Meno klarinetistu a saxofonistu Bennieho Maupina (1940) poznajú mnohí predovšetkým z nahrávok, na ktorých sa tento umelec zúčastňoval „len“ ako sideman. Práve hlboká zvukovosť Maupinovho basklarinetu „prebublávala“ objavnými jazzrockovými a jazzfunkovými vulkánmi definovanými míľnikmi v podobe albumov Bitches Brew (1969) a On the Corner (1972) trubkára Milesa Davisa.
Univerzálneho hráča si neskôr „osvojil“ pre svoje nekonvenčné sexteto Mwandishi a jazzfunkovejšiu formáciu Headhunters legendárny Herbie Hancock. Uňho Maupin podľa želania kapelníka striedal saxofóny (soprán, alt, tenor, saxello) a flauty (altová flauta, pikola) s basklarinetom.

Umelec, ktorý podobne ako jeho dlhoročný kapelník Herbie Hancock, oslávi tento rok sedemdesiatku (!) poskytol portálu skjazz.sk rozhovor, v ktorom nevynechal okolnosti štúdiových sessions vedených jeho súčasnými či bývalými „šéfmi“.


* Vaša kariéra začínala v Detroite – v meste, ktoré preslávil soul, funk alebo r & b hudba vydavateľstva Motown. Pociťovali ste po vašom presídlení do New Yorku zmenu v hudobnom zmýšľaní?

BENNIE MAUPIN: Newyorské prostredie 60-tych rokov muselo poznamenať každého, kto sa v jeho okolí ocitol, pretože toto mesto jednoducho dýchalo jazzom. Do vplyvnej jazzovej komunity sa mi podarilo začleniť v pomerne krátkom čase, keď som začal hrávať s Pharoahom Sandersom, McCoyom Tynerom alebo Leem Morganom. Viete, keď vás takíto fantastickí muzikanti dokážu prijať medzi seba, je to fantastický pocit a istá satisfakcia za to, čo všetko ste dovtedy museli hudbe obetovať. Najprekvapujúcejším bol pre mňa spôsob vzájomnej komunikácie – skutočne sme žili ako veľká komunita, zaujímali sa nielen o to, čo prevratné sa deje v rámci hudby, ale otvorene sme sa bavili aj o problémoch v osobnom živote. Tento moment sa v súčasnom jazzovom dianí vytratil. Hudobníci komunikujú prostredníctvom neosobných emailov, hranie sa dohaduje cez mobilné telefóny a práve to odosobnenie sa prenáša aj do hudby.

* Koncom 60-tych rokov ste nastúpili k Milesovi Davisovi, ktorého inovatívnosť v tom období spela k fúzovaniu jazzu s funkovou a rockovou hudbou...

BM: Miles ma myslím zaregistroval počas nejakého hrania s McCoyom Tynerom. Bol si ma vypočuť v klube – týmto spôsobom v tom čase vyhľadával muzikantov pre nové projekty. Keď sa mi neskôr ozval s ponukou vravel, aby som do štúdia priniesol len basklarinet. Bol som trochu nervózny, pretože s výnimkou muziky, ktorú robil Eric Dolphy, bol tento nástroj dovtedy vnímaný skôr ako súčasť dychovej sekcie v orchestri. Miles mal však presne na mysli zvukové spektrum, ktoré možno z nástroja, považovaného za ťažkopádny, dostať. Počas hrania s ním som hral výlučne na basklarinete a Milesovi som vďačný, že ma „prinútil“ objavovať nové možnosti nástroja.

* Jedným z najúžasnejších nápadov kultového albumu Bitches Brew je „prebublávanie“ vášho basklarinetu vynárajúceho sa z hĺbky. Ako sa zrodila táto idea?

BM: Nahrávanie s Milesom bolo vždy obrovským, mohol by som povedať, metafyzickým zážitkom. Mnohé z vecí tam jednoducho fungovali samé od seba, pred vstupom do štúdia málokto tušil čokoľvek z toho, čo sa bude diať. Bitches Brew bolo improvizovaným sedením nad vopred určenými rytmickými štruktúrami a pri ich zvukovej realizácii nám Miles poskytoval úplnú slobodu. V mojom prípade mal len predstavu hlbokej basklarinetovej farebnosti, avšak realizáciu a spôsob nechal úplne na mne. Bolo to fantastické! Pokiaľ vám niekto ako Miles dá najavo, že sa na vás dokáže úplne spoľahnúť, toto presvedčenie vás dokáže nesmierne vyhecovať, ale samozrejme aj zaväzovať.

* Hrali ste spolu repertoár Bitches Brew aj na koncertoch?

BM: Nebol som súčasťou Milesovej koncertnej zostavy, hral som len na niekoľkých záskokoch s Wayne Shorterom a Jackom DeJohnettom. Spomínam si, ako sa vtedy Miles pri vstupe do miestnosti opýtal: „Priniesol si aj tú srandovnú píšťalu?“ Myslel tým samozrejme basklarinet.

* V 70-tych rokoch si vás ako univerzálneho hráča „uzurpoval“ Herbie Hancock pre svoje zoskupenia Mwandishi a Headhunters. Nakoľko bolo rozdielné fungovať v hardbopových kapelách 60-tych rokov, fusion formáciách na prelome 70-tych rokov a neskôr zostavách nadbiehajúcich tanečnej hudbe?

BM: Nebol v tom nijaký rozdiel, pretože sme stále hrali hudbu, ktorá aktuálne reagovala na všetko, čo sa v tom období dialo. V 70-tych rokoch kraľoval Hendrix a jazzmanov vzrušovala jeho živočíšnosť podobne, ako iných hudobníkov. On bol jedným z dôvodov, prečo sme hrali takto... Ďalšou zmenou bol exodus mnohých jazzmanov z New Yorku do Los Angeles. Presťahoval sa tam Herbie, Wayne Shorter, Freddie Hubbard, Joe Henderson... Všetky tieto zmeny naša hudba stále odrážala.

* V súčasnosti ste napríklad členom koncertnej zostavy klávesistu Johna Beasleyho (na Slovensku sa predstavil v rámci koncertov skupiny Leeho Ritenoura v roku 2008, pozn. autora). Čo pre vás znamená účasť na jeho projekte Letter to Herbie (Resonance Records 2008)?

BM: Nepovedal by som, že ide len o moju účasť v Johnovej kapele, pretože Letter to Herbie skôr vnímam ako all-stars projekt bez dominujúceho lídra. John projekt zastrešil, výrazne prepracoval Herbieho skladby a prepojil ich do jedného celku. Napríklad melódiu Maiden Voyage podložil rytmickými a akordickými štruktúrami inej skladby Tell Me a Bedtime Story a výsledok nazval Bedtime Voyage. Je pre mňa dobrodružstvom hrať tieto kompozície po rokoch, pretože je to stále prvotriedny materiál. S Herbie Hancockom som spolupracoval skôr na tanečných projektoch, teraz sme sa s Johnom vrátili do modálneho a hardbopového obdobia Maiden Voyage.

* Čo hovorí na podobné projekty Herbie?

BM: Zatiaľ som s ním o tom nehovoril. Pravdupovediac netuším, či sa k nemu album dostal, aj keď predpokladám, že John by jeho názor počul veľmi rád.

* Nedávno ste v Európe koncertovali s mladými poľskými hudobníkmi: klaviristom Michałom Tokajom, kontrabasistom Michałom Barańskim a bubeníkom Łukaszom Żytom, ktorých ste pozvali aj na nahrávanie svojho albumu Early Reflections (Cryptogramophone 2008 / Hevhetia). Ako sa vám spolupracovalo?

BM: Sú to napriek svojmu veku hotoví muzikanti! Odporúčal mi ich kontrabasista Darek Oles (Darek Oleszkiewicz je pôvodom poľský kontrabasista žijúci v Los Angeles, pozn. autora), ktorý so mnou hral na mojom predposlednom albume Penumbra. Ako ste mohli vidieť aj na koncerte v Košiciach, funguje nám to spolu výborne.