Jimmy Cobb, ako jediný žijúci z celej tej partie muzikantov, stál v roku 1959 pri zrode najpredávanejšej jazzovej platne všetkých čias – Miles Davisovej Kind of Blue. Rodák z Washingtonu pôsobí aj napriek svojim 82 rokom stále živo, energicky, vtipne a aj keď z jeho hry cítiť istú únavu, technicky je stále zručný a jeho „štyri“ sú nezameniteľné – všimnete si ich hneď od prvého taktu.

 

- Pán Cobb, myslím, že ste jeden z tých, ktorí sa tejto hudbe venuju naozaj dlho!

 

JIMMY COBB: “Myslím, že máte pravdu. :-)

 

- Mali ste to šťastie, že ste nehrali iba s Milesom Davisom, ale s mnohými ďalšími hviezdami jazzu, ale na Milesa sa vás pravdepodobne pýtajú najviac. Je to pre vás ešte stále zázrak, že ste v roku 1959 za dva-tri dni nahrali s Davisom album Kind fo Blue, ktorý sa stal taký slávny?

 

JC: “Myslím, že sme nad tým takto neuvažovali. Mysleli sme si, že Miles ide jednoducho nahrať nejaký album. Každý rok sme nahrali istý počet albumov, takže to nebolo nič mimoriadne. A toto bol jeden z nich, takže nikoho vtedy nenapadlo, že sa môže stať čosi také. (pozn.: Kind of Blue sa stal najpredávanejším jazzovýnm albumom všetkých čias!) My sme iba nahrali jeden z Milesových albumov, ktorý sa mimochodom celkom vydaril.”

 

- Ale neskôr ste sa pravdepodobne zamýšľali nad tým, čím bol ten album taký mimoriadny, že sa stal taký uspešný.

 

JC: “Áno. A stále sa nad tým zamýšľam, pretože to stále neviem. Ale bolo dosť Davisových albumov, ktoré sa mi páčili, tento bol iba jedným z nich...nikdy by nás nenapadlo, že bude taký oslavovaný ako teraz a že zaujme takú významnú pozíciu.”

 

- Ale nebolo to aj tou mimoriadnou zostavou kapely, ktorá sa tam vtedy zišla?

 

JC: “Myslím, že to je to, čo sa stalo, pretože inak by som o tom ani nehovoril, :-) - jednoducho, čosi sa vtedy udialo a my sme boli iba v pravý čas na pravom mieste.”

 

- Ešte predtým, ako ste nahrali legendárny album s Milesom Davisom, ste spolupracovali - a aj žili - s Dianou Washingtonovou.

 

JC: “Áno, dávno predtým.”

 

- Čo bolo na tejto spolupráci pre vás najzaujímavejšie? Okrem toho, že ste ju milovali?

 

JC: “Bolo to veľmi zaujímavé, pretože skôr, ako som sa s ňou zoznámil, som vyrastal v katolíckom prostredí, chodil som do katolíckej školy, počúval katolícke piesne a hudbu. A Diane pochádzala z baptistického prostredia, a keď som po prvý krát počul ich piesne, tak ma to veľmi uchvátilo, pretože to bolo čosi úplne iné ako to, čo som dovtedy počul.”

 

- Takže vás to aj inšpirovalo ako jazzového hudobníka?

 

JC: “Samozrejme. Potom, keď sme spolu začali žiť takmer ako manželia, som sa vďaka nej zoznámil s ľuďmi, ktorých by som asi nikdy nebol stretol, takže z tohto hľadiska to bolo pre mňa veľmi podnetné.”

 

- Pravdepodobne to bol najrozhodujúcejší moment vo vašej kariére?

 

JC: “Áno a jej spev bol takisto senzačný, bola to jedna z najúžasnejších speváčok, aké som poznal. V tom čase jej hovorili kráľovná blues, a to bolo ešte pred Arethou Franklin a ďalšími hviezdami soul hudby. Diane vyrastala so spevom veľkej gospelovej speváčky Mahalie Jacksonovej, to bolo v tej ére a myslím, že ju zbožňovala.”

 

- Uvažujete niekedy aj nad tým, aké to bolo vlastne šťastie začať hrať v takom období? V období 50tych rokov, kedy jazzová scéna doslova praskala vo švíkoch a keď sa to v Amerike len tak hemžilo skvelými hudobníkmi?

 

JC: “Myslím, že pre hudbu to bolo to najlepšie obdobie, povedal by som, že to bolo veľmi plodné obdobie. Hralo sa všetko, od dixielandu, cez bebop až po swing a straight ahead jazz, a ja som mal možnosť byť pri tom. Už len to, že som mal možnosť to všetko vidieť, mi dáva dôvod na to, aby som si myslel, že to bolo plodné hudobné obdobie. Nemyslím si, že to ešte niekedy bude lepšie. Myslím, že všetko, čo sa teraz deje, je iba snaha dobehnúť to, čo tu už bolo."

 

- Narodili ste sa vo Washingtone D.C., ale myslím, že najväčšia časť vašej kariéry je spojená s New Yorkom.

 

JC: “Prišiel som tam, keď som mal 21 rokov, takže väčšinu života som prežil tam.”

 

- Kde ste sa naučili hrať? Pokiaľ viem, tak ako bubeník ste samouk, že?

 

JC: “Naučil som sa hrať v uliciach Washingtonu.”

 

- Takže ste hrávali aj v pochodových kapelách?

 

JC: “Hral som v pochodovej kapele a potom na strednej škole.”

 

- Naučili ste sa ovládať techniku pochodového bubeníka iba počúvaním?

 

JC: “Áno, počúval som, ako hrajú pochodoví muzikanti. Ale mal som jedného učiteľa – bol to najmladší perkusionista v Národnom symfonickom orchestri vo Washingtone DC.”

 

- To nebola zlá škola.

 

JC: “Trochu akademickej výuky.”

 

- Čo bolo najzaujímavejšie, a prípadne čo najhoršie, na spolupráci s Milesom Davisom?

JC: “Najhoršie? Nebolo toho veľa zlého.”

 

- Nie? Boli ste dobrí priatelia, však?

 

JC: “Áno.”

 

- Pokiaľ viem, ak sa mu niekto znepáčil, tak mu to vedel dať veľmi rýchlo najavo!

 

JC: “Presne tak, to vedel veľmi ľahko.”

 

- Takže vy ste mali šťastie...

JC: “Áno, ja som ho poznal iba z jeho lepšej stránky. Väčšinou.”

 

- Ale povedzte, inšpiroval vás ako bubebníka?

 

JC: “Áno. Samozrejme. V tom čase chcel každý, kto hral, byť v jeho kapele. A to na každom nástroji. Takže sa môžem považovať za šťastného, že som bol schopný tam hrať. A aj teraz, po toľkých rokoch. Vlastne som už iba jediný živý z celej tej skupiny ľudí. Takže to je ďalšie plus. Som tu, som stále tu, aby som vám mohol hovoriť o tej platni."

 

- Čo si myslíte o tom období, keď začal Miles Davis prizývať do kapely aj rockových hudobníkov? Páčila sa vám tá hudba?

 

JC: “Ja som sa zaoberal iba tým, čo sme robili spolu, neskôr som tomu už nevenoval veľa pozornosti. Ale vedel som, o čo mu išlo, snažil sa nájsť čosi iné, nechcel sa obzerať späť, takže to chápem, ale v skutočnosti v tom nebol veľký rozdiel. Vždy okolo seba zhromaždili rôznych ľudí, ale on hral stále rovnako.”

 

- Takže iba vymenil rytmickú sekciu, ale on znel vždy rovnako.

 

JC: “Áno, vedeli ste, že to bol Miles.”

 

- A čo Cannonbal Adderley?

 

JC: “Cannonbal bol môj dobrý priateľ a stretol som ho, keď ešte učil na škole Floride. Bol to mimoriadny človek, ktorý vedel mimoriadne dobre hrať na svojom nástroji. Bol mi čosi ako príbuzný, boli sme spolu ako rodina.”

 

- Vy teraz hráte s európskymi hudobníkmi, nahrali ste dokonca platňu, ktorý vyšla v Slovinsku. Máte dojem, že do jazzovej Ameriky prichádza stále viac Európanov? Alebo naopak – hráva v Európe stále viac Američanov?

 

JC: “To vám neviem povedať, myslím, že je to vyrovnané. Napríklad prednedávnom som bol v Izraeli, kde majú školu, ktorú založil jeden chlapík, čo tam prišiel z Ameriky. Ešte predtým založil v New Yorku New School, ktorá sa zaoberá jazzom. Volá sa Arnie....”

 

- Takže všetko sa viac globalizuje.

 

JC: “Áno, presne tak. Na základe ich programu chodia ich študenti do NY na New School a poslucháči z New School chodia zase do Izraela. Aby sa to vyrovnalo.”

 

- Čo je podľa vás principiálne iné v porovnaní s 50-tymi rokmi? Napríklad v NY?

 

JC: “Prinicipiálny rozdiel je v tom, že nie je kde hrať, to je najväčší rozdiel. A to nie je len tam, ale asi všade. Vždy keď sa zhorší ekonomika, tak kumšt je prvý na rane.”

 

- Ale pokiaľ viem tak v Amerike máte veľa jazzových programov v školách?

 

JC: “Áno, ale mám s nimi súcit, pretože neviem, čo budú robiť, keď odtiaľ vyjdú.”

 

- Takže na jednej strane vás síce pozvú, aby ste koncertovali v Bielom dome – ako jazzovú legendu, ale na druhej strane nemáte veľa možností vystupovať na verejnosti.

 

JC: “Viete, konkurencia je taká tvrdá, že musíte – ani neviem, čo musíte, predpokladám, že musíte hrať najlepšie, ako sa len dá, ale ani to vám niekedy nepomôže. Niekedy musíte mať aj šťastie, byť na pravom mieste v pravý čas, aby ste mohli vystupovať – a to má do činenia so šťastím. Môžete byť ten najlepší hudobník na svete, ale ak budete žiť v nesprávnom meste, tak nebudete schopný nič dokázať. Musíte byť niekde, kde vás uvidia - tak, aby vedeli, čoho ste schopný. A ocenili to.”

 

- Počul som, že aj vďaka množstvu jazzových hudobných programov na školách je teraz v Amerike veľké množstvo skvelých mladých hudobníkov.

 

JC: “Áno to je pravda, ale nie je pre nich dosť práce.”

 

- Okrem toho, že vedia dobre hrať, musia mať aj nejaký nápad.

 

JC: “A mať zmysel pre obchod alebo trochu šťastia, či oboje.”

 

- Kde budete hrať najbližšie?

 

JC: “Chystám sa na juh, na Floridu, kde sa koná každý rok festival, Sun Jazz festival. Už asi 25 rokov, a pokiaľ viem, tak som tam hral už na prvom ročníku. Myslím, že s tým začal Nat Adderley, lebo tam žil. Je to v Lakelande na Floride.”

 

- Robíte aj jazzové semináre?

 

JC: “Áno – tak ako teraz.”

 

- Čo hovoríte svojim poslucháčom?

 

JC: “To, na čo sa ma pýtajú.”

 

- Čo poviete napríklad mladému bubeníkovi?

 

JC: “Rob to, čo robíš, najlepšie ako môžeš, uč sa ako najlepšie vieš, pretože keď vyjdeš zo školy, budeš to všetko potrebovať. A počúvaj. Využi každú príležitosť. Ja som ju nemal. Vtedy neboli žiadne jazzové školy. Keby som bol nejakú vychodil, tak by som mal viacej možností. Preto som samouk, lebo som nemal inú možnosť. “

 

- Byť dobrým bubeníkom, hudobníkom, znamená byť schopný aj dobre počúvať? Je to 50 % úspechu?

 

JC: “Je to možné, môžete byť napríklad niečím zaujímavý, čo vás dlhodobo podrží a nemusíte byť iba skvelý technik. Viete, ja poznám ľudí, ktorých volali hrať iba preto, že dokázali skvele swingovať s kapelou – napríklad jeden gitarista, ktorý hrával s Count Basiem – volal sa Freddie Green, ten si iba sadol a hral sprievod, nikdy nesóloval a všetci ho milovali. A vážili si ho. Takže nejde iba o to, byť technicky dobrý, ale byť schopný zahrať to, čo kapela potrebuje.”

 

- Pán Cobb, ďakujeme za rozhovor.

 

JC: “Aj ja vám ďakujem.”