Americký bubeník, perkusionista a skladateľ Bobby Previte (1951) sa v našich končinách neobjavuje často. Od roku 2001, keď na Bratislavských jazzových dňoch vystupoval so svojou kapelou Bump The Renesaince, však predstavil v kluboch a na festivaloch v okolitých krajinách viaceré zo svojich aktivít: sólový projekt Dialed In s videoumelcom Benton-C Bainbridgeom, kvarteto The Coalition of the Willing s gitaristom Charliem Hunterom, kvarteto Strike s organistom Marcom Beneventom a dvoma saxofonistami, power trio The Beta Popes, duo Swami LatePlate s hráčom na klávesové nástroje Jamie Saftom...

Bobby je skutočne pozoruhodnou osobnosťou. Dôkazom je rozhovor z jazzového festivalu v Saalfeldene, ktorý začínal potulkami po festivalových baroch a márnym hľadaním Bobbyho obľúbeného drinku Gin-tonic. Keďže sme gin nenašli, Bobby v zúfalstve pristal na podivnú kombináciu vodky s tonikom a rozhovor mohol začať...

* Na festivale v Saalfeldene ste pravidelným hosťom: v posledných rokoch ste tu uviedli svoje sólové projekty a spolupráce s Johnom Zornom, Elliottom Sharpom... Ako ste sa dostali k bicím nástrojom?

BOBBY PREVITE: Je zvláštne, že som nakoniec skončil za bicími, pretože som začínal ako gitarista a dodnes na gitaru hrávam. Za súpravou bicích nástrojov sa však cítim najkomfortnejšie a v skutočnosti je to jediný inštrument, prostredníctvom ktorého dokážem vypovedať o sebe a o svojich pocitoch. Zrejme to bude znieť ako strašné klišé, ale pravdou ostáva, že bicie si skôr našli mňa ako ja ich. Myslím však, že na tom nie je nič zaujímavé. Aj keby bolo, určite nemáte dostatok času, aby som Vám to teraz celé vyklopil. (Smiech.)

* Koho ste nasledovali v období hľadania vlastného štýlu?

BP: Mal som samozrejme svojich hrdinov a nebolo ich málo. Neviem však, či by som ich mal prezradiť.

* Študovali ste bicie nástroje, ale aj ekonómiu. Spomínate si na chvíľu, keď ste sa rozhodli pre scénu experimentálnej hudby?

BP: Nebolo to celkom moje rozhodnutie, pretože v týchto veciach si človek nevyberá. Rozhodli ste sa pre svoju manželku, keď ste ju prvýkrát zbadali? Nie, jednoducho ste zrazu cítili, že pre vás znamená omnoho viac, ako ostatné dievčatá, že je špeciálnym človekom. O týchto veciach v živote vo väčšej miere nerozhodujeme; jednoducho sa stanú a berieme ich ako skutočnosť. Podobne to bolo so mnou a experimentovaním, avantgardou. Keď som začal spoznávať túto scénu a pohyboval sa okolo ľudí ako sú John Zorn, Wayne Horwitz alebo Elliot Sharp, jednoducho som cítil, že je to ono. Táto hudba mi poskytuje úplne iný priestor vnímania. Každý z nás je odlišný, každý má rád inú muziku, páčia sa mu iné dievčatá. Myslím, že táto rôznorodosť je len prospešná a pre dobro veci.

* Rôznorodosť je korením vašich projektov – keď porovnáme experimentálny a zvukovo navrstvený Music For Drums, minimalistický The 23 Constellations of Joan Miró alebo rockovejšie posadený The Coalition of a Willing, kde ste ponechali spoluhráčom voľnejší priestor...

BP: Vy musíte byť mojim fanúšikom, keď ste v posledných rokoch videli toľko mojich projektov! (Smiech.) Ale vážne, svojim spoluhráčom naozaj poskytujem voľnosť. Nielen preto, že to považujem za potrebné, ale najmä preto, že je to najlepšie, čo môžem ako pre nich, tak pre svoju hudbu, urobiť. Pokiaľ by som chcel všetko predpisovať, môžem si najať menej výrazné osobnosti, ktoré budú len plniť moje pokyny. Každý z mojich partnerov – či už je to basgitarista Brad Jones, saxofonista Wolfgang Puschnig, gitarista Charlie Hunter alebo trubkár Steve Bernstein – je diametrálne odlišnou osobnosťou a každý z nich vnáša do hudby svoje vnútro, svoju osobitosť. Práve na tomto budujem svoje rôznorodé projekty.

* S kapelou Bump The Renesaince ste sa pred ôsmymi rokmi predstavili aj na Slovensku. Nadväzujú The New Bump s albumom Set The Alarm For Monday na tento úspešný projekt?

BP: Je tam samozrejme spojitosť, čo nakoniec prezrádza aj názov tejto inovovanej kapely. Okrem základného obsadenia s tenorsaxofonistom Ellerym Eskelinom, vibrafonistom Billom Warem a basgitaristom Bradom Jonesom som do kapely prizval trúbkára Stevena Bernsteina a ďalšieho bubeníka Jima Puglieseho. Okrem toho som Set The Alarm For Monday komponoval ako suitu, ktorá svojou atmosférou evokuje filmy-noir. Je to v istom zmysle pocta starej kinematografii a koncept kapely na túto skutočnosť nadväzuje.

* Pokiaľ spomínate koncept – práve ten sa pri sledovaní vašich projektov javí omnoho dôležitejším ako vaše samotné hranie...

BP: Som rád, že ste to povedali, pretože presne o to mi ide. Nikdy som nechcel byť len bubeníkom – cvičeným robotom určujúcim rytmus. Chcem predovšetkým modifikovať zvuk kapely a smerovanie samotnej hudby – to všetko popri voľnosti a slobode, ktorú svojim hráčom poskytujem.

Na ďalšie z pripravených otázok žiaľ nedošlo, pretože ma zradili baterky v diktafóne a tak som s ospravedlnením ukončil rozhovor smerujúci k čoraz zaujímavejším témam. Počas posledných odpovedí Bobby sŕkal vodku s tonikom a stával sa odviazanejším. Na situáciu s baterkami reagoval ponaučením: „Nikdy netreba vyhasnúť“, (stratiť energiu), čo sa vonkoncom netýka len batérii v diktafóne, ale života ako takého...