Poľská speváčka Aga Zaryan zaujala bratislavské publikum na minuloročných Bratislavských jazzových dňoch 2010 predovšetkým svojim prejavom, ale aj originálnymi piesňami, ktoré spievala miestami po poľsky. Jej hlboký cit a výrazný prejav jej vyniesol aj kontrakt so spoločnosťou Blue Note Records, čím sa naozaj nemôže pochváliť každý jazzový hudobník, a už vôbec nie z východnej Európy. Aga Zaryan je originálnou európskou jazzovou speváčkou s veľkým zmyslom pre americkú tradíciu tejto hudby. Prináša čosi nové, hodnotné, emotívne, vrátane mimoriadne kvalitných textov. Tento rozhovor vznikol krátko po jej vystúpení v Bratislave.

 

* Aga, Váš koncert sa nám veľmi páčil. Bol plný emócií.

 

AGA ZARYAN: " Ďakujem veľmi pekne."

 

* Predniesli ste aj jednu pieseň z vášho poľského albumu, venovanému Varšavskému povstaniu.

 

AZ: “Áno, Beauty is dying."

 

* Myslím, že je to pre vás ešte stále veľmi citlivá téma.

 

AZ: “To je pravda.”

 

* Napísali ste si tie texty sama?

 

AZ: “Nie, básne, ktoré sme zhudobnili, napísali počas 2.sv.vojny rôzni básnici, värčšinou to boli ženy a hudbu k nim napísal Michal Tokaj, ktorý so mnou spolupracuje. Rozhodla som sa nahrať tú platňu preto, lebo moji starí rodičia a aj Michalovi starí rodičia /Agin klavirista/, sa zúčastnili na Varšavskom povstaní, takže pre nás to bolo celkom samozrejmé, že sme to nahrali, pretože sme sa obaja narodili vo Varšave a veľmi dobre poznáme históriu tohto povstania. Tá téma ma jednoducho veľmi priťahuje. A spievať tie piesne je pre mňa veľmi emotívnym zážitkom, to je pravda."

 

* Takže tie texty - to je tá poľská časť vášho jazzového života a druhá časť je viac spojená s Amerikou, však?

 

AZ: “Áno, presne tak. Viete, platňa Beauty is dying – Umiera Pienkna je jediné poľské CD, ktoré som doteraz nahrala, a bola to veľmi zvláštna skúsenosť: v prvom rade už to, ako sme hľadali tie texty: celé mesiace som čítala poľské básne, ktoré vznikli počas 2.sv.vojny, hľadala som pritom básne, ktoré by sa dali zhudobniť, a to nie je až také jednoduché, nie každá poézia sa dá zhudobniť, takže najprv som vyberala texty pre piesne a potom som sa bavila s Michalom o nálade jednotlivých skladieb, o ich štýle. Nechceli sme pritom robiť čosi extravagantné, avantgardné, chceli sme to mať vo veľmi klasickom štýle: jazz a trochu romantiky. Takže to je moje poľské CD. Viete, poľština nie je až taká jednoduchá na spievanie, niektorí ľudia nám vraveli, že to znie ako portugalčina, vďaka mäkkým spoluhláskam, ale bola to veľmi zaujímavá skúsenosť. Tento program spievam každý rok v auguste pri príležitosti výročia vypuknutia Varšavského povstania, ale vystupujeme s ním iba zopár krát do roka."

 

* Pokiaľ viem, tak o jazze ste začali po prvý krát uvažovať vtedy, keď ste počuli Ellu Fitzgeraldovú.

 

AZ: “Áno. To je fakt."

 

* A potom ste mali to šťastie dostať sa na Stanfordskú univerzitu. Na stáž. A tam ste pracovali s Rayom Brownom a inými špičkovými jazzmanmi ...

 

AZ: “To bolo naozaj úžasné. Bola som vtedy veľmi mladá, mala som iba 21 rokov, keď som sa dostala do USA, pamätám sa, ako som si na to celý rok šetrila peniaze: a keď som potom získala štipendium, tak som konečne mohla odcestovať. Ale to viete, dostať sa ako študent do Kalifornie, to bola veľmi drahá záležitosť. No bol to ohromný zážitok – stretnúť sa s Rayom Brownom a môcť sa s ním porozprávať a pýtať sa ho na obdobie, ktoré ma tak fascinovalo: 40-te a 50-te roky v New Yorku. A samozrejme, že to bola skvelá skúsenosť, stretnúť sa tam so všetkými tými špičkovými hudobníkmi a napokon sa dostať aj do New Yorku. Tam som navštívila všetky možné koncerty hudobníkov a spevákov, ktorých som poznala iba z Cd-čiek. Myslím, že to bolo jedno z mojich najdôležitejších rozhodnutí – ísť tam. Mala som tam veľmi veľa malých zážitkov, ktoré ma inšpirovali, a zároveň ma nasmerovali k ďalším rozhodnutiam."

 

* Ale myslím, že ste boli dostatočne chytrá na to, že ste tieto americké zážitky dokázali spojiť aj so svojim poľským JA, nerozhodli ste sa spievať iba americkú hudbu. Ale povedzte: čo z toho, čo ste sa v Spojených štátoch naučili, bolo pre vás najdôležitejšie?

 

AZ: “Na jazzových dielňach som stretla veľa známych amerických spevákov, ktorí mi vraveli, že mám talent a žeby som s tým mala niečo urobiť: žeby som sa mala dať na profesionálnu dráhu, ako speváčka. Keď som bola na strednej škole, tak som chcela študovať herectvo, ale keď som po prvý krát počula nahrávky Elly Fitzgeraldovej, a keď som sa potom dostala do Štátov, tak som už vedela, že jediná vec, ktorú chcem robiť, je spievať jazz. Nechcela som byť pop speváčka, ani soulová speváčka, nechcela som byť iba slávna, nechcela som byť v bulvárnych časopisoch, či vystupovať v hlúpych televíznych šou, chcela som sa len krok za krokom dostať k práci s veľkými hudobníkmi, a začať nahrávať. Ale trvalo mi to dosť dlho. Úspech sa mi podarilo dosiahnuť až po ôsmich rokoch spievania v nočných kluboch, jazzových kluboch, a mala som šťastie, že moja hudba sa stala veľmi populárnou – samozrejme, že nie je taká populárna ako pop music, ale medzi poslucháčmi, ktorí sa venujú klasike a jazzu, som veľmi známa, a hudba je teraz môj život. Najdôležitejšie, čo som sa naučila v Štátoch, bolo veriť vo svoj talent a držať sa cesty, ktorú som si vytýčila, a nedívať sa stále len okolo seba, ale sústrediť sa na jednu vec a nestratiť sa kdesi uprostred toho bláznivého sveta šoubiznisu."

 

* Všimol som si, že pre vás nie je dôležité iba spievať, ale aj to, čo spievate. Texty piesní sú pre vás dôležité aj počas improvizácie – napríklad vo vašej verzii Cohenovej piesne Susanne, kde bol váš prejav totálne spojený s textom. Je to tak?

 

AZ: “Je to tak, viete, samozrejme, že rada improvizujem a zbožňujem scat – napríklad, keď počúvam Ellu Fitzgeraldovú, myslím, že bola najlepšia, alebo mám veľmi rada improvizácie Bobbyho Mcferrina, to je génius,. Ale pre mňa je improvizácia vždy spojená so slovom, s textami. Niekedy si vyberiem iba jednu frázu a s tou frázou potom improvizujem. Cítim sa byť viac rozprávačom príbehov. Ale na to, aby som svoj príbeh vedela dobre porozprávať, potrebujem skvelú kapelu. Viac ma priťahuje škola takej Carmen McRae, kde sa spevák nevenuje iba tónom, ale aj slovám, ktoré majú svoj význam a preto sa snažím vybrať si, alebo napísať slová, s ktorými sa dokážem stotožniť."

 

* Vraveli ste, že chcete byť rozprávačom príbehov. Pre nás mnohých je veľkým príbehom pád komunizmu – v tomto prípade bol napríklad veľký rozdiel medzi Českom a Poľskom v tom, že zatiaľ čo v Českej republike sa odpor voči totalitnému režimu spájal viac s rockovou hudbou, v Poľsku to bol prevažne jazz, ako je to možné?

 

AZ: “To je pravda.”

 

* Majú vari Poliaci väčší zmysel pre synkopy?

 

AZ: “Nemyslím si, že máme väčší zmysel pre synkopy, ale je to zaujímavý postreh. Jazz bol v Poľsku zakázanou hudbou, jednoducho to nebola hudba, ktorá sa dala len tak legálne predvádzať, prišlo to z USA a USA boli v tých časoch to najhoršie na svete, a keďže Poliaci doslova bojovali proti komunizmu, ľudia si od srdca želali koniec tohto režimu v Poľsku, jazz bol pre nich od počiatku hudbou slobody. Pre isté skupiny obyvateľov, filmárov, spisovateľov, hudobníkov, ale nielen tých, jednoducho pre vzdelaných ľudí bol jazz jazykom slobody, a preto bol v Poľsku taký populárny. Už aj v 50tych rokoch, počas obdobia stalinizmu, sa tam hral jazz. To je história tejto hudby v našej krajine, ktorá bola oveľa populárnejšia ako napríklad v Česku, či Československu."

 

* Takže jazz je pre vás aj vašou osobnou slobodou?

 

AZ: “Áno, samozrejme, presne tak, jazz je sloboda, pretože si môžem vybrať mojich spoluhráčov, aj piesne, ktoré chcem spievať, spôsob, akým ich chcem predniesť, a pritom každý večer môže byť iný. Preto je jazz taký vzrušujúci, aj pre mňa ako speváčku - nie ako v pop music, kde musíte spievať stále to isté, to je nudné. Jazz mi dáva pocit slobody. A myslím, že dáva pocit slobody aj tým, čo ho počúvajú. Preto je taký fascinujúci."

 

* Vy máte za sebou aj dlhoročnú prax učiteľky jazyka. Čo má táto práca spoločné s vašou hudobnou kariérou?

 

AZ: “Tak, dvanásť rokov som učila deti angličtinu." 

 

* Pokiaľ viem, tak máte aj licenciu na používanie jazzu v rámci hudobnej terapie.

 

AZ: “Áno, viete, predtým, ako som učila angličtinu, som vyučovala deti, no a potom som študovala hudobnú terapiu – a to preto, lebo sa zaujímam nielen o hudbu, ale aj o psychológiu a chcela som niečo také študovať. No nie som hudobný terapeut, aj keď verím v hudobnú terapiu, a dúfam, že piesne, ktoré spievam a hudba, ktorú hráme, majú aj istý terapeutický dopad na naše publikum.. Ale dúfam, že budem môcť zostať iba jazzovou speváčkou, aby som mohla tvoriť nové projekty a aj ďalej spolupracovať s týmito skvelými ľuďmi. Ale možno, že jedného dňa sa začnem venovať iba hudobnej terapii ... Uvidíme."

 

* Veľa šťastia a ďakujem za rozhovor.