Meno unikátnej poľskej vokalistky Urszule Dudziakovej mnohí spájajú s projektmi jej bývalého manžela Michała Urbaniaka, ale aj Krzysztofa Komedu, Adama Makowicza, Gila Evansa alebo Bobbyho McFerrina. Na jej bratislavskom koncerte na Hlavnom námestí (1. 7.) pri príležitosti začiatku poľského predsedníctva v EU nemohol chýbať jazzfunkový popevok Papaya z roku 1976, ktorý v poslednom období zažíva – podobne ako jeho protagonistka – svoju renesanciu.

 

 

* Saxofonista Piotr Baron o vás pred časom pri rozhovore pre Hudobný život (10/2010) povedal: „Urszula je ako slnko, vždy pozitívne naladená, veselá – jej prítomnosť mi veľmi prospieva na zdravie.“ Takže ste nielen vynikajúcou speváčkou, ale aj terapeutom.

 

URSZULA DUDZIAK: (Smiech.) "Nazdávam sa, že sa v mojej osobe prepája mnoho vecí. V prvom rade sa nechcem tváriť príliš skromne, akože nič neznamenám a podobne. Viem, že som nositeľom pozitívnej energie, ktorá pôsobí, ako povedal Piotr, terapeuticky. Vo chvíli, keď vystupujem na scénu, pociťujem akúsi zvláštnu schopnosť pôsobenia na ľudí, akoby som bola liečiteľom. A popritom spievam.(Smiech.) Priaznivé pôsobenie je samozrejme vzájomné, pretože nielen dávam, ale množstvo energie spätne absorbujem. Je to čosi nepredstaviteľne nádherné, pretože nás to robí v istom zmysle lepšími, utišuje, pôsobí blahodarne. A nielen počas koncertu. Často za mnou po vystúpení prichádzajú ľudia s otázkou, ako môžem takto fungovať v šesťdesiatich ôsmich rokoch. Mnohí z nich sa čudujú: „Ešte existujú život a radosť aj pre mňa?“ Práve to, keď vidia aké mám svetlo a iskru a ako žijem, je pre nich dôkazom, že ešte pre nich všetko neskončilo. Len v Poľsku je 8 miliónov žien v období prechodu a väčšina z nich sa po odchode detí z domu cíti zbytočne. Ja si naopak myslím, že zrelý vek je najkrajším obdobím v živote človeka, aj keď svet nám neustále vtĺka do hlavy apoteózu mladosti. Toto „adorovanie“ mladosti je však chorobou našej západnej civilizácie. Práve mladým ľuďom chýbajú skúsenosti, odstup, triezvy pohľad na život..."

 

 

* Ani na bratislavskom koncerte ste sa nešetrili a išli „úplne nadoraz“...

 

UD: "Ináč to ani neviem. Niekedy dochádza k zvlášť šťastnej konštelácii hviezd a podarí sa čosi výnimočné: osobitne si spomínam na jedno klubové vystúpenie s Michałom (Urbaniakom, poznámka red.) začiatkom 80. rokov v Nemecku, po ktorom som sa v šatni triasla na celom tele. Nedokázala som si logicky vysvetliť, ako som sa mohla natoľko otvoriť hudbe a zaspievať takýmto spôsobom. Vtedy som prvýkrát pocítila čosi neskutočne pekné až mystické. Akoby som držala Pána Boha za nohu, alebo bola pod vplyvom silnej drogy. Je to ten najkrajší pocit, aký môžete v živote okúsiť. Dostala som – či od Boha, alebo povedzme od „the highest intelligence“ – úžasný talent a som povinná rozvíjať ho najlepšie, ako dokážem. Odvtedy som už nedokázala spievať ináč ako naplno."

 

 

* História poľského jazzu je neuveriteľne životodarná – spomeniem Sopoty, Zaduszki Jazzowe, Leopolda Tyrmanda, Krzysztofa Komedu... Medzi poľskými jazzmanmi ale aj poslucháčmi akoby existovalo puto a viera v silu tejto hudby. Ako ste vnímali tieto inšpiratívne podnety počas dospievania?

 

UD: "Začiatkom 60. rokov som ako štrnásťročná prvýkrát počula Willisa Conovera a jeho Jazz Hour na Voice of America; chvíľu som si myslela, že hovorí Boys of America.(Smiech.) S bratom sme každý večer o desiatej sedávali s ušami nalepenými na rádiu a čakali znelku Take The ´A´ Train Duka Ellingtona. Otec neskôr priniesol z práce malý japonský magnetofón a ja som sa pokúšala improvizovať s nahrávkami orchestrov. V šestnástich rokoch som študovala v Zielonej Góre, kde som mala šťastie na dobrých učiteľov; hrala som na klavíri, spievala v jazzovej kapele.

Raz tam prišiel hrať Krzysztof Komeda a počas skúšky za ním prišiel klavirista z miestnej kapely, že tu máme mladú vokalistku, ktorú by si mal Komeda určite vypočuť. Nasledujúci deň sa dovalil brat zo školy, aby som ihneď utekala za Komedom, vraj si ma chce vypočuť. Komedovi sa v skutočnosti veľmi nechcelo, bol po nočnom fláme, čo som sa dozvedela neskôr. Avšak Zosia (jeho manželka, pozn. red.) doňho húdla, aby sa konečne vytrepal z postele a išiel ma vyskúšať. Pamätám si, že som spievala Goody Goody a Stompin´ at the Savoy, ktoré som poznala od Elly Fitzgeraldovej a jemu sa to veľmi páčilo. Ponúkol mi, že cez prázdniny za ním môžem prísť do Varšavy a spievať s jeho kapelou v pivnici pod Hybrydami. Tam som spoznala jazzovú komunitu, zoznámila sa s Michałom. Stretnutie s Komedom bolo rozhodujúcim momentom v mojom živote, aj keď som sa ešte musela na rok pre maturitu vrátiť do Zielonej Góry."

 

 

* V Komedovej kapele ste spievali jazzové štandardy, až neskôr ste svoj prejav oslobodili a začali s osobitým spôsobom vokalízy. Čo bolo prvým impulzom tejto zmeny?

 

UD: "Rok 1964 bol šťastným obdobím, pretože som spievala s vynikajúcou kapelou – bol tam Komeda, Urbaniak, Stańko, Dyląg. Táto partia vtedy hodne hrávala v Škandinávii a Nemecku a Michał si na tých cestách zarobil tak dobre, že si mohol kúpiť prvé auto – čierny športový Opel Coupe. Keď hrali v klube Jazzhus Montmartre, došla som za Michałom do Kodane a po troch dňoch – pamätám si presne, bolo 8. marca 1964, Deň žien – mi išiel Michał kupovať kvety a zistil, že nám auto ukradli. Samozrejme nebolo poistené a dali sme doň všetky úspory a pôžičky. Preto sme s Michałom ostali po Komedovom návrate do Poľska ešte 4 roky v Škandinávii, aby sme si opäť zarobili. Hrali sme v reštauráciách k jedlu, ako sa hovorí „cztery lata do kotleta“, ale hrali sme jazz. Bola to pre mňa veľmi dobrá škola, pretože som musela vedieť spamäti 500 štandardov!

Po návrate do Poľska ale prišlo obdobie, keď som už tie štandardy nemohla ani cítiť. Michał vtedy zakladal vlastnú kapelu a chystal sa do Ameriky; on tam už predtým v roku 1962 šesť týždňov hral s The Wreckers Andrzeja Trzaskowského a Američania z nich boli hotoví – pozvali ich do Bieleho domu, núkali im štipendiá na Berklee. Všetci sa nakoniec vrátili do Poľska, no Michał odvtedy neustále básnil o tom, že on musí späť do USA; v roku 1973 sme tam naozaj odišli. Po návrate zo škandinávskeho angažmá som bola presvedčená, že musím buď začať spievať úplne inak, alebo s tým musím úplne prestať. Vedela som, že nikdy nebudem podávať štandardy tak dobre ako Dinah Washington, Carmen McRae, Billie alebo Ella, takže musím objaviť svoj vlastný štýl a spôsob. Michał v tých časoch veľa navštevoval obchody s hudobninami a kupoval rozličné gitarové efekty, ktoré skúšal využiť vo svojej husľovej hre. Keď experimentoval on, chcela som aj ja, tak som si na efekty často zapojila mikrofón a hrali sme sa: objavovali sme delaye, dozvuky, oktávery, echá, kruhové modulátory, harmonizéry a oboch nás to veľmi fascinovalo. Úplne som tomu prepadla, boli to zlomové roky 1970–1971."

 

 

* Odtiaľ už nebolo ďaleko k vášmu debutu Newborn Light (CBS 1974) s Adamom Makowiczom, ktorý bol míľnikom nielen vašej kariéry, ale celkového pohľadu na možnosti ľudského hlasu. Aké boli reakcie na tento album?

 

UD: "Dostali sme 5 hviezdičiek v Downbeate, čo bolo pre začínajúcich európskych muzikantov nepredstaviteľné a prestížny americký kritik Leonard Feather zaradil nahrávku k 20 najlepším albumom 70. rokov! V tom rebríčku sú všetko čierni hudobníci, akurát Dudziaková s Makowiczom im to kazia.(Smiech.) Celé sme to s Adamom nahrali za 3 hodiny v jednom nemeckom štúdiu. Keď sme potom počúvali master, niečo sa nám na tej nahrávke nezdalo, až po čase sme jej prišli na chuť."

 

 

* Album bol skutočnou revolúciou, pretože ste objavným spôsobom prepojili sférické vokály s frejazzovými improvizáciami elektrického klavíra. Tá nahrávka znie akoby z iného sveta...

 

UD: "Myslím si, že sme ňou ovplyvnili koncepciu legendárneho albumu Light as a Feather Chicka Coreu s kapelou Return to Forever. Pred jeho nahrávaním priniesol v Los Angeles kontrabasista Stanley Clarke album speváčke Flore Purimovej, aby si vypočula, ako to tá poľská dievčina robí. Flora sa po vypočutí platne zmohla na jedinú otázku: „Who´s this bitch!?“(Smiech.) Neskôr, v polovici 80. rokov sme robili v Tel Avive koncertný projekt, v ktorom okrem Flory, Airta Moreiru, Cleo Laineovej, Johna Dankwortha, Michała a mňa účinkoval aj ďalší člen vtedajšej Coreovej kapely – saxofonista Joe Farell. Keď sme sa vtedy s Florou na tú tému zhovárali spomínala, že sa na mňa za platňu Newborn Light naozaj hnevala, pretože som na nej prišla s koncepciou, ktorú sama plánovala pre svoj album. Okrem toho sme si ale veľmi „sadli do noty“ a plánovali koncertné „vokálne duely“. Malo to byť naozaj pôsobivé – v prostriedku mal stáť Joe Farell a po oboch stranách by sme hlasovo „bojovali“ my s Florou. Z projektu žiaľ vzišlo, pretože Joe zanedlho zomrel."

 

 

* Od 70. rokov ste v New Yorku spolupracovali s mnohými jazzovými velikánmi. Ako spomínate na toto obdobie?

 

UD: "Účinkovanie v Spojených štátoch bolo pre mňa fantastickou skúsenosťou. Spomínam si najmä na naše začiatky v New Yorku, keď nám pomáhali hudobníci, ktorých sme poznali. Chick Corea nám radil kde máme ísť hrať, na koho si dať pozor a komu sa z organizátorov ako aj z hudobníkov radšej vyhnúť. Chvíľu u nás býval Jaco Pastorius, často k nám chodieval Wayne Shorter, Michał si veľmi dobre rozumel s Joem Zawinulom – ten nás často vozieval na koncerty a Michał mu dohadzoval hudobníkov. Hocikedy mu zavolal: „Michał, neviem nájsť dobrého perkusionistu.“ Michał na to: „Mám v kapele jedného skvelého – Omara Hakima.“ A potom aj keď z ťažkým srdcom, poslal Omara k Joeovi. Neustále sme sa pohybovali medzi muzikantskou špičkou, neskôr som spolupracovala s Gilom Evansom, Michał s Milesom Davisom..."

 

 

* Ktoré umelecké osobnosti vás v živote ovplyvnili najviac?

 

UD: "V prvom rade Michał, ktorému vďačím skutočne za veľa. Mnoho ma naučil a ukázal mi veľký svet hudby. Okrem neho najmä trojica Gil Evans, Miles Davis a Krzysztof Komeda – boli to ľudia, ktorí dokázali okolo seba vytvoriť až nepravdepodobne kreatívne prostredie. Miles celý život pristupoval k muzikantom spôsobom „neangažujem ťa preto, že som počul ako dobre hráš, ale pretože viem, ako dobre by si mohol hrať v mojej kapele.“ Krzysztof ani Gil nerozprávali veľa, ale napriek tomu všetci okolo nich vedeli, čo chcú. Najviac si cením, že som dostala príležitosť byť v strede diania čohosi nesmierne inšpiratívneho a prostredníctvom viery týchto ľudí vo mňa som uverila v samú seba. Vďaka ním vychádzam každý večer na scénu cítiac sa voľná ako vták. Akoby som kdesi hore mala „svetielko“, ktoré ma naviguje správnym smerom."

 

 

* Podobným spôsobom „navigujete“ aj svojich generačne mladších spoluhráčov.

 

UD: "Mám v kapele šťastie na fenomenálnych muzikantov, ktorí sa neustále rozvíjajú. Teraz chcem zdôrazniť, že sa necítim byť Milesom ani Gilom, ale na druhej strane sa s nimi trochu ako líder vlastnej kapely stotožňujem. So svojimi hudobníkmi udržiavam na pódiu vizuálny kontakt a pri mne hrajú neskutočne! Akoby medzi nami fungoval nejaký druh interakcie. Dnes napríklad zahral Jan Smoczyński (klávesové nástroje, pozn. red.) v skladbe N.Y. Baca také sólo, že som skoro spadla z nôh. On sám cítil, že sa tá hudba v danom momente otvorila."

 

 

* Vaša kapela je rôznorodá – napríklad Robert Cichy pôsobí dojmom hardcoreového gitaristu, avšak farbu a groove, ktoré kapele pridáva by sotva dokázal namiešať ortodoxný jazzman.

 

UD: "Michał Urbaniak raz povedal, že Pán Boh stvoril hudbu a ľudia ju rozdelili na kategórie. Aj moja kapela je kolážou pekných zvukov, ktoré keď ich kladieme vedľa seba, môže vzniknúť čosi nádherné."

 

 

* Mnohí lídri sa dnes obklopujú mladými hudobníkmi. Čo vám dáva hranie s mladšími kolegami?

 

UD: "Ako som už povedala – neporovnávam sa s Milesom, ale čosi v tom bude: prečo si on stále prizýval „mladú krv“? Neustále ich sledoval na kraji pódia a výkony jeho spoluhráčov ho neskutočne inšpirovali. Bolo to samozrejme vzájomné – oni preberali čosi od neho a Milesa inšpirovala ich sviežosť. Keď počujem, ako moji hudobníci napredujú, ako objavujú nové zvuky a postupy, tak ma to „nakopáva“ k neustálemu hľadaniu. Nechcem ostávať na jednom mieste. Už Komeda mi stále pripomínal: „Nebuď naviazaná na nejaké frázy.“ Dnes to často pozorujem, keď vediem majstrovské kurzy. Na jednom z nich v Luzerne som nahrala do mašiniek podklad a každý z desiatich spevákov mal doň čosi zaspievať.

Jedna dievčina spievala podľa Cassandry Wilsonovej, ďalšia podľa Elly Fitzgeraldovej, tretí podľa Bobbyho McFerrina – po niekoľkých frázach bolo jasné, aký vzor sa snažia napodobňovať. Keď sa všetci vystriedali, povedala som: „Dosť! Teraz zatvorte oči a skúste spievať bez použitia jedinej frázy, ktoré sú vo vašom prejave bežné. Zabudnite na všetko – na to, že som tu ja, že ste tu vy, že ste predtým počuli kvantum hudby.“ Dievčina, z ktorej predtým „lietali“ bebopové frázy, začala zrazu tak slobodne jódlovať, že ma to úplne dostalo. V tom momente nespievala podľa nijakých vzorov, ale podľa svojho vnútra. Podarilo sa to aj ďalším, až na konci ostalo ticho. Vo vzduchu bolo napätie a po chrbte im behali zimomriavky: „Pani Urszula, ďakujeme za moment, v ktorom sa v nás čosi otvorilo a našli sme svoj hlas.“ Každý z nás má svoje vzory a mala som ich samozrejme aj ja. Najdôležitejšie však ostáva objaviť vlastný prejav, mať odvahu skúšať a objavovať, nebáť sa. Nemôžem byť druhou Billie Holidayovou."

 

 

* Vaše vokalízy na albumoch Michała Urbaniaka neprinášali do projektov len novú farbu, ale nápadito prepájali vokálne hlasy s inštrumentálnymi.

 

UD: "Michałove albumy kombinovali rozdielne prístupy nás oboch. Ja som sa nikdy nezamýšľala nad tým, prečo vlastne spievam týmto spôsobom. Jednoducho som išla dopredu. Malo to však aj iný dôvod: od detstva som sa považovala za škaredú a tak som v prvom momente na scéne musela čím skôr zaspievať tak dobre, aby sa na mňa ľudia nepozerali, ale aby ma počúvali. (Smiech.)

V pätnástich rokoch som mala krivé zuby, bola som chudá, aj môj brat mi vždy pripomínal, že som škaredá a že nikdy neurobím kariéru. Tento názor mi rezonoval v hlave dlhé roky. Ani Michał mi nikdy nehovoril, že som pekná. V jeho kapele som bola viac-menej dievčinou pre všetko – nosila som nástroje, aparatúru, nebola som manželkou, ale skôr kolegyňou. Až neskôr Jerzy Kosiński (poľsko-americký spisovateľ, pozn. red.) vo mne odkryl niečo, čo bolo dlhé roky schované. Opakoval mi, akú mám peknú širokú tvár, tizianovskú krásu. Od tých čias viem, že som atraktívnou ženou a tak to už ostane. Určité nedokonalosti síce mám, ale ako celok to ujde." (Smiech.)

 

 

Urszula Duziak uvedie svoj Superband (Jan Smoczyński – klávesové nástroje, Krzysztof Pacan – basgitara, Robert Cichy – gitara, Łukasz Poprawski – saxofóny, Artur Lipiński – bicie nástroje) v sobotu 5. novembra 2011 v rámci prvého večera medzinárodného festivalu Jazz FOR SAle v Košiciach. O týždeň neskôr (12. 11.) sa na rovnakom podujatí predstaví jej bývalý manžel, svetoznámy a štýlotvorný huslista Michał Urbaniak.

 

Skrátená verzia rozhovoru bola pôvodne napísaná pre časopis Hudobný život 9/2011.