Legendárny basgitarista Steve Swallow (1940) bol dlhoročnou oporou zoskupení Jimmyho Giuffreho a Garyho Burtona, v poslednom období „tvrdí muziku“ najmä v rôznorodých projektoch svojej životnej partnerky Carly Bleyovej a triových zoskupeniach gitaristu Johna Scofielda (spolu s bubeníkom Billom Stewartom) ako aj v triu so saxofonistom Ohadom Talmorom a bubeníkom Adamom Nussbaumom. S touto trojicou sa predstavil na International Jazz Piešťany 2008 ako aj na festivale Jazz Baltica 2010, kde vznikol nasledujúci rozhovor.
Swallow je mimochodom
častým hosťom baltického podujatia: na minulom orchestrálnom ročníku sa predstavil v rámci Bigband Battle s vynikajúcim švédskym orchestrom Bohuslän Big Band, pre ktorý zaranžoval svoje skladby (vyšli na albume Swallow Songs, Vara Konserthus 2008).
* Jazzový svet vás dnes pozná ako basgitaristu, vy ste však začínali na kontrabase...
STEVE SWALLOW: K base ako takej som sa dostal dávno: keď som začal hrávať na kontrabase, mal som asi 14 rokov. Občas sa
sám seba pýtam prečo práve na kontrabase, no nenašiel som rozumnejšiu, ako tradičnú odpoveď: tento nástroj som si nevybral ja, ale basa si ma jednoducho našla. Podobná situácia nastala pred troma desaťročiami, keď som z kontrabasu presedlal na elektrickú basgitaru. Tento nástroj sa objavil v nejakej kapele a na prvé počutie si ma získal. Z vlastnej skúsenosti môžem povedať, že v živote sa mi najviac osvedčili veci, pri ktorých som sa príliš nerozhodoval a ktoré jednoducho prišli samé podobne ako
kontrabas alebo basgitara. Vlastne som ani nedostal šancu odporovať, bol som akoby „out of controll“. (Smiech.)
* Nepoznám basgitaristu, ktorý by podobne ako vy hral medeným plektrom. Ako ste k nemu prišli?
SS: Objavil som ho asi dva roky potom, ako som presedlal na „elektriku“ a medenému plektru som ostal verný z prostého dôvodu: jednoducho sa mi páči jeho zvuk. V tých časoch som hrával na basgitare Gibson EB2, ktorej zvuk bol v kombinácii s osvedčenou
basgitarovou aparatúrou Ampeg B-15 temný a hutný. Mal som problém ho v celom tom hlbokom spektre definovať. Trsátko som vyskúšal z dôvodu, pretože som chcel svoj zvuk spriezračniť a vypichnúť. Po čase som zistil, že hranie trsátkom neovplyvnilo len moju zvukovosť, ale tiež spôsob mojej hry a frázovania.
* Váš spôsob hry vyčnieva plastickým vedením línií – k basgitare pristupujete akoby gitarovým spôsobom...
SS: Moje frázovanie sa postupom času modelovalo
podľa gitaristov, s ktorými som spolupracoval v rôznych obdobiach svojej kariéry. Každý z nich – či to bol Larry Coryell, Sam Brown, John Scofield alebo Pat Metheny – určitým spôsobom ovplyvnil moju hru. V jednotlivých obdobiach som sa ich usilovať počúvať a napodobňovať spôsob ich frázovania.
* Uprednostňovali ste v istom zmysle hranie s gitaristami?
SS: Nebol v tom žiaden zámer, jednoducho sa to tak prihodilo. V podstate sa nezaoberám tým, či hrám s gitaristom alebo
iným inštrumentalistom. Nemá to na moju hru špecifický vplyv. Skôr si volím spoluhráčov podľa iných kritérií, aby som si s nimi porozumel ľudsky.
* Minulý rok ste sa v rámci Jazz Baltica predstavili ako hosťujúci líder vynikajúceho švédskeho orchestra Bohuslän BigBand. Ako ste sa dali dokopy?
SS: Pred niekoľkými rokmi som dostal ponuku od manažéra orchestra Gorana Levina, aby som pre jeho ansámbel zaranžoval niekoľko svojich starších skladieb. Ponuka bola
naozaj lukratívna, veď kto by nechcel spolupracovať s vynikajúcim orchestrom a mať možnosť počuť svoje skladby vo vynikajúcom podaní? Výsledkom bol album Swallow Songs a koncertný program, s ktorým sme úspešne cestovali po Škandinávii. Viesť Bohuslän BigBand bolo pre mňa cťou. Okrem toho sa tam vyskytla ďalšia pre mňa nezvyklá situácia – hral som v ansámbli, ktorý mal svojho basistu a moja funkcia hráča bola zrazu len príležitostná. Občas som zahral sólo a cítil sa v istom zmysle ako primadonna.(Smiech.)
* Dokázali by ste si predstaviť svoju stálu funkciu orchestrálneho kontrabasistu/basgitaristu?
SS: Musím povedať, že funkcia klasického „basistu“ vo veľkom súbore je mi blízka z viacerých dôvodov: kvôli udržiavaniu harmónie alebo citlivému prepájaniu vlastnej zvukovosti a svojich myšlienkok s ideou celku. Tieto veci sú pre každého hudobníka veľkou výzvou.
* Na opačnej strane stojí vaše aktuálne trio s Ohadom Talmorom
a Adamom Nussbaumom. Čo bolo myšlienkou zostavenia tejto kapely?
SS: Máte pravdu, fungovanie v našom triu je diametrálne odlišné. Keď ste na turné s bigbandom, musíte sa každý večer pridržiavať určitých pravidiel, pretože by v istom zmysle vznikol chaos. V tomto triu pociťujem naopak úžasnú voľnosť, pretože môžem hrať v každej chvíli presne to, čo v danom okamihu cítim. Dokonca môžem povedať, že ani nemusím brať ohľad na svojich spoluhráčov, pretože oni ho podobne neberú na
mňa. Na jednej strane je to úžasne oslobodzujúce, na druhej strane musíte neustále riešiť úplne iné problémy v rámci tejto komunikácie, pretože je potrebné udržať ju v oslobodzujúcich, na druhej strane však zmysluplných medziach.
* Mnoho mladších basgitaristov by v rámci podobného tria upriamovalo pozornosť na svoju virtuozitu. Vy naopak neustále dbáte na celok...
SS: Vďaka za kompliment – som naozaj rád, že to takto pôsobí navonok. Pracujeme na
tom od začiatku. V živote som mal naozaj šťastie na spoluhráčov a preto som sa mohol tomuto typu bezbrehej exhibície vyhýbať. Naháňanie tónov mi nič nehovorí.
* Kam smeruje Steve Swallow ako skladateľ, aranžér, inštrumentalista?
SS: Najťažším orieškom ostáva prepojenie všetkých týchto zložiek, aby ani jedna z nich výraznejšie nevyčnievala. Na druhej strane je veľmi dobré, pokiaľ sa tieto tri spektrá prekrývajú a navzájom ovplyvňujú.
Som presvedčený, že moja basgitarová hra úzko súvisí s tým, že komponujem a naopak. Snažím sa vypĺňať línie, ktoré všetky tieto veci prepájajú a vytvárajú tak zmysluplný obraz. Hrám hudbu, ktorá ma baví a inšpiruje, podobne ako ma vždy inšpirovala a „nakopávala“ hudba Theloniousa Monka alebo Wayna Shortera. U týchto majstrov neustále cítite interakciu medzi ich komponovaním a improvizáciou. Tieto zložky sú prepojené a ja sa snažím o čosi podobné.
