S Rudreshom Mahanthappom (1971), ktorého magazíny Down Beat a Jazz Times zaraďujú k najvýraznejším altsaxofonistom nového storočia jazzu, som sa niekoľkokrát stretol na festivaloch Jazz Saalfelden, Jazz Baltica a v januári tohto roku po vystúpení vo viedenskom klube Porgy & Bess. Tento americký umelec indického pôvodu neváha vnášať do svojho prejavu nové elementy karnatickej hudby, elektrifikácie, práce s elektronikou, nebojí sa experimentovať v rámci nekonvenčných nástrojových kombinácií. Vďaka tejto otvorenosti disponuje Mahanthappa osobitým prejavom rozpoznateľným medzi desiatkami jeho saxofónových kolegov. Nedávny laureát ocenenia Altsaxofonista roka 2009 rebríčka Jazz Journalist Association zaraďuje k svojim vzorom nielen Johna Coltrana a Charlieho Parkera, ale tiež Bélu Bartóka, Antona Weberna a kapelu Yes. V poslednom období hráva Mahanthappa so svojimi rovesníkmi (Vijay Iyer, Danilo Perez, Craig Taborn), skúsenými pioniermi (Jack DeJohnette, Mark Dresser, Rez Abbasi), ale aj s významnými indickými umelcami (Kadri Gopalnath, Poovalur Sriji).


* Akým spôsobom možno prepájať indickú hudbu s afro-americkou kultúrou a jazzom?

RUDRESH MAHANTHAPPA: Jazz z môjho pohľadu dokáže najlepšie vystihnúť afro-americkú identitu, pretože obsahuje množstvo jej kľúčových znakov. Ja sa usilujem o akýsi amalgám, o unitárnosť. Svojou hudbou sa pokúšam vyjadriť indo-americké vplyvy, ktoré pociťujem ako súčasť vlastnej identity. Jazz vznikol ako hudba emigrantov v cudzom svete. Toto nie je celkom môj prípad, ale v istom zmysle sa s týmto statusom dokážem napriek mojej hybridnej identite zosobniť. V skutočnosti nie som Američanom, ale ani Indom – skôr kdesi uprostred. Vyhýbam sa myšlienke hudby, ktorá by bola podobným indo-jazz-fusion hybridom: „Hurá, založíme fusion kapelu, angažujeme hráča na tabla a budeme znieť exoticky!“ Toto nie je moja cesta, pretože nechcem robiť veci len navonok. Usilujem sa vniesť do svojho prejavu základné komponenty indickej hudby ako aj jazzu. To je spôsob hrania akejkoľvek hudby. Vždy treba začínať od základov: ja som sa namiesto bifľovania hotových viet radšej naučil abecedu, aby som bol schopný formulovať vlastné myšlienky.

* Napriek tomu si v rámci kapely Indo-Pak Coalition hráča na tabla angažoval...

RM: Prvoplánová world music sa mi protiví, podobne ako využívanie tabla len ako indickej príchuti a esencie. Dlho som sa vyhýbal konfrontácii s indickým inštrumentárom až kým som necítil, že hudba Indo-Pak Coalition s gitaristom Rezom Abbasim a tablistom Danom Weissom je čímsi unikátna a vo svojej podstate objavná. V improvizáciách využívame zákonitosti karnatickej hudby, mnohé z našich skladieb sú postavené na rágach, nájdeš tam množstvo metrorytmických štruktúr z indickej hudby (overlaping rhythm cycles), podobným štýlom prebiehajú vzájomné interakcie....

* Ako vnímaš vývoj Indo-Pak Coalition od vydania albumu Apti (Innova 2008)?

RM: Fungujeme spolu už niekoľko rokov, ale toto je naše prvé turné v zmysle každodenného hrania v rámci hlavného programu. Keď porovnávam dnešný koncert (január 2010, pozn. red., pozri report http://www.skjazz.sk/search.php?zobraz=4597) s tým, ktorý sme odohrali trebárs pred niekoľkými dňami vo Francúzsku sledujem, že sa táto kapela správa na pódiu variabilne. Reagujeme vždy na iné podnety, sme v inom duševnom rozpoložení ako pred niekoľkými dňami a spoločným hraním sa tieto komunikačné kanály len prehlbujú.

* Prvý kontakt s hudbou zoskupení ako napríklad Shakti končí očarením, nádychom exotickosti. Pri tvojej hudbe nebola „indickosť“ natoľko prvoplánová...

RM: Oceňujem, že si nás prirovnal ku Shakti; sám by som sa neodvážil, pretože oni sú po každej stránke fantastickí hudobníci. Ich hudba bola skutočne esenciálne indická, hrali ju úžasne a preto nevidím dôvod opakovať to. V danej žánrovej oblasti predstavovali Shakti to najlepšie, čo bolo vôbec nahraté! Na indickej hudbe je vôbec zvláštne to, že v skutočnosti nekladie dôraz na harmóniu. Ak je v mojich zoskupeniach, napríklad v sextete Kinsmen, harmónia prítomná, sú to skôr len jej náznaky. Táto hudba je predovšetkým o rytme, melódii a pokiaľ v nej niekto stavia na harmónii, vychádza zo západnej hudby, z klasiky, jazzu. Preto znie indická hudba cudzincom zvláštne.

* Karnatická hudba – klasická hudba oblasti južnej Indie –, je pre nás zvláštna už svojim komplikovaným systémom...

RM: (Smiech.) Podobne zložito znie západná hudba Indom. Pred časom som spolupracoval s vynikajúcim flautistom a improvizátorom pochádzajúcim z južnej Indie menom Ravichandra Kulur. Ukazoval mi cvičenia pre študentov karnatickej hudby a ja som ho naopak učil hrať Impressions. (Smiech.) Nedokážeš si predstaviť, aké bolo preňho komplikované dodržiavať pevné taktové predznamenania.

* Niektoré z tvojich projektov sú pozoruhodnými koncepciami „hudobnej kryptografie“ a využívania matematických zákonitostí. Čosi podobné nachádzame v európskej hudbe u Johanna Sebastiana Bacha. Čo ťa k tomu viedlo?

RM: Dôvodov bolo viacero: matematiku, čísla a kódy som miloval už od detstva. Vždy som si bol vedomý spätosti hudby s organizovaným poriadkom a zákonitosťami. Práve album môjho kvarteta Codebook je reakciou na svet okolo nás. Žijeme vo zvláštnej dobe v ktorej sa čoraz viac hovorí o umelej inteligencii, o ochrane a nutnom kódovaní informácií, o internetovej bezpečnosti, o zlodejoch, ktorí ti neukradnú fyzický majetok, ale identitu. Ľudia tieto správy zväčša zahodia za hlavu, neuvedomujúc si, že sa ich to týka viac, ako si myslia. Keď si kupuješ cez internet obyčajné CD, poskytneš množstvo informácií od mena, adresy po číslo kreditky. V číslach sú ukryté informácie o každom z nás, na druhej strane ostávajú čísla nesmierne chladné, podobne ako technológie a systémy. Mojou snahou bolo preniesť neosobný číselný koncept do niečoho ľudskejšieho, príjemnejšieho.

* Pri albume Codebook (Pi Recordings 2006) prekvapí priložené dekódovacie koliesko – má špecifický zmysel?

RM: Samozrejme, pokús sa ho rozlúštiť a nájdeš správu. (Smiech.) Na obale je ukrytých viacero ďalších dôkladne zakódovaných správ. Hudba je však jasná – tú rozkódovať nepotrebuješ.

* Nie je to paradox: sloboda a neobmedzenosť jazzovej improvizácie a na druhej strane poriadok viazaný v číslach a zákonitostiach?

RM: Nikto z hudobníkov nemôže povedať, že hrá úplne slobodne bez akejkoľvek, hoci nepatrnej pripútanosti k určitej štruktúre. Práve štruktúry ktorých sa držíme, bývajú často skutočne komplikované. Napríklad melodické linky: nepremýšľam o nich ako o celku, ale vnímam ich ako súbor drobnejších segmentov. Tie mi potom umožňujú variabilnejší výber rôznorodých permutácií, cyklov a ich ľubovoľného obmieňania. Základnou myšlienkou je ostať napriek tomu čo najslobodnejším vo vnútri týchto štruktúr. V danej chvíli nemyslím na to, že poslucháč bude vnímať jednotlivé segmenty podobne. Nad tým sa neznepokojujem, dokonca na to neberiem vôbec ohľad. Omnoho podstatnejšie je, keď cítiť z mojej hudby pozitívnu energiu.

* Nestretávaš sa ako Američan indického pôvodu s predsudkami, že hráš práve jazz?

RM: Často sa stretávam s mylnými predstavami, že India je krajinou s jedinou kultúrou, jednotným náboženstvom, so spoločným jazykom a podobne. India je však nesmierne obrovská a bohatá krajina; trebárs jazykovo je rôznorodejšia, ako ktorákoľvek iná krajina na svete. Taktiež dostávam otázky, či rozprávam indicky. Takýto jazyk však nikdy neexistoval. V Indii nájdeš tisícky rozličných dialektov, ktoré využívajú mnohokrát rozdielne abecedy. Z podobných nezmyslov som otrávený, pretože aj kolegovia v zákulisí za mnou prichádzajú s nadšením: „Poznáme niekoľko slov v hindi“. Ja ale nepoznám ani jedno.(Smiech.) Moji rodičia pochádzajú z južnej Indie a hovoria úplne odlišným jazykom kannada.