Enocha Jamala Stricklanda (1979) priviedol k hudbe jeho otec, hráč na bicích nástrojoch vo Fort Lauderdale Symphony Orchestra. Stricklandovci, pôvodom z Gainesville na Floride, muzicírovali odmalička a E.J.-ov brat-dvojča Marcus prilipol k saxofónu. V období mladíckych vzorov Milesa Davisa, Stevieho Wondera alebo Led Zeppelin začal E.J. navštevovať The New World School of the Arts, kde „prepol“ na Elvina Jonesa, Phillyho Joe Jonesa, Roya Haynesa či Tonyho Williamsa. Koncom 90-tych rokov sa obaja bratia presunuli do New Yorku, kde sa E.J. dostal k pedagógom ako Joe Chambers, Ralph Peterson, Lewis Nash alebo Jimmy Cobb.

Okrem zoskupení svojho brata (Marcus Strickland Quartet & Trio, s ktorými nahral albumy Twi-Life alebo Idiosyncracies vo vydavateľstve Strick Muzik), prevádzkuje E.J. vlastné formácie (The E.J. Strickland Quintet & The E.J. Strickland Project). Okrem toho v súčasnosti hráva s Cassandrou Wilson, Davidom Gilmorom a Ravim Coltranom. Po boku syna slávneho tenorsaxofonistu sme E.J.-a zastihli vo viedenskom klube Porgy&Bess.


* E.J. Strickland Project sa od roku 2005 vykryštalizoval do unikátnej a variabilnej zostavy, v ktorej sa objavujú fantastická vokalistka Gretschen Parlato, kontrabasista Boris Kozlov, saxofonisti Myron Walden a váš brat Marcus... S akými predstavami ste sformovali túto kapelu?

E.J.STRICKLAND: „E.J.Strickland projekt bol vôbec prvou formáciou, ktorú som dal dokopy ako líder. Od začiatku som premýšľal o väčšom, konkrétne oktetovom obsadení s dvoma vokalistami, s Borisom Kozlovom za kontrabasom a samozrejme mojim bratom Marcusom. Zostavu obmieňame podľa potreby a miesta hrania; v poslednom období hrávame trebárs na pôde The Jazz Gallery, pretože v rámci tohto priestoru nie je prepájanie jazzu s poéziou alebo moderným umením ničím nezvyčajným. V období pred našou premiérou som písal hodne poézie a z týchto veršov vychádzala hudba okteta. Práve medzižánrové preskupovanie slovného umenia s jazzom bolo hlavnou myšlienkou E.J. Strickland Project. Medzitým som paralelne opäť s Marcusom rozbehol aj vlastné kvinteto s altsaxofonistom Jaleel Shawom, klaviristom Luisom Perdomom a kontrabasistom Hansom Glawischnigom“.

* Čo majú tieto zoskupenia spoločné alebo odlišné?

E.J.: „Project a Quintet sú rôznorodo odlišnými projektami a v každom z nich sa môžem realizovať diametrálne odlišným spôsobom, čo je z môjho pohľadu veľmi dobré. Momentálne ma viac baví komponovanie pre väčšie zoskupenia ako aj písanie poézie. Neustále premýšľam o oživení okteta, ktorého činnosť je momentálne v útlme, o jeho možnej fúzii s kvintetom, prípadne o dvojitom albume, ktorý by obe zoskupenia reflektoval. Cítim, že by som toho mohol vyprodukovať omnoho viac. Zatiaľ som vydal jediný autorský album, ktorý vyšiel v minulom roku v našom vydavateľstve Strick Muzik pod názvom In This Day“.

* Je komponovanie na poéziu v niečom špecifické?

E.J.: „Komponujem nie celkom tradičným spôsobom – zväčša začínam so slovami a veršami, na ktoré potom vrstvím hudbu. Neviem, či je to takto správne, ale cítim to ako svoju vlastnú cestu, ako niečo, prostredníctvom čoho dokážem odovzdať posolstvo. Stáva sa však aj to, že pri cvičení narazím na zaujímavý groove alebo basovú linku a skladbu vystaviam na nich. Inšpirácia prichádza z rôznych strán“.

* Ako reaguje na prepojenie poézie s jazzom americké obecenstvo?

E.J.: „Príjmali nás veľmi dobre a mali sme mnoho priaznivcov, ktorí naše koncerty navštevovali pravidelne. Práve oni nás v časoch tvorivej pauzy neustále otravujú, kedy sa opäť dáme dokopy.(Smiech.) Hovorím im, aby boli trpezliví, pretože sa určite vrátime s novým materiálom. Podobne populárne je aj kvinteto napriek tomu, že hudba týchto dvoch kapiel má totálne odlišnú atmosféru a vibráciu. Kým hudba kvinteta je o neustálom napätí, o niečom, čo sa snažíme dočiahnuť a uchopiť, väčšiu voľnosť okteta poznamenáva prítomnosť vokálnej zložky“.

* S bratom Marcusom vydávate svoje projekty na vlastnej značke Strick Muzik. Zdá sa, že pokiaľ chce umelec prezentovať vlastnú koncepciu bez závislosti od ústupkov veľkého vydavateľa nemá inú možnosť.

E.J.: „Mať vlastné vydavateľstvo je v prvom rade obrovskou výhodou a prednosťou, pretože nad všetkým čo robíte a produkujete, máte úplnú kontrolu. Tiež si upevňujete svoju vlastnú identitu nielen ako hráč, skladateľ a producent, ale vôbec ako umelec. Vaša hudba potom netrpí zásahmi tých, ktorí jej nerozumejú a ktorí ju nechápu. Myslím, že som dozrel na to, aby som prezentoval svoju hudbu v podobe v akej ju chcem mať práve ja a nie ktosi iný. Okrem toho majoritné vydavateľstvá nemajú záujem o kontinuitnú podporu mladých umelcov a hľadanie nových hudobných smerovaní“.

* Je náročnejšie v prípade nezávislých vydavateľstiev dostať hudbu k poslucháčovi?

E.J.: „Distribúcia je neustále problematickým článkom reťazca, nehovoriac o tom, že ju musíte za akýchkoľvek okolností finančne podporovať. Hudobný priemysel sa však v posledných rokoch diametrálne zmenil: kamenné predajne s hudbou krachujú a stále čoraz viac poslucháčov kupuje hudbu cez internet, pretože je pre nich omnoho pohodlnejšie kedykoľvek navštíviť CD Baby, iTunes alebo Amazon a kúpiť si odtiaľ celý album, alebo jednotlivé skladby. Myslím si, že nezávislé vydavateľstvá nemajú problém dostať svoju hudbu k ľuďom, ktorí o ňu majú záujem“.

* Na stránke myspace sa vyznávate z obdivu k bubeníckym majstrom Elvinovi Jonesovi, Philly Joe Jonesovi alebo Artovi Blakeymu. Ktorí ďalší umelci vás nasmerovali na vašej ceste?

E.J.: „Bolo ich skutočne veľa: trebárs Roy Haynes, Tony Williams, ale aj hudobníci brazílskej samby. Počúvam široké spektrum hudby a neustále sa snažím mať otvorenú myseľ. Milujem hiphop, veľmi sa mi páči hra chlapíka menom Questlov (Ahmir Khalib Thompson, pozn. aut.) z kapely The Roots alebo Mitcha Mitchella od Jimiho Hendrixa. Dobrá hudba prichádza odvšadiaľ“.

* Prešli ste nielen umeleckými školami (The New World School of Arts), ale aj inštitúciami so všeobecnejším zameraním (The New School for Social Research). Nakoľko potrebuje hudobník širší vedomostný rozhľad a orientáciu?

E.J.: „Myslím, že je to nesmierne potrebné. Nerád by som však hovoril všeobecne, môžem skôr povedať, nakoľko to pomohlo mne samému: dostal som sa na nové miesta, spoznal množstvo ľudí, ktorí mi boli schopní odovzdávať obrovské bohatstvo – nielen vedomostné, ale aj ľudské. Väčšina mojich učiteľov, napríklad: Reggie Workman, Cecil Bridgewater alebo Billy Harper, sami pôsobili dlhé roky na scéne a v týchto veciach mali skutočne jasno. Len vďaka škole som s nimi mohol spolupracovať na pódiu a získať množstvo cenných kontaktov. Počas študentských rokov sa takmer každý večer na internáte jamovalo, čo bola obrovská skúsenosť do života”.

* Ako vnímate súčasné dianie na jazzovej scéne?

E.J.: „V poslednom období mám dojem, akoby sme všetci žili pod jednou sklenenou strechou, ktorá odrazu praskla a nad nami sa otvoril priestor a rozľahlosť neba. V hudbe je dovolené naozaj všetko, no mnohí majú zábrany pred „jazzovou políciou“, ktorá nám opakuje, čo sa v tejto hudbe smie a čo nie. Našťastie je mnoho tých, ktorí na nich nedbajú a prinášajú do jazzu všetko, čo vidia a cítia okolo seba. To je pre hudbu to najlepšie! Nesmieme však nikdy zabudnúť na pravú podstatu ani na to, odkiaľ hudba pochádza. Veď jazz od svojich počiatkov neznel nikdy rovnako, ale vždy sa „zaplietol“ a premiešal s čímsi aktuálnym. Jazz sa nikdy neprestane vyvíjať! Vítam to s otvorenou náručou, pretože zmeny sú dobré.