčšou poctou stráviť niekoľko hodín v štúdiu po boku Tommyho Flanagana, čo som považoval za vrchol svojej dovtedajšej kariéry. Flanagan nemá vo zvyku vystupovať ako sideman, skôr ostáva verný svojmu triu. Myslím, že v tomto prípade zavážil jeho osobný vzťah k Adamsovi, s ktorým sa stretával v Detroite. Napriek tomu som jeho účasti nemohol uveriť až do chvíle, keď sme stáli vedľa seba v štúdiu. Ináč čo sa týka Adamsa, nedávno dokončil Gary Corner jeho biografiu obsahujúcu aj 4 CD so všetkými jeho skladbami v podaní štyroch rôznych kapiel od klavírneho tria až po sexteto. Pre Adamsových obdivovateľov to bude fantastická vec!

* Pristupujete k adaptovaniu štandardov na barytónsaxofón zvláštnym spôsobom?

GS: Nemyslím, že je v tom čosi špecifické. Je to záležitosť „ear trainingu“ – hudbu musíte počuť ešte predtým, ako ju zahráte. Pre hudobníka je omnoho lepšie, keď dobre počuje a je menej technicky zdatným ako naopak. V tomto prípade vám nepomôže ani bleskurýchla technika. Prsty plnia len to, čo sa odohráva vo vašej hlave a v ušiach. Opačne to neplatí.

* Čo odkážete prípadným záujemcom hry na tento nástroj?

GS: Barytónsaxofón je v prvom rade záležitosť zvuku pri hraní dlhých tónov. Tie cvičte každodenne skutočne precízne, pretože sú kameňom úrazu väčšiny hráčov. Dobrý zvuk dosiahnete len vtedy, keď budete mať nad nástrojom plnú kontrolu. Rovnako každý deň transkribujte sóla velikánov, všímajte si ich zvuk, nuansy, pretože to značne dokáže posunúť vaše počutie a vnímanie hudby. Jazz v sebe prepája to, čo počujete, čo cítite, čo si myslíte a najmä čo z toho všetkého dokážete preniesť do svojej hry. V tom sa jazz odlišuje od športových cvičení.

* Mnohí barytónsaxofonisti, napríklad Hamiet Bluiett, využívajú altissimový alebo tenorový register. Ako je to u vás?

GS: Nielen Bluiett, ale aj Nick Brignola alebo Ronnie Cuber v ňom sú fantastickí. Ja tieto registre nevyužívam, pretože necítim, že by som ich v rámci svojej výbavy nevyhnutne potreboval. Najkrajšou a najosobitejšou vlastnosťou barytónu je jeho hlboká poloha a nízke tóny. Pokiaľ chce niekto hrať vyššie, prečo nesiahne po tenorsaxofóne?(Smiech). Samozrejme by nebolo nič nudnejšie, ako keby všetci hudobníci zneli rovnako. Rôznorodosť je korením jazzu, pretože mu dáva zmysel.

* Účinkujete aj s inými barytonistami – príkladom je niekdajší projekt Three baritone sax players s Nickom Brignolom a Ronniem Cuberom...

GS: Mám rád podobné projekty. Ešte kým žil Nick, hrávali sme hodne v Európe aj v štátoch, po jeho predčasnej smrti sme však nenašli hráča s podobným drivom a energiou. Teraz hrávame v rôznych konšteláciách s Charlesom Davisom, Harrym Johnsonom, Scottom Robinsonom. Obsadenie troch barytónov a rytmickej sekcie je naozaj veľmi nezvyčajné.

* Je zvláštne, že aj barytónsaxofonista vo vašej pozícii funguje sólovo len minimálne – vaše hlavné aktivity sú práve tie v súvislosti s Vanguard Jazz Orchestra, Dave Holland Big Band alebo Dizzy Gillespie All Star Big Band. Aké sú vaše vlastné projekty?

GS: Moje obľúbené obsadenie je trio s kontrabasom a bicími. Mám niekoľko albumov s Christianom McBrideom a Billym Drummondom. Samozrejme túžim, aby so mnou títo páni hrávali pravidelne, avšak obaja sú natoľko vyťažení, že to nie je možné. Novším projektom je The Bach Late Night Show s fantastickým holandským barytónsaxofonistom menom Henk Van Twillert, ktorý je podľa mňa najlepším klasickým barytonistom na svete. Twillert hrá na barytóne Bachove violončelové suity; počas dvoch setov v rámci jediného večera ich zahrá všetkých šesť! Podstata projektu spočíva v tom, že do niektorých častí improvizujem. Vytvárame tak spolu zaujímavý a spontánny kontrapunkt. Verím, že v budúcom roku sa nám podarí cestovať spolu po Európe, pretože je to nesmierne pôsobivý a zaujímavý projekt. Myslím, že by sme mohli uspieť skôr mimo okruhu jazzových festivalov, napríklad na podujatiach konfrontujúcich starú a súčasnú hudbu.

* Na Slovensku máme festival podobného zamerania – Konvergencie. Tento rok tam napríklad vystupoval váš kolega barytónsaxofonista John Surman s vokalistom Johnom Potterom, hráčom na barokovú gitaru Stephenom Stubbsom a slovenským huslistom Milošom Valentom.

GS: Surmana ako hráča obdivujem; bolo by úžasné predstaviť sa na tomto slovenskom festivale s bachovským projektom. Skúste nás ponúknuť organizátorom.