„Pokiaľ vám znie jeho priezvisko familiárne, je to v poriadku. Eric, 46, je samozrejme synom legendárneho kontrabasistu a skladateľa Charlesa Mingusa.” Toľko webová stránka hudobníka (1964), ktorého snahou je neostávať v tieni slávneho otca, ale vlastným prejavom dokázať oprávnenosť nositeľa mena svojho rodu. Po otcovej smrti v roku 1979 sa rozhodoval medzi dvojicou umení: boxom (medzi jazovými velikánmi nesmierne obľúbeným) a hudbou. Štúdium spevu a kontrabasu na prestížnej Berklee College of Music ho príliš nebavilo, pretĺkal sa jazzovými klubmi až zakotvil v zoskupeniach Carly Bleyovej a jej dcéry Karen Mantlerovej.
V súčasnosti vedie Eric Mingus vlastnú bluesovú kapelu s ktorou nahral viacero albumov (posledný Healin´ Howl, Intuition 2007) a spolupracuje s mnohými experimentátormi (Elliot Sharp, Nick Cave, Steven Bernstein, Hubert Sumlin). Na jazzovom festivale v Saalfeldene jeho zverský vokálny prejav dodával expresiu kapele Room rakúskeho skladateľa a saxofonistu Wolfganga Puschniga a po koncerte sa naskytla príležitosť položiť Mingusovi juniorovi niekoľko otázok.


* Pochádzate z hudobníckej rodiny: váš otec Charles bol jedným z najosobitejších jazzových kontrabasistov a skladateľov, na festivale Jazz Baltica som stretol ďalšieho vynikajúceho Mingusa-kontrabasistu...

ERIC MINGUS: To musel byť určite Ellington Mingus, ktorý je mojím synovcom. Ellington hrá na base úžasne, nie nadarmo nosí meno Mingus. (Smiech.)

* Určite pre vás nebolo jednoduché presadiť sa mimo otcovho tieňa. Začínali ste v zoskupeniach s Carlou Bleyovou a Karen Mantlerovou. Ako spomínate na tie časy?

EM: Bolo to nesmierne šťastné obdobie – dostal som sa medzi fantastických ľudí a to v čase, keď som sa formoval nielen ako muzikant, ale aj ako osobnosť. Carla a Karen patrili k prvým, ktorí ma začali vnímať ako Erica Mingusa a nie syna slávneho otca. Carla ma spolu so Stevom Swallowom povzbudila aby som spieval, taktiež ma uviedla prvýkrát do štúdia. Na rozdiel od mnohých sa mi však nebála povedať, keď som niečo nahral nahovno. (Smiech.) Bola to skvelá škola! Často počúvam naše spoločné nahrávky a premýšľam, či by nestálo za to prinavrátiť niektoré zo starých projektov do života. Čo sa týka Karen – tá sa v posledných rokoch venuje najmä komponovaniu.

* V polovici 90-tych rokov ste sa presťahovali z New Yorku do Londýna, kde ste začali písať poéziu a neskôr vystupovali v duu s trubkárom Jimom Dvorakom...

EM: Bolo to ďalšie dôležité obdobie môjho života, pretože pri Jimovi som konečne objavil svoj vlastný hlas. Popri hraní na kontrabase som spieval vlastné texty, ktoré odrážali veci vychádzajúce z môjho vnútra, nad ktorými som dovtedy príliš nepremýšľal. Londýn bol tiež dôležitým miestom kvôli komunite, ktorá tam fungovala. Mnoho mi dali napríklad chvíle s Evanom Parkerom; môj prejav potom naberal na progresivite.

* Prečo ste sa rozhodli spievať blues?

EM: Nemyslím, že som si blues vybral ja, pretože blues si ku mne naopak nachádzalo cestu samo. (Smiech.) Bola to prvá muzika, ktorá ma naozaj dostala. U nás doma zneli počas mojho dospievania predovšetkým jazz alebo klasika. Jedného dňa som sa dostal k filmu Sounder s hudbou Taj Mahala a to bolo čosi fantastické! Tá hudba znela omnoho surovšie ako väčšina z toho, čo som dovtedy počul. Otec mi povedal: „Toto je blues!“, a začal mi prehrávať platne Howlin´ Wolfa a iných bluesmanov. Tak sa stalo blues súčasťou môjho jazyka.

* Ako to pokračovalo? Váš prejav prezrádza skôr vplyv urban blues...

EM: Blues je predovšetkým o skúsenosti z vlastného života a z udalostí, ktoré v ňom prežívate. Môj prejav potom ani nemôže byť iným, ako mestským. Myslím však, že v ňom nájdete aj mnohé prvky country blues, ktoré som vždy miloval kvôli jeho autenticite.

* Pomerne netradičným spôsobom pristupujete k blues v kapele Terraplane experimentátora Elliota Sharpa...

EM: Áno, je to iný prístup ako u mnohých striktne bluesových kapiel a práve to sa mi na Terraplane páči. Kapela funguje veľmi organicky, Elliot nás do ničoho netlačí a preto si muzika zachovala spontánny charakter. Terraplane fungovali ešte predtým, ako som sa k ním dostal. Elliot ma začal pozývať ako hosťa na ich divoké koncerty až som pri kapele ostal. Oproti mojím iným projektom s touto kapelou koncertujeme pomerne často a ja sa na pódiu cítim najlepšie.

* V posledných rokoch nastal boom oprašovania a remastrovania starých nahrávok a ich vydávaní vrátane rozličných bonusov. Sledujete, čo sa deje s otcovým archívom?

EM: Samozrejme že poznám značnú časť otcovej tvorby, aj keď musím povedať, že sa niekedy cítim unavený byť jeho synom. Chcel by som v prvom rade prehovárať vlastným jazykom a často ostávam frustrovaný, keď odo mňa očakávajú pod záštitou otcových aktivít priveľa. Netvrdím, že nie som hrdý na to, čo všetko dokázal; niekedy je však skutočne ťažké byť nositeľom mena Mingus. Snažím sa byť sám sebou dosť dlho na to, aby začali konečne hovoriť: „Sú na ňom zaujímavejšie veci ako len to, že je synom Charlieho Mingusa.“ Myslím, že až vtedy dokážem oprávnenosť dedičstva svojho mena. Mnohí ma neustále nabádajú, aby som hral otcovu hudbu. Viem však, že môj otec to nechcel.

* Ovplyvnil vás otec ako kontrabasista?

EM: Samozrejme že ma ovplyvnil, pretože ma učil. (Smiech.) Začínal som, ako mnohí, na violončele a otec mi ukazoval technické a praktické záležitosti ako cvičiť. Tiež ma ovplyvnil ako vokalistu – nie priamo svojím spevom, ale prostredníctvom svojej kapely. Ostal som ohúrený, keď som prvýkrát počul hrať jeho saxofonistu Georga Adamsa. Chcel som znieť presne ako on, pretože z jeho hry som mal husiu kožu. Bolo to úžasné! Nemal som spevácke vzory, jednoducho som chcel znieť ako Adamsov tenorsaxofón. Dokonca sme spolu nahrávali skladbu na album Blues & Politics, ktorý vyšiel pod hlavičkou Mingus Big Band.

* Svoj posledný album Healin´ Howl ste vydali pred niekoľkými rokmi. Čomu sa venujete v súčasnosti?

EM: V poslednej dobe sa venujem prevažne komponovaniu. Píšem hudbu pre niekoľko filmov, naposledy som skladal pre sláčikové kvarteto. Myslím, že je najskôr dôležité vybudovať vlastný status, akýsi statement - vyhlásenie o sebe ako o skladateľovi a potom sa snáď pustím aj do oživovania otcovej hudby. Napriek všetkému, čo som spomínal, sa cítim byť súčasťou Mingusovskej histórie, pretože ona je súčasťou toho, aké svedectvo zanechávam svojou muzikou alebo spevom.