Benny Golson (1929, Filadelfia) patrí k posledným žijúcim velikánom éry moderného jazzu 50. rokov, v období dospievania ho spájalo hlboké priateľstvo s Johnom Coltranom. Hrával v prestížnych kapelách u Lionela Hamptona, Dizzyho Gillespieho, Arta Blakeyho (s jeho The Jazz Messengers nahral kultový album Moanin´, Blue Note 1959). Popri úspešnej kariére „nájomného“ tenorsaxofonistu zostavil spolu s trubkárom Artom Farmerom kapelu Jazztet, od polovice 60. rokov sa Golson-muzikant odmlčal a venoval sa komponovaniu pre film a reklamu. Neskôr „oprášil“ svoj nástroj, aj keď znovunachádzanie hutného a pritom zamatovo jemného tenorsaxofónového zvuku bolo podľa jeho vlastných slov nesmierne ťažké.

Osemdesiatdvaročný (!) veterán prijal pozvanie saxofonistu Mila Suchomela a bol hlavnou hviezdou úvodného ročníka vydareného Gypsy Jazz Festu, ktorý koncom novembra prebehol v bratislavskom Ateliéri Babylon.

 

 

* Mr. Golson, nesmierna vďaka, že ste opäť zavítali na Slovensko! Koncert vašej kapely na Bratislavských jazzových dňoch 1996 bol pre mňa prelomovým nielen preto, že som prvýkrát v živote počul skutočnú „čiernu“ jazzovú kapelu.

 

BENNY GOLSON: „Ďakujem aj ja, že ste prišli. Máte pravdu, bola to výborná zostava, pokiaľ si dobre spomínam, mal som vtedy prvotriednu „lajnu“ z môjho Jazztetu – trombonistu Curtisa Fullera a trubkára Arta Farmera.“

 

* V Bratislave hral na trúbke Brian Lynch.

 

BG: „Samozrejme, časť turné s nami absolvoval Art a potom ho vystriedal Brian. Za kontrabasom však bol určite Dwayne Burno, za bicími Joe Farnsworth a na klavíri hral mladučký Geoff Keezer. A samozrejme spieval úžasný Jon Hendricks! Naozaj som rád, že si na tento koncert spomínate.“

 

* Bolo to pred 15 rokmi – vy však s rovnakým nadšením a energiou hrávate už od 50. rokov! Ako je vôbec možné vydržať na scéne neuveriteľných šesť desaťročí?

 

BG: „Je to celkom jednoduché – musíte milovať to, čo robíte a potom sa vám to vôbec nebude zdať také náročné. Jazz skutočne milujem a preto ho dodnes hrávam. Je to podobné, ako keď stretnete ženu svojho života, oženíte sa s ňou a po jej boku prežijete celý život. Viete, pôvodne som mal byť šoférom kamiónu, ale toto bolo omnoho lepšie ako sa celý život preháňať po amerických diaľniciach.“ (Smiech)

 

* Osobne vás považujem za jedného z najvýraznejších skladateľov druhej polovice minulého storočia, pretože vaše témy dnes stoja hneď vedľa štandardov Theloniousa Monka alebo Waynea Shortera. O komponovanie sa usiluje väčšina jazzmanov, no málokomu sa podaria tak výrazné témy ...

 

BG: „Viete, keď som začal komponovať, netušil som o písaní prakticky nič, akurát som sa nechával viesť svojím hudobným cítením. Najviac ma inšpirovali bežné veci, ktoré sa diali okolo mňa. Práve tie som sa usiloval pretaviť do hudby, prerozprávať ich iným jazykom. Inšpiráciou bola moja nádherná manželka, moje deti, kvety na lúke, pulz mesta... Jednoducho všetko, čo ma obklopovalo. Mnohokrát sa stalo, že nejaká téma prišla úplne znenazdania a ja som ju len v danom momente zachytil. Jednoducho ma trafila rovno sem (Benny sa smeje simulujúc úder do hlavy) a bolo to. Keď napíšete novú skladbu, v tej chvíli nemáte ani len tušenie, či má šancu uchytiť sa medzi hudobníkmi. Spomínam si, že keď som prvýkrát zahral svojej žene tému Killer Joe a opýtal sa jej, čo si o nej myslí, povedala, že je to banálny motív, ktorý nebude nikto chcieť. A pozrite sa, dodnes ju hrávajú hudobníci po celom svete.“ (Smiech.)

 

* A nielen Killer Joe, ale aj ďalšie geniálne témy Stablemates, Whisper Not, Blues March, Are You Real?, I Remember Clifford, Along Came Betty ... Prečo ste sa v polovici 60. rokov kvôli kompozícii vzdali nástroja a isté obdobie sa venovali výlučne písaniu?

 

BG: „Hranie na saxofóne a písanie hudby som vždy považoval za dve rozdielne veci. Preto som sa rozhodol naplno sa venovať len kompozícii. Doplnil som si štúdium, odišiel do Hollywoodu a venoval sa filmovej hudbe. Bolo to zaujímavé obdobie, mal som dosť práce a tiež som zarobil omnoho viac, ako pri hraní. Mnohé moje skladby, napríklad tie zo seriálov M.A.S.H. alebo Mission Impossible sú pomerne známe. S Hollywoodom mám príležitostné kontakty dodnes, pred niekoľkými rokmi som sa dokonca objavil vo filme Terminál s Tomom Hanksom.“

 

* Ako dlho vám trvalo, kým ste na tenorsaxofóne opäť dosiahli svoj výrazný tón a techniku?

 

BG: „Bez nástroja som vydržal niekoľko rokov a spočiatku som si ani nepomyslel, že by som sa ešte niekedy vrátil k hraniu. Kontakt so živou hudbou mi však začal chýbať, avšak návraty boli hrozné, pretože som počas pauzy stratil skutočne všetko. Trvalo to niekoľko rokov: musel som opäť nadobudnúť prstoklady, naučiť sa pracovať nielen s dychom a perami, ale predovšetkým som to všetko musel prepojiť s hlavou. (Smiech.) To je pre hráča najdôležitejšie! Keby som vtedy nemal pevnú vôľu, nedokázal by som sa vrátiť. Samotný návrat bol dlhou cestou, po ktorej som napredoval pomaly, skutočne pomaly.“

 

* Narozdiel od časov vášho dospievania, dnes mladí jazzmani vychádzajú z hudobných učilíšť dokonale technicky pripravení. Nakoľko sú podľa vás podstatné ich kontakty s jazzovými pioniermi a s tradíciou?

 

BG: „Muzikant by sa nikdy nemal prestať učiť od starších kolegov a nikdy by nemal prestať absorbovať nové veci, pretože hudba sa neustále vyvíja. A nielen hudba; za posledné polstoročie sa neuveriteľným spôsobom zmenili automobily, inú tvár nadobudla architektúra, zostarli ľudia, ako napríklad ja. (Smiech.) Všetko okolo nás sa mení, prečo by sa potom nemala meniť aj hudba? Dnes nikto nehrá tak ako na prelome 20. storočia. Ľudia očakávajú zmenu, tak prečo im tú zmenu neponúknuť aj v hudbe?“

 

* Možno nie všetci chcú zmenu. Napríklad pevné miesto v súčasnom jazze má hard bop a soul bop 50.–60. rokov. Mnohí mladí jazzmani na tieto trendy dnes nadväzujú ...

 

BG: „Samozrejme, tento repertoár sa stále hráva, no osobne si myslím, že by sme sa mali obzerať po niečom novom a hrať hudbu, ktorá vzniká v tejto dobe. Nemôžeme ostať príliš zakorenení v tradícii, pretože sa potom nepohneme dopredu. Zmena býva zväčša dobrá, no niekedy sa ukáže ako nie celkom najlepšia cesta. Je to podobné, ako keď dojdete do obchodu a preberáte: „Toto jablko si vezmem, ale toto už nie, lebo sa nezdá dobré.“ Keď sa mi určitá hudba páči, vyhľadávam ju, pričom tú ďalšiu nemusím vôbec sledovať. Každý máme rozličné chute, počúvame rozličnú hudbu, jeme rozličné jedlá, neberieme si rovnaké typy žien. Niekomu sa páčia chudé a ďalšiemu zasa pri tele ...“

 

* Niektorí zasa ostávajú ukotvení v mainstreame a iní primiešavajú do jazzu napríklad elektroniku ...

 

BG: „Ak sa niekomu zdá, že je to cesta a páči sa mu to, nech to robí; v tomto má každý slobodu. Ja sa však už na podobné fúzie nechystám.“ (Smiech.)

 

* Málokto vie, že ste napísali viacero skladieb pre symfonický orchester ...

 

BG: „Máte pravdu, mnoho ľudí o týchto aktivitách nevie, pretože poznajú len moje jazzové skladby. Už sa tomu príliš nevenujem, ale skomponoval som viacero orchestrálnych vecí ako aj skladieb pre sólový klavír. Pred časom, myslím že pred ôsmimi rokmi, bol dokonca v San Franciscu koncert zostavený len z mojich klavírnych skladieb. Rovnako som napísal husľový koncert pre Itzhaka Perlmana, ktorý Perlman premiéroval v Lincoln Center. Bola to výborná skúsenosť a predovšetkým nádherná spolupráca, na ktorú veľmi rád spomínam.“

 

* Mr. Golson, ešte raz srdečná vďaka za to, že ste prijali pozvanie na Slovensko a že dnes večer budete s našimi hudobníkmi hrať svoje témy.

 

BG: „Títo muzikanti (Benny ukazuje na pódium, kde partia okolo Mila Suchomela koriguje zvuk) sú naozaj fantastickí a je pre mňa radosť s nimi hrať. Snáď to bude vidieť aj večer na koncerte.“