Trubkára Terella Stafforda (1966) označil za jedného z najväčších hráčov súčasnosti klavirista McCoy Tyner, ktorý ho angažoval ako člena svojho sexteta. Od polovice 90-tych rokov však o Stafforda prejavovali záujem ďalší významní bandlídri ako: Benny Golson, Kenny Barron, Jimmy Heath alebo Jon Faddis. Popri vlastných zoskupeniach, s ktorými nahral päť albumov (najnovší Taking Chances, MaxJazz 2007), sa Stafford v štúdiu objavil po boku Diany Krall, Alvina Queena alebo ako člen Bigbandu Boba Mintzera. Rodák z Miami natrvalo zakotvil v prestížnom a mnohými cenami ovenčenom Vanguard Jazz Orchestra (známym aj ako Thad Jones–Mel Lewis Orchestra), s ktorým sme ho mali možnosť vidieť na poslednom ročníku festivalu Jazz Baltica.

* Prečo ste sa rozhodli pre trúbku?

TERELL STAFFORD: Odmalička som miloval zvuk trúbky a tiež ma vždy fascinoval koncept hrania celej škály tónov len pomocou troch ventilov. Rovnako som obdivoval vokalistov a keďže spievať neviem, trúbka je nástrojom, prostredníctvom ktorého dokážem „vyspievať“ to, čo cítim vo svojom vnútri. Je to neustála výzva aby som dokázal zahrať veci, ktoré počujem v hlave, keďže sa moje hudobné myslenie vyvíja, som nútený napredovať aj technicky ako trubkár. Predovšetkým mi ale záleží na zvuku, ostatné je druhoradé. Môj prvý učiteľ mi neustále pripomínal aby som sa zameral práve na zvuk, pretože podľa neho moju hru posudzujú poslucháči.

* Podobne ako mnoho jazzmanov ste začali študovať klasickú hudbu na univerzite. Prečo ste presedlali na jazz?

TS: Bola to v prvom rade obrovská výzva, pretože celý dovtedajší život som zasvätil klasickej hudbe a všetci moji klasickí kolegovia mi tvrdili, že to nedokážem. Mnohí priatelia ma odrádzali aby som nebláznil, pretože sa po rokoch hrania klasiky nedokážem skutočne „odviazať“. Napriek tomu som skóroval a už len kvôli tomuto zisteniu to stálo za to! Mnohí ma však na mojej umeleckej ceste podporovali a som im za to nesmierne vďačný.

* Hudobníci v kľúčových obdobiach jazzových dejín nemali možnosť inštitucionálneho vzdelávania – je to užitočné v súčasnosti?

TS: Jazzové školstvo mladých hudobníkov nesmierne posúva dopredu. Keď som začínal s hudbou, nebol jazz bežnou súčasťou učebných osnov, čiže nemal by som na výber ani keby som sa preň rozhodol už v detstve. Situácia sa neskôr našťastie zmenila - avšak ani možnosti, ktoré sa neskôr v mojom okolí vyskytli, som nevyužíval – príliš som sa upriamoval na klasiku. Mladí muzikanti majú dnes neporovnateľne väčšie možnosti na školách, o nahrávkach alebo notách, ku ktorým sa ľahko dostanú prostredníctvom internetu, ani nehovorím. Prakticky neexistuje nič, k čomu by ste sa v relatívne krátkom čase nevedeli dostať. Na druhej strane vzniká omnoho väčšie riziko pri selektovaní potrebného ako aj pri tom, aby hudba pre nich neznamenala len techniku, ale najmä emócie. Jazzové umenie vonkoncom nespočíva v technickom zvládnutí toho-ktorého licku.

* Pokiaľ sledujete súčasnú scénu v Spojených štátoch - nadväzujú mladí hudobníci na tradíciu alebo sa skôr snažia o vytvorenie niečoho nového?

TS: Ideálom je samozrejme kombinácia oboch. Vysvetlím to na príklade varenia: milujem tradičnú južanskú kuchyňu – rebierka na barbeque spôsob, zemiakový šalát, sladký zemiakový koláč, black eyed peas, ... Pokiaľ čokoľvek z toho pripravujem, pridržiavam sa receptov mojej starej mamy. To je tradícia. Niekedy mám však chuť vyskúšať čosi iné: vtedy začnem experimentovať s novými koreninami, vynechám nejakú ingredienciu a namiesto nej pridám trebárs sušené borievky. V podstate postupujem podľa tradičných návodov do ktorých však vmiešavam vlastnú fantáziu. Presne o tomto je jazz. Stále počúvam Louisa Armstronga, Roya Eldridgea, Cottieho Williamsa, Dizzyho alebo Milesa – sledujem aké prostriedky využívajú, akým spôsobom sa dokážu vysporiadať s určitými vecami, čiže ostávam spätý s históriou, ktorá tu bola predo mnou. Na druhej strane však nevyhnutne potrebujem dať hudbe aktuálny rozmer, pretože sa odohráva práve teraz a nie pred 30 alebo 50 rokmi. Mojou úlohou je absorbovať tradíciu, ale vytvoriť svoj vlastný hlas, podľa ktorého ma bude možné identifikovať.

* V jazzových dejinách nachádzame množstvo osobitých a rozpoznateľných orchestrálnych hráčov: Paula Gonsalvesa u Duke Ellingtona, Johnyho Hodgesa alebo Colemana Hawkinsa u Counta Basieho. Čo vám dáva orchestrálne hranie?

TS: Hranie v orchestri je čosi úžasné a pomáha mi ostať komplexným hudobníkom. Za mnohé vďačím vedúcemu trubkárovi Vanguard Jazz Orchestra Frankovi Greenemu, ktorý má bohaté skúsenosti z mnohých ďalších orchestrov. Predtým som hrával skôr v menších zoskupeniach a práve Frank mi ukázal v čom spočíva podstata orchestrálneho hráča, akým spôsobom môžeme formovať trúbkovú sekciu a prostredníctvom nej celý orchester. Je to neustály proces a aj po rokoch hrania s VJO sa to neustále učím. Najradšej by som bol, keby som nemusel hrať žiadne sóla, pretože k plnej spokojnosti mi postačuje koncept orchestra so svojou hutnou zvukovosťou. Je to jedinečný pocit pokiaľ znie orchester ako jednoliaty organizmus! Pokiaľ hráte sólo, potrebujete zaujať na úkor vašich spoluhráčov. Keď však šestnásť ľudí frázuje rovnako a spoločne ťahá za jeden povraz, je to úžasné!

* Ako často s orchestrom hrávate?

TS: Každý pondelok hráme v našom domovskom klube Village Vanguard, samozrejme nie vždy v rovnakom personálnom zložení, pretože každý z nás má rozbehnuté vlastné projekty. Sme však ako jedna rodina a keď sa po nejakom čase vrátite, všetci vám dávajú najavo, že vás radi opäť vidia. Je to dobrý pocit.

* Ako líder ste podpísaný pod viacerými albumami, napríklad pod koncertným Taking Chances (MaxJazz 2007).

TS: Na tomto albume sa necítim natoľko bezpečne nielen z dôvodu líderstva, ale aj preto, že som počas živého nahrávania vedel, že ďalšiu šancu jednoducho nedostanem. Koncertné nahrávky sú v tomto pomerne riskantné, pretože pokiaľ vy môžete mať dobrý deň a podarí sa vám fantastické sólo, váš spoluhráč na tom môže byť opačne a celú nahrávku posunie dole. Taking Chances sme nahrávali počas dvoch večerov v klube a z dôvodov, ktoré som spomínal som nesmierne vďačný za druhý večer, ktorý bol nepomerne vydarenejší ako ten prvý.