Saxofonistu Chrisa Pottera (1971) sme mohli vidieť na domácich pódiách minimálne dvakrát: minulé leto predstavil v rámci International Jazz Piešťany vlastný projekt Underground s bubeníkom Nate Smithom, gitaristom Adamom Rogersom a hráčom na klávesových nástrojoch Craigom Tabornom a v novembri 2008 sa blysol po boku svojho dlhoročného kapelníka, kontrabasistu a skladateľa Dava Hollanda. Na poslednom ročníku festivalu Jazz Baltica exceloval tento rodák z amerického Chicaga po boku veterána Dona Friedmana ako aj svojho kolegu - tenorsaxofonistu Marcusa Stricklanda.


* Pomáha hráčovi na melodickom nástroji k istej komplexnosti aj znalosť harmonického nástroja?

CHRIS POTTER: "Určite a môžem to potvrdiť z vlastnej skúsenosti, pretože za klavírom sedávam veľmi často, overujem si mnohé veci, pri aranžovaní mám možnosť počuť, ako znejú všetky hlasy naraz. Taktiež môžem v prehľadnej forme sledovať architektúru hudby, ktorú pri jednom hlase nie je možné celkom pochopiť. Saxofón je tým, že znie ináč ako sa píše pomerne komplikovaným nástrojom, pričom klavír je v tomto jasnejší, v istom zmysle komplexnejší. Na druhej strane na saxofóne milujem práve to, že si v danom okamihu musím zvoliť práve jeden tón. Hra na klavíri sa podobá maľovaniu obrazu, pričom rozličnými farbami vypĺňate jednotlivé plôšky. Pri saxofóne máte jedinú líniu – je to perokresba, pri ktorej starostlivo vyberáte jednotlivé body – noty. Keď po nich prejdete perom, dostanete skicu portrétu. Avšak pokiaľ rozumiete architektúre celého priestoru, dokážete túto jedinú líniu lepšie naskicovať. Aspoň tak to vnímam ja."

* Na tvojej hre obdivujem okrem fantastického plného tenorového zvuku aj štruktúru frázovania a spôsob, akým pracuješ s rytmom. Nakoľko dôležité bolo pre teba pretavenie odkazu majstrov do vlastného jazyka?

CHP: "Keď som sa dostával k jazzu, v čase keď sa stabilizovali moje rozhodnutia byť saxofonistom, boli mojimi hrdinami predovšetkým chlapci z Orchestra Duka Ellingtona – Johny Hodges, Paul Gonsalves, Harry Carney, ... Títo si získali celú moju generáciu už len svojím zvukom. Bolo to čosi úžasné a dokázal som ich počúvať celé hodiny. U Ellingtona predstavovala saxofónová sekcia úžasný celok. Títo ľudia samozrejme dokázali hrať aj rýchlo a mali výborný tón, ako mnohí ich rovesníci. Ako celok-sekcia však boli nedostihnuteľní! Ich melodické linky predstavovali obrovskú škálu emócií a práve tento komplexný dôraz na zvuk a frázovanie, pozornosť, akú Ellington venoval jednej sekcii by sa nemali z jazzového sveta vytratiť. Toto pre mňa ako saxofonistu ostáva najväčšou výzvou. Pokiaľ máte nádherný tón a zmysel pre rytmus (sense of time), nemusíte predvádzať nič zložité. Stačí hrať úplne jednoducho a budete výnimoční."

* Čo odporúčaš mladým hráčom k dosiahnutiu osobitého zvuku a vlastného jazyka?

CHP: "Od svojich začiatkov som za najdôležitejšiu vec považoval počúvanie. Prakticky neustále som mal uši na reproduktoroch a postupne sa snažil kopírovať to, čo som počul. Neišlo len o saxofonistov. Keď napríklad počúvate Charlieho Parkera, nestačí jeho sóla reprodukovať. V prvom rade treba jeho hudbe a jeho posolstvu porozumieť. Nestačí hrať rovnaké tóny, dôležité je snažiť sa pripodobniť jeho zvuku a frázovaniu. Tóny sú len začiatkom. Pokiaľ dokážete zahrať jeho sóla je dôležité začať premýšľať, objavovať a snažiť sa pochopiť, prečo si v danej chvíli vyberá práve tie-ktoré tóny. Čiže snažiť sa uchopiť Parkera z opačnej strany. Až keď to zvládnete, môžete hľadať vlastný zvuk a snažiť sa ostať sebou samým. Nie však za každú cenu. Toto štádium musí nastať prirodzene."

* Po koncertoch na Jazz Baltica nadobúdam dojem, že tu máme novú generáciu skvostných tenorsaxofonistov: Marcusa Stricklanda, Donnyho McCaslina...

CHP: "Teší ma, keď sledujem rast ľudí, ktorí vyrastali vedľa mňa. Teraz nahrávajú vynikajúce albumy a snažia sa hrať čo najviac. Mám z toho radosť."

* Čo chystáš najbližšie?

CHP: "Nedávno sa mi podarilo uviesť špeciálny projekt, v rámci ktorého som dal dokopy hudobníkov, ktorí spolu nikdy nehrali: bubeníka Paula Motiana, kontrabasistu Scotta Coleyho a vibrafonistu Steva Nelsona, s ktorým sa stretávam aj na pôde Hollandovho kvinteta. Zahrali sme klubový koncert, v druhom sete sa k nám pridal Craig Taborn na akustickom klavíri. Bolo to veľmi podnetné, chcelo by to nahrávku, ale predtým samozrejme niekoľko ďalších koncertných večerov. Bol to akýsi akustický opozit Undergroundu, ktorý však tiež nehodlám pustiť k vode."

* Bolo by skvelé počuť niektoré z týchto projektov na Jazz Baltica...

CHP: "Tiež si myslím, pretože od doby, keď sme tu hrali s mojou kapelou, uplynulo asi 7 rokov. Utekaj za Rainerom (Haarmannom, umelecký šéf festivalu, pozn. aut.) a skús mu to navrhnúť." (Smiech.)