V bratislavskom klube Hlava 22 sa uskutočnil koncert kvarteta klaviristu Dannyho Grissetta. Ide o zoskupenie, kde druhým „kapelníkom“ je srbský bubeník Vladimir Kostadinovič. Keďže Danny Grissett je známejšie meno, kapela sa nazvala podľa neho. Hrali sa jeho skladby, ale poslucháči mohli počuť aj Vladimirove kompozície z jeho profilového albumu Course of Events. Sú to „bubenícky“ poňaté skladby, kde autor používa nepravidelná rytmy a veľké rytmické plochy (napr. skladba na 13 dôb).

 

Vladimir je narodený v srbskom Pančeve. Vyštudoval Umeleckú univerzitu v Grazi, jazzové oddelenie. Momentálne žije vo Viedni a spolupracuje s rôznymi hudobníkmi z rakúskej aj svetovej jazzovej scény. Častokrát koncertuje ako sideman aj s hudobníkmi zo Slovenska. Vystúpenie jeho kapely (Danny Grissett – klavír, Jaka Kopac – altsaxofón a Štefan Bartuš – kontrabas) poskytlo príležitosť na rozhovor.

 

* Po skončení školy si sa presťahoval do Viedne. Nebolo to určite jednoduché.

 

VLADIMIR KOSTANINOVIC: „Bolo to logické, Viedeň je centrum. Graz je študentské mesto, má niečo cez dvestotisíc obyvateľov. Funguje tu Royal Jazz Club a ešte možno nejaké menšie miesta a to je všetko. Ťažko sa zháňa hranie, je tam veľa muzikantov. Viedeň je jediné veľké mesto, čiže to bola hlavná príčina. Druhá dôležitá príčina bola svatba. Oženil som sa a manželka sa zapísala na ekonomickú školu do Viedne. Začali sme spolu žiť.“

 

* Zlom v tvojej kariére nastal, keď si išiel na Jimmy Wood competition v Taliansku.

 

VK: „Zavolali ma spolužiaci zo školy, aby sme išli na workshop a odohrali pár koncertov. Boli tam napr. Kenny Baron, Rick Margitza a veľa ďaľších super pedagógov. Ani som nevedel, že sa chalani prihlásili na súťaž. Prekvapilo ma, keď som vyhral prvé miesto ako najlepší bubeník. Spoznal som tam veľa ľudí, medzi iným aj hammondistu Tonyho Monaca, ktorý hrá už niekoľko rokov s Pat Martinom. Tony ma zavolal na šnúru do Škótska, kde sme sa spriatelili. Máme plány s triom, ešte s gitaristom Kevinom Glasgowom z Londýna. Chceme ďalej spolupracovať. Súťaž mi veľmi pomohla spoznať sa s novými ľuďmi.“

 

* Svoje profilové CD si nahral v New Yorku. Ako k tomu došlo?

 

VK: „Vieš, že v Grazi sme boli jedna komúna. Hrávali sme spolu na sessionoch a nahral som aj dosť demo nahrávok v školskom štúdiu. Do New Yorku som chcel ísť, aby som spoznal „najväčšiu jazzovú stanicu“ na svete. Chcel som hrať s top muzikantmi a chodiť počúvať koncerty. Hrať s muzikantmi, ktorí majú za sebou „viac kilometrov“ je benefitom aj pre moje hudobnícke napredovanie. Okrem toho som začal komponovať . Chcel som zužitkovať to, čo som sa naučil pri štandardoch a napísať niečo svoje. Cieľom bolo aj dať dohromady ľudí, ktorí mne vyhovujú a niečo s nimi nahrať. Danny Grissetta som mal napočúvaného už dlhšiu dobu. Mám rád jeho albumy Promise a Encounters. To je muzika, ktorá ma zaujala. Tenor saxofonista Jimy Green má tradičný sound, ktorý sa mi páči, pritom však moderne hrá. Basista Matt Brewer veľmi dobre zapadol do partie. Mali sme jednu skúšku, bol trochu stres. Na druhý deň sme nahrávali iba 5 hodín. Jimmy musel ísť do Kanady.“

 

* Má takáto akcia pre teba zmysel? Určite to bolo nákladné a organizačne náročné.

 

VK: „Nuž, máš pravdu. Dokopy som predal asi 9 CD. Jedno v New Yourku a ďaľšie cez internet napr. do Japonska, tam im to určite zmietlo tsunami.... ďaľšie do krízového Grécka a tak. Raz nám Stepko Gutt (trubkár, učiteľ na škole v Grazi, pozn.autora) na ansámbli povedal, že si máme dobre rozmyslieť, kým výdeme z tejto ustanovizne, z tejto „nemocnice“, či chceme robiť jazz. Treba na to odvahu, veľa odvahy. Ostal mi jeho hlas v hlave. Je to jedna s ťažších profesií dnešnej doby. Jazz je moja láska a rozhodol som sa preňho. Sám so sebou som uzavrel dohodu, vyložil karty na stôl a všetko si zrátal. Chcel som ísť do konca. Pochopil som, že to je niečo, čo ma uspokojuje v živote. Už od detstva hrám rôzne štýly hudby. Funk, rock, metal a pod. Mám aj s kamošmi rockovú kapelu, kde hráme Hendrixsa a podobné veci. Hrám aj v iných projektoch, napr. muzikál vo Volkstheatri, ale 80% je jazz. Z tých ostatných vecí žijem, aby som mohol robiť hudbu, ktorá ma baví!“

 

* Vo svete sa prezentujú rôzne štýly jazzu, napr. flamenco jazz, latin jazz a pod. Existuje niečo, nejaký smer, ktorý by sa dal nazvať Balkan jazz alebo to je iba reklama?

 

VK: „Ak Ti mám pravdu povedať, nemám toľko skúseností , aby som sa bavil na túto tému. Veľa ľudí sa pozerá na to, že človek je z Bratislavy, z Beogradu alebo Pančeva. Okamžite si môžu myslieť , že nastáva moment harmoniky a trubiek. Podstatné je, aby človek robil to čo mu vyhovuje a má rád. Ak je to pre niekoho Balkan premiešaný do jazzu a nastala tam „dobrá chémia“, tak potom nech sa páči. Ak zoberieme starú tradičnú hudbu a nie napr. turbo folk a niečo z toho vypadne, tak potom to je v poriadku. Mne je to neprirodzené, ale sú ľudia, ktorí to dobre robia. Ja sa chcem sústrediť na hlbšie poznanie jazzu, aby som pochopil ten „language“ a ďalej napredoval. Pre mňa ako bubeníka je dôležité, aby som vedel, kto je Art Blakey, Philly Joe Jones, určite aj Papa Joe Jones a podobne. Kniha sa číta od začiatku.“