Klavirista Don Friedman (1935) pochádza zo San Francisca ale podobne ako mnoho jeho jazzových kolegov sa koncom 50. rokov usadil v New Yorku. Tu viedol vlastné, najmä triové zoskupenia, neskôr slávne avantgardné kvarteto s gitaristom Attilom Zollerom. Začiatkom 60. rokov si Friedmana vyhliadol Orin Keepnews, šéf Riverside Records, ktorý hľadal popri Evansovi a Monkovi ďalšieho klaviristu s originálnymi kompozíciami.

Počas svojej viac ako polstoročnej kariéry sa Friedman „blysol“ po boku mnohých legiend: Dexter Gordon, Chet Baker, Buddy DeFranco, Ornette Coleman, Pepper Adams, Jimmy Giuffre, Clark Terry, Scott LaFaro... V edícii Heirloom Series na značke Resonance Records vyšli v minulom roku pod názvom Pieces of Jade raritné nahrávky tria Scotta LaFara s Friedmanom a bubeníkom Pete LaRocom.

Na festivale Jazz Baltica dostáva tento klavirista priestor pravidelne: pred dvoma rokmi sme tam sledovali jeho skvostnú konverzáciu s Hankom Jonesom, pred rokom sa na pôde svojho Salzau Tria spolu so sláčikovým kvartetom predstavil najmä ako skladateľ a tento rok sekundoval parádnej jazde vynikajúcich saxofonistov s excelujúcim Chrisom Potterom. Tu je druhá časť rozhovoru.


* Počas celej kariéry máte nadštandardné kontakty s Japonskom – často tam hrávate, vychádzajú tam špeciálne edície vašich albumov... Prečo práve Japonsko?

DON FRIEDMAN: "Moja popularita v Japonsku začala albumom Circle Waltz, ktorý sme ešte v 60-tych rokoch nahrali spolu s Chuckom Israelsom a Pete LaRocom. Nahrávka sa stala v Japonsku nesmierne obľúbenou, vyšla v mnohých vydaniach a odštartovala moje pravidelné vystúpenia v tejto krajine. Obrovským úspechom boli tiež viaceré turné, ktoré pod názvom 100 Gold Fingers prebiehali v Japonsku každé 2 roky. Bol to akýsi variabilný all-star projekt desiatich klaviristov, na ktorom som v priebehu posledného desaťročia participoval s mojimi kolegami-klaviristami ako: Eric Reed, Benny Green, Cyrus Chestnut, Geri Allen, Kenny Barron, Junior Mancem, Ray Bryant, Mal Waldron, Duke Jordan, Hank Jones, Tommy Flanagan a ďalší."

* Máloktorý európsky promotér by sa odvážil organizovať rozsiahle turné desiatich špičkových klaviristov...

DF: "Naopak v Japonsku sa podobné projekty dokážu uživiť. Zaujímavosťou je aj to, že za 100 Gold Fingers stojí rovnaký promotér, ktorý organizoval moje prvé japonské turné v roku 1964. (Smiech.) Predstavte si, že sa jeden chlapík dokáže 50 rokov živiť „bukovaním“ amerických umelcov."

* Minuloročný festival Jazz Baltica vás predstavil ako skladateľa v netradičnom projekte so sláčikovým kvartetom. Kde vznikol tento nápad?

DF: "Som nesmierne vďačný Reinierovi (umelecký riaditeľ festivalu, pozn. aut.) za skvelú možnosť vyskúšať čosi nové, pretože prvotná myšlienka projektu prišla samozrejme od neho. Reinier je nielen fantastickým umeleckým riaditeľom s jasnou víziou, ale počas rokov spolupráce sme sa stali skutočnými priateľmi. Keď mi pred dvoma rokmi navrhol, aby som pripravil autorský projekt s väčším obsadením, zvolil som sláčikové kvarteto, barytónsaxofón a rytmickú sekciu. V New Yorku som sa dal dokopy s výborným aranžérom a dirigentom Richom Shemariom, niekoľko mesiacov sme spoločne pracovali na aranžmánoch a prizývali hráčov na sláčikových nástrojoch, aby sme odskúšali niektoré veci. Reinier medzitým objavil vynikajúce kvarteto s islandskou primáriuskou Gerdur Gunnarsdóttir. S Gary Smulyanom, ktorý patrí k najlepším barytónsaxofonistom, som hrával už pri rozličných príležitostiach a určite som chcel aby bol súčasťou projektu."

* V rámci Jazz Baltica ste odohrali jediné spoločné vystúpenie?

DF: "Zatiaľ žiaľ jediné. Nie je jednoduché udržať ansámbel siedmich ľudí pochádzajúcich z dvoch kontinentov. Výsledok na pódiu bol však lepší ako som dúfal, z koncertu vznikla nahrávka, pre ktorú sme hľadali vydavateľa. Nakoniec sme uspeli a záznam z festivalu vyšiel prednedávnom vo vydavateľstve Enja."

* Akým spôsobom komponujete?

DF: "Nikdy som nepísal do šuplíka, všetky moje kompozície vznikli pre vopred dohodnuté a objednané projekty. Ostávam verný rituálu, keď si pred nahrávaním každého albumu poviem, že je najvyšší čas niečo napísať. Nechcel som hrať celý život dokola tie isté štandardy, ale prezentovať svoje myslenie."

* Ovplyvňuje vás v tomto klasická kompozícia, ktorú ste študovali?

DF: "Klasickú kompozíciu som síce určitý čas študoval, ale nie nejako intenzívne. Napriek tomu komponovanie v mnohom napomohlo mojej kariére. Keď som kedysi dávno došiel do New Yorku súkromne študovať kompozíciu, začal som v rámci cvičení písať veci pre klavír. Približne v rovnakom čase, začiatkom 60-tych rokov som spoznal Orina Keepnewsa, ktorý bol významným producentom a šéfom Riverside Records. Orin mal vtedy k dispozícii Billa Evansa a Theloniousa Monka, avšak hľadal ďalšieho klaviristu, ktorý by hral vlastné originálne kompozície. Mal som vtedy hotových niekoľko skladieb skôr v klasickom duchu, ktoré som vzápätí prearanžoval pre jazzové trio. Zo šestice variácií na tému starej ľudovej piesne The Minstrel Boy vznikol v roku 1961 môj debutový album A Day in the City s Chuckom Israelsom a Joe Huntom."

* Čo chystáte do budúcnosti?

DF: "Na dôchodok sa ešte necítim a pokiaľ mi to dovolí zdravie, mám v pláne triové hrania v newyorských kluboch s kontrabasistom Martinom Windom. A na jeseň sa opäť vydám do Japonska."