Bubeník Andrew Cyrille (ročník 1939) patrí k prominentným postavám avantgardného jazzu. Rodák z Brooklynu prešiel klasickým školením (Juilliard School of Music), nasledovali učňovské roky pod dohľadom swingových a bebopových velikánov (Mary Lou Williams, Sir Roland Hanna, Coleman Hawkins, Junior Mance). Desaťročie (1964–1975) strávil v kapele klaviristu Cecila Taylora, s ktorých nahral niekoľko albumov „zlatého fondu jazzovej avantgardy“ (Unit Structures, Akisakila). Od 70-tych rokov sa Cyrille venoval sólovým projektom a spoluprácam s Rashiedom Alim, Billym Bangom, Kennym Clarkeom, Muhalom Richardom Abramsom... V posledných rokoch je členom kapely saxofonistu Davida Murraya, s ktorým nahral album Sacred Ground (Justin Time 2007).
Hudobníka, ktorý prednedávnom (10. november) oslávil sedemdesiat rokov som zastihol niekoľko minút po záverečnom koncerte festivalu v rakúskom Saalfeldene.

* Vďaka za fantastický koncert! Je skutočným zážitkom počuť jeden z kľúčových opusov jazzovej avantgardy – Symphony for Improvisers trubkára Dona Cherryho z roku 1966 s hudobníkmi ako Henry Grimes, Hilliard Green, Dave Douglas, Mixashawn...
Na prelome 50-tych a 60-tych rokov ste začínali po boku Colemana Hawkinsa, neskôr ste inklinovali k slobodnejšiemu a voľnejšiemu hraniu. Ako prebiehal prerod od mainstreamu k avantgarde?

ANDREW CYRILLE: Pokiaľ ste chceli držať krok s ľuďmi ako Coleman Hawkins, museli ste byť vo svojom prejave súčasný. Pozrite sa ako hrali títo páni aj v neskoršom veku: nikdy im nechýbala mladícka sviežosť alebo energia, ktorú samozrejme preberali aj od mladších spoluhráčov. Hawkins prechádzal rozličnými štýlmi – od swingu cez bebop až po hudbu, akú neskôr dotiahol k dokonalosti Sonny Rollins. V mnohom mal vplyv aj na moju hru, frázovanie ale aj na spôsob, akým som začal počúvať svojich spoluhráčov. Keď som bol jeho „učeníkom“, hltal som každé jeho gesto, podobne ako predtým u Mary Lou Williamsovej. V období môjho hudobného prerodu som si začal postupne uvedomovať, že hudba mi dáva nesmierne mnoho, avšak rovnako veľa odo mňa vyžaduje. Preto sa neustále snažím o budovanie identity a vlastného jazyka, aby moji spoluhráči mohli po koncerte spokojne konštatovať: „toto bol Andy!“

* Ktorí z bubeníkov vás na vašej ceste ovplyvnili?

AC: K jazzu som sa dostal okľukou – v období dospievania som hral bicie v pochodujúcich dychovkách (bugle corps), kde nám o hudbe chodili prednášať rodičia mojich kamarátov. Keďže medzi nimi boli jazzoví hudobníci, hovorili nám o jazzovej harmónii, stavbe akordov, ale aj o rozličných rytmických patternoch. Vtedy som prvýkrát počul mená ako: Art Blakey, Max Roach, Shadow Wilson. To bol zlomový bod odkedy som začal počúvať nahrávky a vyhľadávať koncerty, ale najmä kedy som sa rozhodol stať sa jazzovým bubeníkom.

* Čo je pre vás ako bubeníka najpodstatnejšie: pulzácia, rytmus, metrum, interakcia, priestor, sloboda...?

AC: Všetko, čím dokážem vytvoriť dobrú hudbu. Všetky tieto veci potrebujete mať vo svojom slovníku, pretože bez nich nedokážete stavať. Na druhej strane pokiaľ budete uprednostňovať a nadradzovať technické veci nad samotnú hudbu, vytratí sa podstata.

* Pred niekoľkými rokmi ste spolu so saxofonistom Anthony Braxtonom nahrali dvojicu albumov Duo Palindrome Vol. 1 a 2. Akým spôsobom prebiehali vaše spontánne improvizácie?

AC: Naša komunikácia sa v ničom nelíšila od spôsobu, akým komunikujem s kýmkoľvek iným. V prvom rade musíte mať otvorené uši a celým povrchom tela vnímať to, čo vám chce váš pódiový partner tlmočiť. Vašou reakciou pozmeňujete komunikáciu, regulujete jej smer, intenzitu. Niekedy dopredu tušíte o smerovaní svojho kolegu, inokedy čiastočne tápete a usilujete sa čo-to zachytiť v priamom prenose. Funguje to presne ako pri reálnom rozhovore. Aj na pódiu je každý osobnosťou reagujúcou v rámci vlastných možností. Každý dialóg je potom iný a práve to je na spoločnom hraní vzrušujúce.

* Funguje to podobne v rámci vašich súborov bicích nástrojov na albumoch Dialogue of the Drums a Pieces of Time alebo v projektoch s ruským bubeníkom Vladimirom Tarasovom (album Galaxies)?

AC: Nepoužívam manuál podľa ktorého sa riadim keď idem skúšať s novými ľuďmi. Jednoducho hrám hudbu. Pokiaľ máte dostatočnú výbavu technických a výrazových prostriedkov, ktoré ste nadobudli rokmi hrania a cvičenia, nemusíte sa obávať vstúpiť do akéhokoľvek projektu. V danej chvíli intuitívne viete ako reagovať, cítite či je potrebné prejaviť expresiu alebo naopak „ubrať plyn“. Táto spontánnosť je na hudbe najkrajšou! Nedá sa to však len tak vysvetliť, musíte to okúsiť na vlastnej koži.

* Pristupujete ináč k vlastnej hudbe a k projektom, na ktorých sa zúčastňujete len ako sideman?

AC: Ovplyvňuje to voľbu repertoáru; ako líder hrám vlastné skladby a kompozície blízke môjmu naturelu. Pokiaľ som „nájomným“ členom nejakého zoskupenia, tak sa prispôsobujem. Dnes večer sme hrali hudbu Dona Cherryho, ktorá mi je nesmierne blízka, čiže obe polohy sa viac-menej stretli. Stále sa snažím podať maximálny výkon, preto v zásade nepociťujem rozdiel medzi „hudbami“ ktoré hrám. V poslednom čase hrávam s kontrabasistom Reggie Workmanom alebo saxofonistom Oliverom Lakeom; pokiaľ máte vedľa seba fantastických hudobníkov, ktorí presne vedia čo robiť, prestávate rozmýšľať nad tým, čie skladby budete hrať. Jednoducho hráte a tešíte sa ako vám to fantasticky znie! (Smiech.) V tomto, myslím, hovorím aj za Olivera, pretože len zriedkakedy diskutujeme aké a čie skladby zaznejú na pódiu.

* Ako vnímate nástupy nových trendov, napríklad využívanie elektroniky v jazze?

AC: Závisí to od uhla pohľadu – osobne elektroniku vo svojej hudbe nevyužívam, na druhej strane ju však nezavrhujem, pretože pokiaľ hudobník zvláda remeslo a jeho miera súdnosti je dostačujúca, dokáže v akejkoľvek hudbe využiť elektroniku kreatívnym spôsobom, ktorý jeho hudbu posúva ďalej. Nemám vymedzenia voči niekomu, kto tieto technológie využíva a nebránim sa spolupráci tohto druhu. Podobne to bolo so syntezátormi, ktorých požívanie mnohí zavrhovali. Ja som napríklad v 80-tych rokoch spolupracoval s Richardom Teitelbaumom, ktorý na našom spoločnom albume Double Clutch využíval PolyMoog, Micro-Moog alebo rozličné typy zvukových generátorov.

* Vaše projekty odrážajú aktuálny status avantgardného jazzu. Nemyslíte si, že súčasný jazz stráca úprimnosť a čistotu ktorú mal v 50-tych alebo 60-tych rokoch?

AC: Jazz prešiel mnohými zmenami, ale netuším, prečo stráca svoje kľúčové znaky. Ja hrám s rovnakou vervou ako v tomto období a v mojom vnútornom svete táto hudba nestratila na intenzite. Určite však nemám najmenšie právo súdiť iných za to, že poľavili zo svojich ideálov alebo že svoju hudbu zapredali. Chcem veriť, že mnohí z nich postupovali podľa svojho svedomia, aj keď zaiste hrala úlohu snaha zapáčiť sa publiku. Pre mňa je najlepšie snažiť sa o neustále napredovanie a neposudzovať. Myslím si, že skôr dokáže usmerniť môj príklad ako mentorovanie a pohŕdanie tým, čo robia iní. Svet je obrovský a rôznorodý – nechajme znieť slobodu! (Let´s Freedom Ring!)