Klavirista Don Friedman (1935) pochádza zo San Francisca, ale podobne ako mnoho jeho jazzových kolegov sa koncom 50-tych rokov usadil v New Yorku. Tu viedol vlastné, najmä triové zoskupenia, neskôr slávne avantgardné kvarteto s gitaristom Attilom Zollerom. Začiatkom 60-tych rokov si Friedmana vyhliadol Orin Keepnews, šéf Riverside Records, ktorý hľadal popri Evansovi a Monkovi ďalšieho klaviristu s originálnymi kompozíciami.

Počas svojej viac ako polstoročnej kariéry sa Friedman „blysol“ po boku mnohých legiend: Dexter Gordon, Chet Baker, Buddy DeFranco, Ornette Coleman, Pepper Adams, Jimmy Giuffre, Clark Terry, Scott LaFaro... V edícii Heirloom Series na značke Resonance Records vyšli v minulom roku pod názvom Pieces of Jade raritné nahrávky tria Scotta LaFara s Friedmanom a bubeníkom Pete LaRocom.

Na festivale Jazz Baltica dostáva tento klavirista priestor pravidelne: pred dvoma rokmi sme tam sledovali jeho skvostnú konverzáciu s Hankom Jonesom, pred rokom sa na pôde svojho Salzau Tria spolu so sláčikovým kvartetom predstavil najmä ako skladateľ a tento rok sekundoval parádnej jazde vynikajúcich saxofonistov s excelujúcim Chrisom Potterom.


* Vaša kariéra sa rozbiehala na prelome 40-tych a 50-tych rokov, v časoch, keď nefungovalo jazzové vzdelávanie v podobe, v akej ho poznáme dnes. Ako si spomínate na vaše začiatky?

DON FRIEDMAN: "Na klavíri som improvizoval už ako malý chlapec, aj keď to samozrejme nebol žiaden jazz. Nesmierne ma bavilo sedieť za klavírom a skúšať nové veci, hrať sa. Až keď sa ku mne dostali prvé jazzové nahrávky, začal som premýšľať, ako to tí muzikanti robia. Občas sa mi podarilo odchytiť niektorého z mojich kamarátov, ktorí už mali s jazzom skúsenosti. Tí mi čosi ukázali, vysvetlili, prípadne požičali nejaké noty alebo cvičenia. Najdôležitejšie však boli nahrávky, ktorých som mal obrovské množstvo. Neustále som sedel pri gramofóne a snažil sa z toho čosi preniesť do mojej hudby. Dá sa vlastne povedať, že som sa naučil hrať jazz posluchovo."

* Koncom 50-tych rokov ste opustili rodnú Kaliforniu a presťahovali sa podobne ako mnoho vašich kolegov do New Yorku. Aký bol status jazzového muzikanta?

DF: "Pokiaľ si spomínam, niektoré možnosti, ktoré nám vtedajší New York poskytoval boli neporovnateľne lepšie od tých súčasných, niektoré podmienky sú však samozrejme priaznivejšie teraz. Čo sa týka možností hrania, je to podobné: mnohé kluby síce zanikli, avšak vznikajú nové, nielen klubové miesta, kde jazz dostáva priestor. Ak napríklad porovnám Birdland, kde som hrával od 60-tych rokov – každý večer tam hrali 2 kapely, pretože produkcia trvala od deviatej večer do štvrtej ráno. V súčasnom veku by som to už nezvládal. (Smiech.) Vtedy sme však hrali ako o dušu, pretože vedľa seba sme mali fantastických kolegov, ktorí nás neustále burcovali k lepšiemu výkonu."

* V tých časoch kulminoval hardbop, stále boli pri sile vynikajúci swingoví bandlídri, rodila sa avantgarda... Ako ste vnímali rôznorodosť jazzovej scény?

DF: "Diverzita je prirodzenou súčasťou jazzu a vlastne možno povedať, že tvorí jeho podstatu. Jazz je o slobode vyjadrovania, o tom, že môžeš hrať akýmkoľvek spôsobom, môžeš zablúdiť do ľubovoľných destinácií a vonkoncom nezáleží na tom, či tvoje improvizovanie ostatní nazývajú bebopom, tradičným jazzom alebo avantgardou. V tom spočíva sloboda tejto hudby!"

* V rámci rôznorodých jazzových komunít ste sa priatelili s vynikajúcim kontrabasistom Scottom LaFarom. Hrávali ste spolu často?

DF: "Jamovali sme spolu každý deň, najmä v období mojich newyorských začiatkov, keď sme spolu istý čas bývali. Scott bol fantastickým hudobníkom, nesmierne usilovným a cieľavedomým. Bol posadnutý myšlienkou hrať na kontrabase novátorským spôsobom, vymýšľal krkolomné behy a kontrapunkty k melódiám spoluhráčov. V tých časoch, a ani dlho potom, takto nehral na kontrabase nikto. Bol tiež vynikajúcim klaviristom, čo mu pomáhalo v harmonickej predstave alebo pri komponovaní. Keď som ho neskôr vídaval po boku Billa Evansa, bolo to čosi nepredstaviteľné!"

* Ovplyvnil Bill Evans váš lyrický štýl?

DF: "Myslím, že moje lyrické hranie skôr súvisí s klasickým školením a základmi, ktoré som dostal v detstve a mladosti. Vždy som miloval klasickú hudby, najmä súčasných skladateľov ako aj obdobie romantizmu. Trebárs Rachmaninova, ktorého hudba je skutočne blízka môjmu naturelu. Na lyrickosť mojej hry tiež vplýva romantický spôsob harmónie, ktorý často používam."

* Pohľad na vašu diskografiu prekvapuje variabilitou: hrávali ste bebop s Clarkom Terrym, nevyhýbali ste sa freejazzovým úletom s Atillom Zollerom a ani avantgarde po boku tureckých hudobníkov...

DF: "Ako som spomínal pred chvíľou – pokiaľ ste dostali dar schopnosti improvizovať a viete ako ho použiť (samozrejme za predpokladu, že máte vynikajúci rozhľad v harmónii), môžete sa bez problémov zapájať do akéhokoľvek štýlu a žánru."

* Dostávate sa v súčasnosti popri mainstreamovom triovom hraní aj k voľnejším projektom?

DF: "Dnes žiaľ nemám mnoho príležitostí hrať avantgardnú hudbu. Keď sa to však občas podarí, mám obrovskú radosť. Napríklad prednedávnom som takto hral na Ukrajine, kde som spoznal človeka, ktorý je kultúrnym atašé na nemeckej ambasáde v Kyjeve. Volá sa Jean-Pierre Froehly a je obrovským fanúšikom Attilu Zollera. Keďže sám hrá na gitare, niekoľkokrát sme si zahrali a okrem sólových vecí sme na koncertoch spolu predviedli aj Attilove kompozície. Froehly dokonca nahral s ruskými hudobníkmi album s Attilovou hudbou."

* Pretrváva táto vaša spolupráca?

DF: "Momentálne spolu nehráme, ale minulý rok sme odohrali niekoľko európskych koncertov a nakoniec sme v Nemecku realizovali nahrávku Four in Berlin s vibrafonistom Wolfgangom Lackerschmidom a hráčom na ústnej harmonike Hendrikom Meurkensom. Je to skutočne „free stuff“, nehovoriac o kurióznej kombinácii klavíra, gitary, vibrafónu a ústnej harmoniky. (Smiech.)