Mesto New Orleans zažívalo svoju renesanciu od 80-tych rokov minulého storočia, keď začalo predstavovať jazzovému svetu generáciu vynikajúcich trubkárov – Wyntona Marsalisa, Terenca Blancharda, Nicholasa Paytona, v posledných rokoch Christiana Scotta alebo Leona „Kid Chocolate“ Browna. V dozrievaní všetkých týchto umelcov mali dôležité postavenie pedagógovia Clyde Kerr z New Orleans Center for Creative Arts a Ellis Marsalis pôsobiaci na University of New Orleans.

Aj Nicholas Payton (1973) – hlavná hviezda tohoročných Bratislavských jazzových dní ostáva hrdým lokálpatriotom a počas rozhovoru nezabúda patrične zdôrazňovať význam svojho rodného mesta. Napriek tomu, že ho poobedňajšia zvuková skúška „vyšťavila“, našiel si chvíľu, aby aj na Slovensku prezentoval svoje „statements“ a samozrejme New Orleans ...

* V jednom z dávnejších rozhovorov ste spomínali, že základnými kameňmi jazzu sú podľa vás ľúbostné piesne a tanečné elementy. Prečo práve tieto zložky?

NICHOLAS PAYTON: "To je veľmi jednoduché a prirodzené, pretože pokiaľ by sme sa pozreli hlbšie do histórie na to, aký mala hudba sociálny kontext, tak by sme ju našli predovšetkým na miestach, kde sa hodovalo, alebo kde sa ľudia stretávali, či už k modlitbe alebo k tancu. Toto sú skutočné korene hudby. A toto sú skutočné korene jazzu, ktoré boli známe v neworleánskej hudobnej tradícii dávno predtým, ako vôbec jazz vznikol. Dnes má hudba v spoločnosti odlišné postavenie, ale napriek tomu v nej ostávajú tieto prvotné elementy neustále prítomné."

* Vaša hudba je spätá s New Orleansom a prostredníctvom histórie aj s najvýznamnejším jazzovými pioniermi. Nakoľko je pre vás dôležité dedičstvo vášho rodného mesta?

NP: "Neworleánske dedičstvo je pre mňa kľúčovým momentom, pretože to, čo sa odohralo v tomto meste, zmenilo dejiny hudby diametrálnym spôsobom. V New Orleanse sa starší hráči vždy usilovali odovzdávať znalosti a schopnosti svojim nasledovníkom. Dokázali v mladšej generácii vycítiť talent a ten potom rozvíjali podľa dedičstva, ktoré sa kedysi dostalo im. Ja som vyrastal presne v tejto línii – mnoho som sa učil od skúsených hudobníkov a toto vzácne dedičstvo sa snažím odovzdávať ďalej."

* V tejto nadväznosti spočíva „tajomstvo“ vynikajúcich neworleánskych hudobníkov?

NP: "Určite. Niekedy mám pocit akoby som so svojimi predkami zdieľal spoločnú domácnosť a v každej izbe nachádzal ich stopy. Rozvíjanie a pokračovanie neworleánskej tradície je kľúčovým snažením môjho života a aj môjho umeleckého napredovania! Nikdy pre mňa nebolo nič dôležitejšie, ako práve toto. Rovnako viem, že väčšina hudobníkov pochádzajúcich z tohto mesta to cíti rovnako."

* Svojou poslednou nahrávkou Into the Blue ste prekvapili mnohých, keď ste namiesto moderného mainstreamu namiešavali pomalšie funkové tempá s melancholickými ľúbostnými piesňami ...

NP: "Ešte podivnejšiu zmes som namiešal na najnovšom albume Bitches!"

* Máte nový album? V Európe sa zatiaľ neobjavil...

NP: "Máte pravdu – zatiaľ je dostupný len prostredníctvom iTunes alebo Amazonu, čo sa v súčasnosti zdá ako dobrý spôsob ponúkania hudby širšiemu obecenstvu. Bitches však majú omnoho bližšie ako k jazzu k R´n´B albumom. Spievam v každej skladbe a rovnako som nahral všetky nástroje. Je to moja vlastná vízia. Akákoľvek čierna muzika vychádza z rovnakých koreňov, ktorými sú gospel, blues a soul. Všetko ostatné pozostáva z týchto troch zložiek, ktoré každý namiešava podľa svojich predstáv a chutí. Na svojich raných albumoch som zvýrazňoval gospelové a bluesové korene, teraz som sa viac presunul k soulu."

* Čo hovoríte na posun jazzu k súčasným trendom, jeho fúzovanie s elektroniku, prípadne s hip hopom?

NP: "Nemyslím si, že do svojej hudby primiešavam čokoľvek cudzorodé, pretože hiphop je len jednou z foriem jazzu. Hiphoperi využívajú jazzovú gramatiku a ich prejavy vychádzajú z rovnakých koreňov. Preto si nemyslím, že miešam prvky, ktoré spolu nesúvisia, len ich využívam v nových súvislostiach. Ak hodíte kocku ľadu do pohára s vodou, nedávate tam nič cudzie. Ľad je práve takýmto iným skupenstvom, ktoré môže stojatú a vlažnú vodu ochladiť, urobí z nej čosi „cool“."

* Vnímate teda hiphoperov ako pokračovateľov neworleánskej tradície?

NP: "Koncom 20. storočia nastal trend všetko presne škatuľkovať: toto je rock, toto pop, toto blues, toto jazz ... Všetko je ale jedna hudba pochádzajúca z jediného zdroja. Hip hop ani funky by bez neworleánskej tradície neexistovali! Práve v New Orleanse treba hľadať počiatok každej afroamerickej hudby. Vezmite si napríklad súpravu bicích nástrojov, ktorú dnes využívajú všetky kapely – tá sa prvýkrát objavila práve u neworleánskych bubeníkov. Predtým nikoho ani len nenapadlo zoradiť bubny rozličných ladení a činelov do jedinej zostavy. Rovnako neworleánskym vynálezom je moderná rytmická sekcia s klavírom, kontrabasom a bicími nástrojmi. Práve v tomto meste hudobníci začali využívať tieto nástroje vo funkcii, v akej sa využívajú dodnes. Celá populárna hudba má korene v New Orleanse a práve túto ideu chcem na svojich albumoch predstaviť."

* Začiatkom 90-tych rokov ste sa objavili na scéne po boku Elvina Jonesa. Nakoľko je dôležité pre mladých hudobníkov hrať pod dohľadom skúsenejších majstrov?

NP: "Má to obrovský význam, dokonca by som povedal, že je to to najdôležitejšie. Na druhej strane je to najjednoduchší spôsob, ako absorbovať množstvo skúseností za krátky čas. Keď na vás neustále dohliada niekto, kto prešiel v hudbe aj v živote rovnakou cestou, môžete sa vďaka jeho prítomnosti vyhnúť zbytočným a nesprávnym veciam a naopak priblížiť sa k tým potrebným. Osobnosti ako bol Elvin Jones od vás vyžadujú určité penzum „dovedností", schopností potrebných k tomu, aby vás dostali na svoju úroveň. Nehovoria vám vždy všetko, ani vám skúsenosti nepredkladajú na zlatej tácke. Dokážu vám však naznačiť mnoho vecí a potom je už len na vás, čo si z toho dokážete vybrať. Od vás závisí, či naozaj chcete hrať túto hudbu seriózne a na úrovni."

* Mladí hudobníci sa dnes nazdávajú, že prítomnosť mentora dokážu nahradiť počúvaním nahrávok...

NP: "Áno, nahrávky sú výborné, ale prostredníctvom nich nemáte živý a reálny kontakt s hudbou, len so zvukovou schránkou v istom čase a priestore. Hudobník sa potrebuje napojiť na reálne dianie prostredníctvom živej histórie a práve tú predstavujú starší kolegovia. Je to vlastne reťaz, pokiaľ môžem opäť nadviazať na New Orleans. Každý z nás sa napojil na predošlé ohnivko reťaze, ktoré však bolo napojené na ohnivko predtým a na druhej strane vzájomne vytvára priestor, aby sa mohli pripojiť ďalší. Každý študent vychádzal zo svojho mentora a vo chvíli keď dospeje, stáva sa učiteľom pre mladších. Len touto prepojenosťou získava reťaz na pevnosti a stálosti."