Saxofonistu Chrisa Pottera (1971) sme mohli vidieť na domácich pódiách minimálne dvakrát: minulé leto predstavil v rámci International Jazz Piešťany vlastný projekt Underground s bubeníkom Nate Smithom, gitaristom Adamom Rogersom a hráčom na klávesových nástrojoch Craigom Tabornom a v novembri 2008 sa blysol po boku svojho dlhoročného kapelníka, kontrabasistu a skladateľa Dava Hollanda. Na poslednom ročníku festivalu Jazz Baltica exceloval tento rodák z amerického Chicaga po boku veterána Dona Friedmana ako aj svojho kolegu-tenorsaxofonistu Marcusa Stricklanda.

* V jazzovom svete bývaš považovaný za najinovatívnejšieho tenorsaxofonistu strednej generácie. Ako si sa dostal k tomuto nástroju?

CHRIS POTTER: „To je zaujímavý príbeh, ktorý začína tým, že ako chlapec som nemal rád zvuk saxofónu. Je síce pravda, že som ho počul skôr na rockandrollových nahrávkach, ktoré sa mi veľmi páčili, ale saxofón do ich konceptu jednoducho nezapadal. Radšej som bol, keď sa tam objavilo gitarové sólo. Ako som sa postupom času dostával k jazzovým nahrávkam, začal som si všímať saxofonistov – Johna Coltrana na albumoch Milesa Davisa, Paula Desmonda s Brubeckovým kvartetom... K jazzovým platniam som sa dostal náhodou, keď som sa prehŕňal zbierkou mojich rodičov. Hneď, ako ma upútal nejaký obal, hodil som platňu na gramofón a tak som vlastne objavil jazz. Jazzových albumov sme síce mali doma len niekoľko, ale dostal som možnosť širšieho rozhľadu: počúval som klasiku – od Bacha po Stravinského, populárnu hudbu – pamätám si na Beatles, ale aj množstvo iných interpretov.“

* Skúšal si hrať na nejakom inom nástroji?

CHP: „Trochu som hrával na gitare a klavíri, ale len podľa ucha. Keď som mal desať rokov, veľmi som prosíkal rodičov, aby mi kúpili saxofón. Musel som byť neodbytný, pretože oni mi ho po čase naozaj odkiaľsi priniesli.“ (Smiech.)

* Hudobne si sa „oťukával“ po boku trubkára Reda Rodneyho a neskôr v kapele Electric Bebop bubeníka Paula Motiana. Ako spomínaš na svojich mentorov?

CHP: „Som veľmi vďačný za mnohé šance a možnosti hrať s ľuďmi rozličných generácií. Snáď ešte silnejšími momentmi ako hranie boli chvíle strávené po ich boku, možnosť sledovať akým spôsobom premýšľajú, ako o hudbe rozprávajú. Najcennejším dedičstvom jazzu nie je cesta jednotlivca, ale práve línia odovzdávaná z generácie na generáciu. Roky u Rodneyho a Motiana boli obrovskou školou. Súčasťou jazzovej kultúry sú príbehy, ktoré kolujú medzi hudobníkmi, skladby, ktoré všetci hrajú. Pokiaľ niekoho celé roky počúvate na nahrávkach, obdivujete jeho zvuk. Až keď sa s tým človekom stretnete a rozprávate, vtedy môžete pochopiť, ako ten úžasný tón vzniká, čo všetko je za tým. Nikdy to nie je len záležitosť nástroja, ale komplexnej osobnosti. Bolo skvelé hrať po boku ľudí, na nahrávkach ktorých som vyrastal. Odrazu som sledoval, ako títo hudobníci reagujú na mňa, na moje podnety. Cítil som interakciu a to je diametrálne iné, ako keď si len opakovane púšťate platňu a hráte podľa nej.“

* Prvýkrát som ťa spozoroval v kvintete Dava Hollanda na koncerte v rámci Bohemia Jazz Fest – spomínaš si naň?

CHP: „Myslíš ten na historickom námestí v Prahe? Na to sa nedá zabudnúť! Bolo to skvelé vystúpenie na nádhernom mieste s neuveriteľným davom ľudí. Nikdy predtým sme čosi podobné nezažili. Mne sa to však podarilo ešte raz, pretože nasledujúci rok som tam vystúpil so svojou kapelou Underground a to bola podobná paráda.“

* Ako sa darí Undergroundu? Mám pocit, že projekt Ultrahang (ArtistShare 2009) bol aj vďaka rozsiahlejšiemu koncertovaniu a koncertnej šnúre omnoho usadenejší a kompaktnejší, ako predchádzajúce albumy...

CHP: „Máš pravdu – nahrávaniu Ultrahangu predchádzalo množstvo koncertov, čo sa ukázalo ako veľmi dobré. Vieš, mnohé z tých skladieb nezneli pri prvých skúškach ktovieako presvedčivo. Keď sme sa však k tomu materiálu dostávali večer čo večer na koncertoch, mnohé veci sa „utriasli“ a výsledok bol zrazu fantastický. O niečo podobné sme sa pokúšali ešte skôr na albume Follow The Red Line, ktorý bol živým záznamom z Village Vanguard. Na ňom som sa snažil zachytiť, ako znie kapela v plnej paráde, keď máme dostatok priestoru v rámci rozľahlejších čísel. Nakoniec s ľuďmi ako Craig Taborn, Adam Rogers a Nate Smith to ide naozaj fantasticky. Dnes už premýšľam nad ďalším albumom, ktorý chcem opäť realizovať v štúdiu. Tam bude viac priestoru na experimenty a zrejme predstavím viac stručnejších, v istom zmysle obsahovo nahustenejších skladieb.“

* Zaujímavým projektom bol tiež Song for Anyone (Sunnyside Records 2007), v rámci ktorého si sa popasoval s aranžovaním pre dychy alebo sláčiky. Čo ťa k tomu viedlo?

CHP: „Song for Anyone som vnímal ako výzvu, pretože oddávna som chcel realizovať projekt s väčším obsadením. Jedinou nevýhodou bolo to, že sa nám s týmto ansámblom nepodarilo koncertovať. Zaplatiť také množstvo ľudí na skúšky a vystúpenia bolo jednoducho nemožné. Časť môjho sna sa však čoskoro naplní, pretože niektoré z týchto skladieb predvediem s holandskými hudobníkmi v rámci North Sea Jazz Festival. (Podujatie sa uskutočnilo týždeň po rozhovore, pozn. aut.). Na skúšanie sme dostali niekoľko dní a preto verím, že to dopadne dobre. Okrem Song for Anyone sa mi ešte dávnejšie podarilo nahrať zopár kúskov s Danish Radio Big Band. Mal som v zásobe niekoľko starších aranžmánov a po rokoch som konečne mohol počuť, ako znejú naživo. Verím, že aj tieto nahrávky sa podarí v blízkej dobe vydať.“