Belgičan Philip Catherine (1942), nositeľ prestížnych ocenení BIRD Prize a Django D'Or ako Best European Jazz Artist sa na jazzovej scéne pohybuje od polovice 60. rokov. Okrem spolupráce s francúzskou husľovou špičkou (Stéphane Grappelli, Jean-Luc Ponty, Didier Lockwood) „prevádzkoval“ tento gitarista duo s Larrym Coryellom, trio s Johnom McLaughlinom a Pacom de Lucíom, hosťoval s orchestrom Charlieho Mingusa a viedol množstvo vlastných formácií.

Spontánny rozhovor, počas ktorého nám uvoľnený umelec hral na gitare a prehrával svoje nové demá z i-Podu sa odohral vo viedenskom klube Porgy & Bess, kde Catherine hosťoval spolu s holandským klaviristom Jasperom van´t Hofom.

 

 

* Vaša gitarová hra je skutočne predchnutá citom a spôsob, akým viažete tóny evokuje skôr zvuk huslí. Je to vplyv francúzskych jazzových huslistov?

 

PHILIP CATHERINE: Francúzskych huslistov samozrejme počúvam celý svoj život, s väčšinou z nich som dokonca hrával, avšak myslím si, že v dobách, keď som začínal, mali na moju hru výraznejší vplyv trubkári, napríklad Miles Davis alebo Chet Baker. Ich hru som študoval a analyzoval omnoho podrobnejšie, ako štýl a techniku huslistov. Takže nemyslím, že spôsob akým viažem tóny pochádza od huslistov. Na druhej strane rozumiem, prečo sa na to pýtate: ten rozľahlý otvorený sustain je v mojej hre neustále prítomný. Pripúšťam, že keď pridám viac skreslenia, sa môj tón podobá viac husľovému, avšak na spomínaný sustain nemajú vplyv efekty ani elektrifikácia. Musím vým to ukázať! (V tej chvíli sa Philip zdvihne a vyťahuje z obalu gitaru. „Nasucho“ bez ozvučenia zahrá najskôr niekoľko tónov, potom melódiu: dozvuk je nádherne dlhý, vibrato a viazanie tónov takmer husľovo plynulé.)

 

* Akým spôsobom ste sa dopracovali k tomuto zvuku?

 

PC: Pravdupovediac neviem to vysvetliť, pretože zvuk nebol elementom, na ktorom by som programovo pracoval. Vo svojich začiatkoch som dbal skôr na množstvo technických vecí, ale zvuk prišiel akosi prirodzene.

 

* Váš niekdajší kapelník Stéphane Grappelli podľa vás v 70-tych rokoch pomenoval vynikajúci album Young Django. Pripadali ste si v tom období ako mladý nasledovník Djanga Reinhardta?

 

PC: Na to si nespomínam, avšak teraz sa cítim ako starý Django. (Smiech.) Ale nie, určite som si nikdy o sebe nemyslel, že som novým Djangom Reinhardtom. Zo strany Grappeliho to bol obrovský kompliment, pretože Djanga som vždy považoval za jedného z najväčších hudobných géniov.

 

* Inšpiroval vás k tomu, že ste sa stali jazzovým gitaristom?

 

PC: Nebol to Django, pretože jeho hudbu som prvýkrát počul až niekoľko rokov potom, ako som začal hrať. Ku gitare som sa dostal keď som v rozhlase počul pesničkára Georgesa Brassensa. (Catherine spustí na gitare romantický popevok do ktorého si pospevuje.) Nádherná skladba! Mal som vtedy asi 14 rokov, kúpil som si prvú gitaru a začal som skúšať jeho piesne. A potom som objavil Djanga, ktorý bol jednoducho fantastický! Veľmi priaznivo pôsobil na svojich spoluhráčov – vypočujte si sóla, aké po jeho boku dokázal odpáliť Grappelli. Keď som oveľa neskôr koncertoval so Stéphanom, hral stále úžasne, avšak už to nebolo také, ako kedysi s Djangom. Stéphane a Chat Baker bola dvojica najpodstatnejších hudobníkov, s ktorými som intenzívne hrával. Okrem nich na mňa mali vplyv mnohí ďalší, ktorí však nie sú natoľko známymi: napríklad čierny americký bubeník Billy Brooks, ktorého v Európe takmer nikto nepozná, pretože vôbec necestuje. Z môjho pohľadu je na úrovni Elvina Jonesa, ale pre svoju fóbiu z cestovania ostal zabudnutým. Ďalším vynikajúcim čiernym bubeníkom je Edgar Bateman, ktorý sa v roku 1966 motal okolo Johna Coltrana. Strávil som s ním niekoľko mesiacov na cestách, keď sme koncertovali v Európe. Edgar žije vo Filadelfii a stále hrá úžasne. Jeho nahrávky nosím vždy vo svojom i-Pode. Hraním s týmito ľuďmi som sa naučil mnohým podstatným veciam.

 

* Spomínaná prezývka „mladý Django“ vraj pochádza od Charlesa Mingusa, s ktorým ste krátko spolupracovali. Ako to vlastne bolo?

 

PC: Charlie Mingus ma tak nazval v texte k albumu Three or Four Shades of Blues, na ktorom som dostal v roku 1977 ponuku spolupracovať. Bola to pre mňa obrovská česť, pretože tento velikán patril k mojim obrovským vzorom. Po Mingusovom boku som strávil len 2 dni v štúdiu, takže náš kontakt nebol príliš intenzívny. Po nahrávaní si ma však pozval na kus reči a vyzvedal sa o mne a mojej hudbe. Bolo tiež dohodnuté dvojtýždňové turné po Japonsku. Veľmi som sa tešil, že strávim s touto kapelou nejaký čas na cestách. Turné bolo však nakoniec zrušené, pretože Charlie ochorel a neskôr zomrel.

 

* V období keď ste hrávali s Jean-Luc Pontym alebo Didierom Lockwoodom ste v mnohom definovali európsky jazz, ktorý ste podstatne vymanili z amerického vplyvu...

 

PC: Nikdy som sa nepovažoval za pioniera, či priekopníka európskeho jazzu. Celý život som bol v prvom rade Európanom s britsko-belgickými koreňmi, od detstva som bol odchovaný na klasickej hudbe, na Mozartovi, Bachovi, Prokofievovi, mám rád írsky folklór a nesmierne sa mi páčila živelnosť amerického swingu. Neustále som premýšľal, ako to všetko prepojiť.

 

* Aké boli vaše americké vzory?

 

PC: Úplne ma dostala hudba Errolla Garnera, v ktorej je akási zvláštna sila. Neskutočný bol jeho prístup k rytmu, timing, nehovoriac o zvláštnom frázovaní! Errolla spomínam v každom rozhovore počas posledných troch desaťročí, pretože bol pre mňa naozaj dôležitý. Rovnako som sa mnoho naučil od klaviristov Milesa Davisa ako boli Red Garland, Wynton Kelly alebo Herbie Hancock. Ďalšími dôležitými postavami na mojej hudobnej ceste boli James Brown, The Beatles alebo Jeff Beck s úžasným gitarovým zvukom. Jeho improvizácie nestoja zaveľa, avšak zvuk má skvostný.

 

* Často – podobne ako dnes večer s Jasperom Van´t Hofom – hrávate v duách. Uprednostňujete komorné obsadenia?

 

PC: Nie je v tom nijaký zámer, pretože počas svojej kariéry som hrával v množstve variabilných zoskupení. Mojou obľúbenou kombináciou ostáva trio s trúbkou a kontrabasom. V tomto obsadení sme nahrali fantastické albumy s Chetom Bakerom alebo Tomom Harrellom. V poslednom období hrávame v triu s vynikajúcim belgickým trubkárom Bertom Jorisom a kontrabasistom Philippom Aertsom.

 

* Poznám niektoré úžasné nahrávky s Chetom Bakerom, napríklad koncertnú Strollin´ z polovice 80. rokov...

 

PC: Najvydarenejšou je bezmenná štúdiová nahrávka, ktorá je žiaľ dostupná len v Belgicku, pretože vyšla na značke Iglo v roku 1985. Album sme nahrávali v Bruseli dva roky predtým s belgickým kontrabasistom Jean-Louisom Rassinfossom. V tejto zostave sme s Chetom intenzívne koncertovali a výsledkom boli živé albumy Strollin´ a In Bologna. Ten druhý sa však príliš nevydaril, pretože Chet bol na tom koncerte naozaj veľmi unavený.

 

* Spojenie gitary s klavírom sa dodnes objavuje v tradičnejšej (Russel Malone a Benny Green) alebo experimentálnejšej forme (Terje Rypdal a Ketil Bjørnstad), avšak prelomovými boli legendárne nahrávky Jima Halla s Billom Evansom.

 

PHILIP CATHERINE: Spojenie gitary s klavírom mám veľmi rád a skutočne vyhovuje môjmu naturelu. Niektorí tvrdia, že tieto nástroje k sebe z mnohých dôvodov nepasujú, ja si to však nemyslím. Samozrejme, musíte byť obozretný aby to neškrípalo pri harmóniách alebo rytmicky, pretože charakter oboch nástrojov je podobný. V poslednej dobe hrávam s viacerými klaviristami, napríklad s Jackym Terassonom. Nemali sme zatiaľ mnoho koncertov, ale boli úžasné. Množstvo interakcií medzi klavírom a gitarou môžete počuť aj na mojom novom kvartetovom albume, kde hrá Enrico Pieranunzi.

 

* Ako dlho funguje váš tandem s Jasperom Van´t Hofom?

 

PC: Poznáme sa od 70. rokov, avšak nehráme spolu príliš často. V poslednej dobe skôr zriedkavo, len niekoľkokrát za rok. Mnohé skladby máme v stálom repertoári, dnes večer sme hrali niektoré z nich. Okrem toho radi improvizujeme a nechávame priestor spontaneite. Dnes to bolo nádherné, pretože sme cítili výraznú interakciu publika.

 

* Páčil sa mi spôsob, akým s Jasperom komunikujete na pódiu...

 

PC: Komunikáciu pri hudbe potrebujem, bez nej nedokážem hrať. Viete, množstvo vynikajúcich hudobníkov na to zabúda: sú fantastickými sólistami, avšak nedokážu hrať tímovo. Možno ste si dnes všimli, že som sa na Jaspera nepozeral často, ale o to pozornejšie som načúval každému tónu, ktorý vychádzal z jeho strany pódia. Nechávame sa viesť jeden druhým.

 

* Nakoľko sú vaše pódiové komunikácie pripravené?

 

PC: Každý z našich spoločných koncertov je diametrálne odlišný. Isté úseky máme dohodnuté a pri náznaku ich využijeme, väčšina toho čo robíme však funguje bez prípravy a aranžmánov. Nemám rád príliš organizovanú hudbu. Samozrejme hranie štandardov je iným prípadom, aj keď rovnako platí, že napriek danej harmonickej a melodickej štruktúre ich môžem hrať ako sa mi len zachce. S mojou kapelou sme raz odohrali koncert, ktorý sme mali pripravený do detailov. Pre poslucháčov v hľadisku to bolo to pekné, no na pódiu panovala nuda. Milujem napätie a momenty, keď začnem hrať a nikto z mojich spoluhráčov netuší, čo sa bude diať.

 

* Je duo s Jasperom komorným akustickým reunionom kapely Pork Pie, ktorú ste kedysi spolu s Charliem Marianom všetci traja prevádzkovali?

 

PC: Spoluprácu s Jasperom sme rozbehli ešte v časoch, keď sme Charlieho nepoznali. Bolo to začiatkom 70-tych rokov a spočiatku sme vystupovali s rôznymi kontrabasistami a bubeníkmi. Neskôr kdesi Jasper počul hrať Charlieho a rozhodol sa pozvať ho k nám. Vtedy sme si začali hovoriť Pork Pie.

 

* Nahrávky tejto kapely Sleep My Love (1979), Operanoïa (1996) na ktorej sa k vám pridal Don Alias alebo posledný koncert Charlieho Mariana sú nádhernými opusmi...

 

PC: Áno, je to krátky čas, ako nás Charlie opustil. (Ticho.) Ten spomínaný posledný The Great Concert z roku 2008 je vlastne venovaný jeho pamiatke. Charlie bol nielen výborným saxofonistom, ale tiež úžasným človekom a priateľom.

 

* Okrem Charlieho Mariana ste hrávali po boku európskej i americkej jazzovej špičky. Čo očakávate od svojich spoluhráčov?

 

PC: Najdôležitejšou sa ukazuje interakcia, schopnosť reagovať na vzájomné podnety. A tiež timing. Je málo horších vecí, ako keď máte spoluhráčov s nevyvinutým zmyslom pre načasovanie a tempo. Samozrejme dokážete spolu hrať, ale nie je to žiadna radosť. (Smiech.) V orchestri na to majú dirigenta, no v malých súboroch sa musíme riadiť vnútorným časom. Tiež si cením vynaliezavosť, jasnú predstavu o tom, kam skladba vedie a na druhej strane voľnosť, ochotu riskovať a nechať sa viesť skladbou i spoluhráčmi.

 

* Čo chystáte do budúcnosti?

 

PC: Momentálne sa teším z čerstvého albumu svojho kvarteta, ktorý vyšiel len pred niekoľkými týždňami na značke Dreyfus Music. Je to živá nahrávka z francúzskeho Cap Breton s klaviristom Enricom Pieranunzim, kontrabasistom Heinom Van de Geynom a bubeníkom Joe LaBarberom. V rovnakom zložení sme pred 10 rokmi nahrali album Alone Together. Ešte mám v pláne spraviť veľmi jednoduchú nahrávku len s klavírom a bicími. Budeme hrať štandardy avšak minimum sól, skôr budeme klásť dôraz na melódiu, na tónovú čistotu a interakciu. Naša hudba bude priezračná, k melódii a k štandardom chcem pristupovať akoby som bol spevákom a nie gitaristom. (Philip vyťahuje svoj i-Pod a púšťa nám nové demo, tému od Cole Portera pripravenú pre nový album.)

 

* Práve vaša gitarová hra je v mnohom podobná ľudskému hlasu a spevu.

 

PC: Gitaristi zväčša hrávajú Porterove skladby rýchlo, ja sa viac sústreďujem na krásu melódie. Samozrejme, dokážem hrať rovnako rýchlo, avšak hudba nie je šport. Trvalo to istý čas, ale naučil som svoju gitaru spievať.