S Rudreshom Mahanthappom (1971), ktorého magazíny Down Beat a Jazz Times zaraďujú k najvýraznejším altsaxofonistom nového storočia jazzu, som sa niekoľkokrát stretol na festivaloch Jazz Saalfelden, Jazz Baltica a v januári tohto roku po vystúpení vo viedenskom klube Porgy & Bess. Tento americký umelec indického pôvodu neváha vnášať do svojho prejavu nové elementy karnatickej hudby, elektrifikácie, práce s elektronikou, nebojí sa experimentovať v rámci nekonvenčných nástrojových kombinácií. Vďaka tejto otvorenosti disponuje Mahanthappa osobitým prejavom rozpoznateľným medzi desiatkami jeho saxofónových kolegov. Nedávny laureát ocenenia Altsaxofonista roka 2009 rebríčka Jazz Journalist Association zaraďuje k svojim vzorom nielen Johna Coltrana a Charlieho Parkera, ale tiež Bélu Bartóka, Antona Weberna a kapelu Yes. V poslednom období hráva Mahanthappa so svojimi rovesníkmi (Vijay Iyer, Danilo Perez, Craig Taborn), skúsenými pioniermi (Jack DeJohnette, Mark Dresser, Rez Abbasi), ale aj s významnými indickými umelcami (Kadri Gopalnath, Poovalur Sriji).


* V poslednom období si získal viacero ocenení od Jazz Journalist Association (Altsaxofonista roka), magazínu Downbeat (Rising Star Jazz Artist/Rising Star Alto Saxophonist), album Kinsmen (Pi Recordings 2008) tvojho zoskupenia Dakshina Ensemble zaradil Downbeat medzi najlepšie albumy roka). Teší ťa takáto popularita?

RUDRESH MAHANTHAPPA: Myslím si, že by to tešilo každého. Neustále sa snažím mať radosť zo svojej hudby a hľadieť prostredníctvom nej dopredu. Je to však neustála konfrontácia medzi umeleckým cítením a biznisom. Napríklad čo sa týka Dakshina Ensemble a albumu Kinsmen: naša hudba bola prijatá veľmi pozitívne, mali sme výborné recenzie... Fungovanie takejto kapely je však finančne neúnosné, keďže dvaja členovia pôsobia v Indii a zvyšok v New Yorku alebo v Kalifornii. Som nesmierne hrdý na to, čo sa nám spolu podarilo, pretože je to naozaj skvelý pocit, keď Downbeat označí tvoju nahrávku za album roka. (Smiech.)

* Zaujímavé, že tento časopis ocenil fúziu jazzu s indickou hudbou...

RM: Dlhé roky som mával obavy, že ma budú v Amerike označovať za indického prišelca, ktorý sa snaží hrať na saxofóne. Stále som však túžil patriť medzi veľkých hráčov považovaných za piliere jazzového sveta. Verím, že sa mi po rokoch snaženia podarilo prebojovať aspoň do ich blízkosti, aj keď ešte stále trochu bojazlivo čakám za rohom.

* Predstavíš aspoň v krátkosti projekt Kinsmen?

RM: Album sme nahrali v zostave nazvanej Dakshina Ensemble s velikánom karnatického saxofónu Kadri Gopalnathom. Okrem neho som prizval huslistku A. Kanykumari, gitaristu Reza Abbasiho, kontrabasistu Carla de Rosu, bubeníka Royala Hartigana a hráča na mridangam Poovalura Srijiho. Tento ansámbel s dvoma lídrami-saxofonistami v istom zmysle prepája saxofónové kvarteto ako ho poznáme z jazzu s trojicou indických hudobníkov. V zmysle karnatickej tradície všetky naše kompozície začínajú dlhou pokojnou introdukciou – alapom, ktorý má poslucháča pripraviť. Pokiaľ viem, o čosi podobné sa doteraz nepokúsil nikto.

* Vďaka oceneniam a grantom si mohol v minulom roku rozbehnúť viacero nových projektov...

RM: Naposledy som získal Grant Spoločnosti pre komornú hudbu (Chamber Music America), vďaka ktorému píšem hudbu pre nové kvarteto s Davom Fiuczynskim. Mnohé veci som stihol zrealizovať ešte v minulom roku, napríklad kvinteto Dual Identity s altsaxofonistom Stevom Lehmanom. Mimochodom, nedávny album Lehmanovho okteta Echoes považujem za jeden z najdôležitejších albumov minulého roka.

* Nakoľko dokážeš vďaka grantom realizovať svoje nápady?

RM: Vďaka grantu z Guggenheimovej nadácie, kde môj projekt zvíťazil v kompozičnej kategórii som mohol zostaviť elektrickú kapelu Samdhi s gitaristom Davidom Gillmorem, bubeníkom Damionom Reidom, vynikajúcim kanadským basgitaristom Richom Brownom a Anandom Anathakrishanom. Tento skvelý hráč na mridangam pochádza z Indie. Okrem toho som mohol konečne stráviť istý čas v Indii, kde som hral s vynikajúcimi hudobníkmi. V porovnaní so staršími projektmi som dnes schopný intenzívnejšie prepájať vlastnú hudbu s elementmi hudby karnatickej. Práve Samdhi je príkladom zdanlivo protichodne pôsobiacich zložiek - elektrickej kapely s esencialitou Indie.

* Koľko času si strávil v Indii? Koncertoval si tam už predtým?

RM: Pravdupovediac v Indii koncertujem skôr výnimočne a je to najmä otázka financií. Je nesmierne náročné vziať do Indie kapelu a celé to zaplatiť, nehovoriac o tom, že ich finančné možnosti sú úplne iné ako v USA alebo Európe. V rámci grantu som absolvoval niekoľko pobytov v trvaní od troch týždňov po dva mesiace. Popri intenzívnom štúdiu indickej hudby som začal preskúmavať možnosti elektroniky, ktorú by som chcel postupne do mojej hudby vnášať.

* Ako sa darí jazzu v Indii?

RM: Jazz nie je v Indii významným artiklom aj keď je možné nájsť ľudí, ktorí ho tam udržiavajú. Dokázal by som menovať päť vynikajúcich jazzmanov, ktorí by sa uplatnili kdekoľvek na svete, ale momentálne žijú v Indii. Indovia nie sú natoľko kozmopolitní, počúvajú predovšetkým hudbu svojej proveniencie a ostatné ich príliš nezaujíma. Preto tam jazz nemá významnejšie postavenie a väčšinu indických hudobníkov ani nezaujíma.

* Nie tak dávno jazzovým svetom rezonoval, podľa môjho názoru, nesúrodý projekt Miles From India (Four Quarters 2008) renomovaného producenta Boba Beldena, ktorý hudobníkov z Davisových zoskupení (John McLaughlin, Dave Liebman, Gary Bartz, Ron Carter, Chick Corea, Jimmy Cobb...) konfrontoval s indickými umelcami (Ravi Chari, Vikku Vinayakram, V. Selvaganesh, U. Shrinivas...). Ako sa tebe pozdáva fúzovanie Davisovej hudby s Indiou?

RM: Štúdiová nahrávka možno vyznela trochu zvláštne, ale naživo bol tento projekt veľmi zaujímavý. Nedávno som nad ním prevzal dohľad a stal som sa hudobným šéfom koncertov. Spočiatku som mal obavy ohľadne budovania mostu medzi Indiou a Západom; aspoň taký dojem som mal keď som do projektu vstupoval. Sú to dva rozdielne svety, medzi ktorými nebol súvis. V prvom rade bolo potrebné niektorých hudobníkov vymeniť a namiesto nich angažovať ľudí so snahou porozumieť a načúvať tomu druhému svetu. Bez podobnej zmeny to nemohlo fungovať.

* Môžeš byť konkrétnejší?

RM: Prekvapil ma napríklad bubeník Leon 'Ndugu' Chancler, ktorý po odchode od Milesa hrával s Weather Report. Ndugu bol skutočne otvorený rôznym vplyvom, ktoré ľahko absorboval. Už po niekoľkých skúškach hral komplikované indické rytmy s citom a presnosťou. Na druhej strane „barikády“ hudobníci ako Sridhar Parthasarathy na mridangame alebo flautista Rakesh Chaurasia absorbovali do svojho prejavu esenciu jazzu. Z posledných koncertov v Paríži alebo San Franciscu som nadobudol dojem, že medzi týmito hudobníkmi prebieha skutočná chémia. Projekt sa posunul k lepšiemu, koncerty boli emocionálne výraznejšie a po hudobnej stránke výborné. Na väčších podujatiach ako Montreal Jazz Festival sme si mohli dovoliť pozvať tých najväčších indických majstrov, napríklad hráča na mandolíne U. Shrinivasa a perkusionistu V. Selvaganesha, ktorí hrávali s Johnom McLaughlinom v Shakti. Bolo to čosi fantastické!

* Ako vidíš budúcnosť projektu Miles From India?

RM: Nemyslím si, že to bude fungovať s výnimkou príležitostných koncertov. Aj pôvodnou ideou Boba Beldena bol album a zopár promokoncertov. S novou zostavou sme ich odohrali osem, pretože Miles From India sú neskutočne drahou kapelou kvôli prestížnym hudobníkom, z ktorých je prakticky každý lídrom. Zvolať za týchto podmienok 12 až 15 ľudí z troch kontinentov vyžaduje šialený rozpočet. A sú to všetko veľké mená! Okrem mňa, samozrejme. (Smiech.)