Amerického trubkára Stevena Bernsteina označuje internetový portál All About Jazz „za jedného z najpracovitejších osobností hudobného biznisu“. Pravdou ostáva, že okrem prevázkovania autorských projektov – úspešného kvarteta Sex Mob, tria Spanish Fly alebo Millenial Territory Orchestra, sa tento hudobník objavuje po boku žánrovo rôznorodých osobností ako: Leonard Cohen, Marianne Faithfull, David Murray, Sting, Nicholas Payton, Medeski Martin and Wood, Don Byron...

Bernsteinova formácia Sex Mob získala v prestížnej ankete Downbeat Critics Poll prvenstvo v kategóriách Beyond Group a Acoustic Jazz Group – Talent Deserving Wilder Recognition (2002). Podobne v ankete Jazz Journalists Association zvíťazil tento umelec v kategórii Rare Brass (2003), v nasledujúcom roku získal v Downbeat Critics Poll prvenstvo ako najlepší aranžér – Talent Deserving Wilder Recognition (2004), jeho Millenial Territory Orchestra skončil na druhom mieste medzi bigbandami (2004) a Bernstein bodoval v kategórii Rising Star Arranger (2005, 2006).

Steven Bernstein je častým hosťom jazzového festivalu v rakúskom Saalfeldene. V rámci posledného ročníka v roku 2009 tam v európskej premiére prezentoval so svojimi spoluhráčmi (Peter Apfelbaum – tenorsaxofón, Dana Leong – violončelo a trombón, Ben Goldberg – klarinet, John Schott a Brandon Ross – gitara, Devin Hoff - basgitara a dvojica bubeníkov Scott Amendola a Josh Jones) prezentoval projekt Diaspora Suite.

* Patríte k najinovatívnejším trubkárom súčasnej scény a to nielen preto, že hráte na znižcovej trúbke (slide trumpet). Kedy ste sa pre tento nástroj rozhodli?

STEVEN BERNSTEIN: Bolo to skutočne dávno a jediným, kto bol za to všetko zodpovedný je Louis Armstrong. Tento človek ma kedysi nakopol tak intenzívne, že ma to drží doteraz. (Smiech.) Spomínam si, keď sme si ešte počas základnej školy mohli zvoliť nástroj, na ktorý by sme sa učili hrať. Samozrejme som siahol po trúbke, pretože v tom čase všetky rádiá a televízne programy omieľali Hello Dolly. To bol skutočný hit! Louis sa mi zdal strašne v pohode a tak som si povedal, že to s trúbkou skúsim aj ja.

* Odkiaľ ste prišli na nápad so slide trumpet? Bolo to z dôvodu možnosti plynulejších glissánd, ktoré majú bližšie k ľudskému hlasu?

SB: Na tento nápad som prišiel koncom 70-tych rokov, keď som rozbiehal svoje prvé kapely. Chcel som, aby zvuk mojej trúbky znel prirodzenejšie, aby sa dokázal medzi tónmi doslova kĺzať. Vždy som to závidel trombonistom, aj keď som sa nechcel vzdať charakteristickej trúbkovej zvukovosti. Znižcová trúbka bol tým najlepším kompromisom. Spomínam si, ako sa za mnou raz po koncerte zastavil Dave Douglas a krútiac hlavou sa ma opýtal: „Ako na tom dočerta cvičíš?“ (Smiech.) Vtedy som ešte cvičil minimálne, skôr som čerpal z toho, čo som nadobudol pri štúdiu klasickej trúbky. Nemal som v skutočnosti žiadnu zvláštnu ideu, čo všetko by som mohol s týmto nástrojom dokázať. Stále som si hovoril: „Budem hrať na slide trumpet a uvidím, kam ma tento nástroj povedie.“ Dave ma ale v mnohom inšpiroval, začal som sa trúbke venovať omnoho dôkladnejšie a čoskoro som bol schopný rozbehnúť omnoho variabilnejšie – a ako sa ukázalo aj úspešnejšie – projekty, napríklad Sex Mob.

* V jednom z rozhovorov ste spomínali, že impulzom k Sex Mob boli práve The Lounge Lizards saxofonistu Johna Lurieho, s ktorými ste hrávali desať rokov. Obe tieto kapely okrem živelnosti ponúkajú nápaditosť, humor, paródiu, zabávačstvo, ktoré vraj v súčasnom jazze postrádate...

SB: Zrodenie Sex Mob sa v mnoho podobalo mojím začiatkom so znižcovou trúbkou: chcel som založiť „inú“ kapelu, prostredníctvom ktorej by sme dali známym skladbám diametrálne odlišnú podobu. Ani v najmenšom som však netušil, akou cestou sa mám vydať. Rovnako ako v mojich začiatkoch som sa nechal viesť inštinktom a tiež ľuďmi, ktorých som mal okolo seba. Výsledok – vezmite si napríklad album Din of Inequity s coververziami Live and Let Die, Macarena, Come Sunday alebo Goldfinger – prekvapil nás samotných.

* Ako sa Sex Mob zmenili postupom času?

SB: Myslím, že výrazne; čo by ste nakoniec čakali od štyroch hudobníkov, ktorí hrajú ako o život a navyše sú spolu takmer 15 rokov? Myslím si, že dnes sme v lepšej forme ako kedykoľvek predtým. Nakoniec netvrdíme to len my, ale aj mnohí, ktorí nás počas našej existencie sledovali. Navyše nekopírujeme nikoho, ale vytvárame vlastný žáner. Nezasekli sme sa na mŕtvom bode, od ktorého by sme sa odrážali celé roky len kvôli tomu, že má daná koncepcia u poslucháčov úspech.

* Sex Mob sú napriek tomu úspešnou kapelou dokonca v miere, o akej sa väčšine jazzových hudobníkov len sníva: vaše klipy rotujú na hudobných televíznych staniciach, účinkovali ste v Saturday Night Live, dostávate nominácie na ceny Grammy... Prekvapuje vás to?

SB: Nemyslím si, že sme až tak úspešná formácia, usilujeme sa len o búranie bariér. Hnevá ma škatuľkovanie ako aj to, keď si niekto danú hudbu nevypočuje principiálne len z dôvodu, že má nálepku jazz, pop, world... Dnes už nie je doba, v ktorej sú jazzoví hudobníci hviezdami, ako tomu bolo kedysi. Preto sa jazzmani v súčasnej dobe nemôžu stavať do pozície výnimočnosti, ale musia sa naučiť nachádzať si cestu najmä k mladým poslucháčom. Nemali by sa brániť žánrovým prienikom. Práve oni by mali pre súčasnú generáciu objavovať hudbu, ktorú by si mladí ľudia mohli časom zamilovať. Iné východisko na prežitie jazzu nevidím.