Taliansky trombonista Gianluca Petrella (1975) získal v posledných rokoch viacero významných ocenení (Django d’Or Award, Musica Jazz’s critics poll, Najlepší mladý trombonista ankety magazínu Down Beat). Petrella sa narodil v Bari, kde vyštudoval miestne konzervatórium. Ešte počas štúdií začal hrávať so sopránsaxofonistom Robertom Ottavianom, tubistom Michelom Godardom, po krátkom čase už spolupracoval s osobnosťami európskej a svetovej scény (Joey Calderazzo, Greg Osby, Carla Bley, Pat Metheny, Marc Ducret, Manu Dibango, Bobby Previte, Enrico Rava). Dvojica albumov jeho kvarteta Indigo 4 vyšla pod krídlami prestížneho vydavateľstva Blue Note.

Koncert Petrellovho Cosmic Bandu na Jazz Festivale v Saalfeldene bol životodarnou expresiou: tenteto fungovalo bez obmedzujúcich notových záznamov (na vopred stanovené schémy a motivické vzorce upozorňoval líder svojich spoluhráčov priamo na pódiu) a prienik elektroniky so živým hraním dokázal tento mladý hudobník zúročiť fantastickým spôsobom. Jednoliata ansámblová súhra prebiehala takmer bez sólových vstupov evokujúc davisovské „hranie na kapele“ alebo spôsob práce súborov Sun Ra.


* Trombón je v jazze menej frekventovaným dychovým nástrojom, ako saxofóny alebo trúbka. Prečo si sa preň rozhodol?

GIANLUCA PETRELLA: K trombónu som sa dostal prostredníctvom svojho otca, ktorý naňho hrával. Nikdy som tento nástroj nepovažoval za čosi zvláštne, pretože od detstva som vedľa neho vyrastal, vnímal zvuky, ktoré z neho vychádzali a často som ho napríklad používal ako hračku.(Smiech.) Na desiate narodeniny som dostal od otca vlastný trombón, aj keď musím povedať, že mi to spočiatku vôbec nešlo. Pre mladého chalana je omnoho ťažšie hrať na takomto nástroji, ako trebárs vziať do ruky gitaru, naučiť sa niekoľko akordov a hrať pesničky. Začínal som s klavírom a trochu skúšal aj na gitare – tieto veci som bral prirodzene, pretože u nás doma každý na niečom hral. Ale trombón – to bolo čosi úplne odlišné a náročné.

* V Čechách, alebo na Západnom Slovensku je najmä u najstaršej populácie v obľube dychová hudba – ako je to v Taliansku?

GP: U nás má dychovka veľkú tradíciu a obľubu najmä na juhu krajiny, odkiaľ pochádzam. Bez nej si na mnohých dedinách nedokážu predstaviť pohreby, pretože vyprevádzanie mŕtveho hudbou patrí k obyčajom tohoto kraja a dychovka je súčasťou ľudovej hudby. Tiež sa usporadúvajú folklórne festivaly s prevažujúcimi dychovými orchestrami, ktoré tam nehrajú len folklór, ale vo veľkej obľube je talianska klasická hudba ako Vivaldi alebo Puccini. Toto všetko hrajú len dychy, bez sláčikových nástrojov.

* Mal si nejakých trombónových hrdinov?

GP: (Váhanie.) Nemyslím, že som mal špeciálne nejaké vzory, ktorým by som sa chcel podobať. Samozrejme, počúval som mnohých velikánov, napríklad J.J.Johnsona. Mojím najobľubenejším trombonistom je Američan Ralph Suera, ktorý interpretuje najmä klasickú hudbu. Sám som šesť rokov študoval klasickú hru na trombóne.

* Ako je to s jazzovou výchovou a vzdelaním v Taliansku?

GP: Myslím si, že je to v pohode – jazzové oddelenia sú dnes na mnohých konzervatóriách a rovnako tam fungujú rozličné kurzy a semináre, napríklad kompozičné alebo aranžérske, kde sa môžu prihlásiť nielen študenti nástroja, ale aj dirigenti, skladatelia... Tiež tam prebiehajú rozličné ansámblové kurzy, kde môžete dať dokopy kapelu, alebo sa zapojiť do školského bigbandu.

* Pred niekoľkými rokmi si mal veľký úspech s projektom Indigo 4 a vaše nahrávky vydala dokonca spoločnosť Blue Note...

GP: Indigo 4 je kvartetom bez klavíra, v ktorom okrem svojho nástroja obsluhujem aj živú elektroniku a sample. Toto všetko používam na vykreslenie nálady, dodáva to mojej hudbe farebnosť. Mojimi spoluhráčmi sú tenorsaxofonista Francesco Bearzatti, kontrabasista Paolino Dalla Porta a bubeník Fabio Accardi. Je to čosi ako malý orchester riadený v reálnom čase – nehráme predpísané party, nepoužívame noty, skôr spontánne reagujeme na vzájomné podnety. Notový zápis vlastne nepotrebujeme, pretože hudba, ktorú hráme, je zapísaná v nás samotných.

* Spontánnosť ktorú spomínaš si ľahko predstaviť, pretože nikdy predtým som nevidel tak živelné riadenie ansámblu, ako na koncerte tvojho Cosmic Bandu.

GP: Hlavnou myšlienkou je urobiť každý koncert iným, originálnym. Preto sa neustále pohybujem po pódiu, dávam samovoľné pokyny hráčom, odbieham k laptopu aby som primiešal nové zvuky. V danej chvíli sa v mojej hlave zrodí nejaká idea a namiesto toho aby som ju odsunul na neskôr, snažím sa ju okamžite realizovať. Nebavilo by ma hrať každý večer to isté. Pokiaľ to však fungujete týmto spôsobom, máte stopercentnú istotu, že každý večer bude diametrálne iný.

* Bolo to podobné ako v talianskej komédii, v ktorej sa prelína množstvo postáv a vznikajú tam komické situácie...

GP: Myslím, že čosi z nášho južanského naturelu sa dostalo aj do hudby tohoto súboru.

* Ako vnímajú tieto prejavy talianski jazzoví pionieri ako Enrico Rava, Aldo Romano, Enrico Pieranunzi?

GP: Enricovi Ravovi sa určite páči čo robím, inak by ma neoslovil k spolupráci. Pripravujeme spolu nejaké veci, napríklad na pôde jeho nového kvinteta (Enrico Rava New Quintet, pozn. red.). Spomínam si, že prvýkrát ma počul na workshope v Sienne, keď som mal 17 rokov, o 3 roky neskôr ma zavolal na kanadské turné a odvtedy príležitostne spolupracujeme.

* Aké ďalšie projekty prevádzkuješ popri Cosmic Bande?

GP: Je toho veľa, napríklad Domino Quartet s bubeníkom Hamidom Drakem, kontrabasistom Antoniom Borghinim a saxofonistom Seanom Berginom, alebo duo Under Construction s kontrabasistom Furiom Di Castri. Najviac sa však sústredím na Cosmic Band, pretože sme nahrali skvelú platňu, ktorá vychádza v týchto dňoch. Je to prvá časť pripravovaného projektu, preto má podtitul Coming Tomorrow – part one. Ďalšia by mala výjsť koncom roka 2010.

* Hrávate s Cosmic Bandom často v Taliansku?

GP: Samozrejme hráme na rôznych koncertoch a festivaloch, aj keď niekedy máme problém s konzervatívnym prístupom obecenstva, ale aj organizátorov. Naša hudba je dosť živelná aj pre samotných Talianov – často by chceli počuť skôr niečo pekné, pokojné, keď tu zrazu prídeme na pódium my a pekne to rozpálime.(Smiech.) Hrať stále rovnako by však pre mňa nebolo jazzom!

* Pokiaľ si spomínam na koncert, odznelo tam minimum sól...

GP: Mal som krátke sólo na začiatku a moji spoluhráči tiež dostali priestor. Sóla tam však skutočne neboli tým najpodstatnejším, čo sa na pódiu odohrávalo. Každý z kapely je schopný hrať šialené sóla, ale je potrebné určiť formu, aby sa celý organizmus nerozpadol. Pozri sa na Sun Ra Arkestra – na prvé počutie máš dojem chaosu, po chvíli však spozoruješ, aký je ten chaos geniálne organizovaný.(Smiech.) V našom prípade nejde o sóla – snažím sa skôr klásť dôraz na ansámbel ako celok.